Nový film Opri rebrík o nebo českej dokumentaristky Jany Ševčíkovej nie je v tomto roku prvým, ktorý sa venuje dobročinným aktivitám rímsko-katolíckeho kňaza Mariána Kuffu. Kuffove životné osudy zaujali aj slovenského režiséra Ladislava Kaboša, ktorý ich zmapoval vo svojej snímke Všetky moje deti (2014). V čom sa teda český pohľad na osobnosť slovenského kňaza líši? Styčným bodom oboch filmov sú jednoznačne bohumilé aktivity obľúbeného kňaza k vydedencom ľudskej spoločnosti. Marián Kuffa sa už niekoľko rokov nezištne stará o Rómov, bezdomovcov, prostitútky, bývalých väzňov, či ľudí s fyzickým postihnutím. Na rozdiel od Kabošovho filmu, ktorý sa venuje „len“ Kuffovej podpore obyvateľom rómskych slumov na východnom Slovensku, sa český dokument zameriava na Kuffovo domáce pôsobisko - Žakovce.

KINEMAVIDEO3310. Časozberný dokument Jany Ševčíkovej bol nakrúcaný päť rokov. Ševčíková dáva v dokumente priestor desiatkam ľudí, ktorí určitý čas pobudli na fare alebo v iných Žakoveckých zariadeniach. Niektoré výpovede sleduje aj po opustení bezpečného prostredia. Nie je však jasné, čo bolo skôr a čo neskôr, často sa medzi zábermi preskakuje, chýbajú súvislosti. Sem-tam Kuffu glorifikuje až gýčovitými obrázkami sťaby svätca, kráľa alebo hrdinu pri jazde na koni na pozadí čarokrásnej tatranskej prírody. Napriek tomu Jana Ševčíková dokázala v snímke pravdivo vyskladať príbeh reálneho človeka, ktorý dáva ľuďom na okraji spoločnosti druhú šancu.
Ľudia, ktorí o Mariánovi Kuffovi už čo-to počuli, sa pravdepodobne nič zásadne nové nedozvedia. Avšak pre všetkých ostatných má snímka silnú informačnú hodnotu. Režisérka vo filme umne skĺbila duchovné odkazy kňaza Kuffu so sociálnymi problémami celej našej spoločnosti. Za zmienku stojí aj to, že film je natočený v českej produkcii, pre českého diváka. Môžeme sa len domnievať, či režisérku neviedol k natočeniu filmu o farnosti v Žakovciach trpký povzdych, že v temer ateistických Čechách niekto podobný Kuffovi chýba.

Vo filme dominuje slovo, ktorému sekunduje inštrumentálna hudba Alana Vitouša a Vladimíra Martinku. Ich hudobné variácie celok vhodne dopĺňajú. Použitím typicky slovenskej fujary a ostatných ľudových hudobných nástrojov dotvárajú originalitu prostredia, kde sa film odohráva. K autenticite dojmu prispieva aj práca kamery a adekvátne využitie strihovej skladby. Najmä veľké celky sú nakrútené veľmi pôsobivo. Režisérka bez debaty nakrútila film poctivo a s osobným záujmom o hlavného protagonistu a tému. Sama totiž, podľa vlastných slov, nikdy nenatočila film, pri ktorom by nemala pocit, že ho proste musí natočiť a túto správu „sdělit světu“. Už vo svojej predošlých dokumentoch sa často zaujímala o  život ľudí v ťažkých podmienkach a v ktorých opakovane poukazovala na základné otázky ľudského bytia dotýkajúce sa každého z nás, ako aj našej spoločnosti. Z filmu vystupuje kňazova iniciatíva - pomôcť tým, ktorým iní nepomáhajú - ako nádejná a opakovania hodná služba. Filmové scény spolu fungujú, ale viac než ich remeselná čistota je pútavá úprimnosť a nezištnosť Kuffových činov. Samotný Boží muž o svojich aktivitách hovorí: Pripadám si ako potápajúca sa loď. Vytiahnem jedného a druhý sa topí. Toho nechám držať sa za dosku, tomu vykĺbim ruku, toho zdrapnem za vlasy, ďalšieho za nohu, druhého za ruku, ťahám za lakeť, žiaden bontón, jednoducho chytám ich, aby žili.1

Kuffa nemal od začiatku jasné, či chce ísť študovať do seminára. Ako zrelý tridsiatnik však zavesil svoje koníčky, jazdectvo a horolezectvo, na klinec. Znamením vydať sa na duchovnú cestu sa mu stala nehoda pri výstupe na horský vrchol. Dokument vzdáva farárovi zo Žakoviec hold. Hold všetkému, čo v Žakovciach postavil a koľko ľudí prijal, zachránil a stále zachraňuje.
Zaujímavé je pozorovať, ako Kuffa so „svojimi ovečkami“ jedná. Je k nim úprimný, otvorený, ale aj rázny, s pevne určenými mantinelmi. Až môže divák veľakrát nesúhlasiť. Marián Kuffa má vlastnú filozofiu a svojský pohľad na život. Otázne je, či je divák ochotný túto filozofiu akceptovať a o čo alebo ako vysoko chce svoj vlastný rebrík oprieť. Opři řebrík o nebe (ČR, 2014, 100 min.)Réžia: Jana Ševčíková. Scenár: Jana Ševčíková