Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia






kino
30. 01. 2019

Prasa

PrasaHasan Kasmai bol kedysi veľkou hviezdou íránskej kinematografie. Dostal sa však na čiernu listinu štátnych cenzúrnikov. Márne čakajúc na to, kedy sa nad ním vyššia moc zľutuje a zákaz mu zruší, zabíja dni nakrúcaním bizarných reklám, hraním tenisu s najlepším kamarátom a úprimnou závisťou každému režisérskemu kolegovi, ktorý môže robiť svoje remeslo. Tých je však v Teheráne každým dňom akosi menej - ulicami totiž chodí sériový vrah, ktorý sa zameriava práve na umeleckú elitu. Čelá odrezaných hláv jeho obetí zdobí charakteristický podpis - rezačkou na koberce vyrytý nápis “prasa”…

Ak sa v íránskej kinematografii trošku orientujete, meno Mani Haghighi vám asi bude povedomé. Nakrútil napríklad filmy Ja (2016), Melbourne (2014) alebo Skromné pohostenie (2012) - temno-humornú drámu o páriku zbohatlíkov, ktorý sa zabáva tým, že rozdáva peniaze chudobe pod podmienkou splnenia najrôznejších bizarných úloh. Svojsky uštipačnú satiru o pokrytectve a popletenosti postmodernej spoločnosti prináša aj vo svojom najnovšom filme Prasa, ktorý na Berlinale dokonca súťažil o Medvede. Tentokrát filmár tematicky načrel do vlastných radov - skoro všetci hrdinovia filmu sú režiséri, herečky, komparzistky či produkčné.
KINEMAVIDEO4878.
Tým najzaujímavejším (a pre film najdôležitejším) z nich je filmár Hasan (Hasan Majuni) - prešedivelý päťdesiatnik v tričkách s logami rockových kapiel, ktorý sa potáca vo vzduchoprázdne svojej zašlej slávy a neistej budúcnosti. Rád by veril, že zákaz nakrúcať je len nepríjemná etapa, ktorá raz pominie. Ale svet okolo neho sa neúprosne krúti ďalej a Hasanovi začína dochádzať, že mu uteká vlak.
Posledným klincom do rakvy Hasanovho sebavedomia je zrada jeho dvornej herečky Šivy (Leila Hatami), ktorá s ním odmieta ďalej živoriť v ústraní a prijíma rolu od iného režiséra. Je však niečo, čo Hasana desí ešte viac, než jeho pohnojená kariéra a slabnúce renomé - tajomný sadistický vrah, ktorý vyhlásil súkromnú vojnu íránskym filmárom. Zdesenie z hromadného vymierania kolegov sa však čoskoro začne meniť na niečo iné, ešte oveľa skľučujúcejšie. Hasana začne zožierať otázka, prečo vlastne jeho, najlepšieho a najtalentovanejšieho spomedzi všetkých íránskych režisérov, vrah tak vytrvalo obchádza…

Film Maniho Haghighiho sa celkom vtipne a originálne pohráva s tým, aké ľahké je obrátiť naruby pojmy ako “sláva”, “úspech”, “uznanie”. Jeho narcistický a detinský hrdina sa potáca na hranici zrútenia vlastnej sebaúcty a v takomto zúfalom rozpoložení sa zaplieta do bizarného kriminálneho vyšetrovania smrti svojich kolegov. Robí jeden kiks za druhým a celkom neohrabane sa, napríklad, pokúša obrátiť verejnú mienku vo vlastný prospech aj pomocou sociálnych sietí. Námet a pointa Haghighimu rozhodne vyšli, hoci sa aj občas v roztrieštenej epizódnosti deja trocu strácajú. To ostatné už do veľkej miery ostáva na vkuse diváka.
Prasa svojou štruktúrou pripomína bláznivú situačnú komédiu - rozmarne poletuje od jednej absurdnosti k druhej, tu a tam do deja vloží uletené hudobno-tanečné číslo alebo horúčkovité výjavy z Hasanových snov. Ak potrebujete, aby vo filme každá scéna či dialóg mali priamy vzťah s dejovou linkou, bude vás “pankáčsky” prístup Prasaťa k logike možno rozčuľovať. No ak si zúfalý Hasan v tričku AC/DC (pozor, vo filme odznievajú aj celkom ambiciózne perzské cover-verzie) získa vaše sympatie, budete si zrejme túto divokú jazdu s príchuťou blízkovýchodnej exotiky celkom užívať.

Potom je tu ešte jedna rovina, v ktorej film funguje aj celkom inak. Prasa, totiž, nie je len taká bohapustá humoreska postavená na vode. Mani Haghighi vo filme zhmotnil do extrémov dotiahnuté “čo ak” na tému úplne reálneho a dlhodobo pretrvávajúceho potláčania umeleckej (a neraz aj osobnej) slobody íránskych filmárov. Nie len, že ukazuje, čo taký zákaz robí s dušou a sebavedomím jednotlivca, ale v tom istom čase kritizuje aj vyumelkovanosť a impotenciu umenia, ktoré cez rigidné sito štátnej cenzúry prechádza.
Práve touto živou a viacvrstvovou kolážou spoločensko-politickej kritiky a neortodoxného humoru je Prasa jedinečné. A zaslúži si, hádam, aj viac pozornosti, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Khook (Irán, 2018, 108 min.)Réžia: Mani Haghighi. Scenár: Mani Haghighi. Hrajú: Hasan Majuni, Leila Hatami, Leili Rashidi, Parinaz Izadyar...

Prasa

Autor: Hana Lippová
Zdroj: Kinema