Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia




ESTA USA
kino
17. 11. 2010

Premena

PremenaFilm francúzskej režisérky a herečky Mariny de Van zažil slávnostnú premiéru ako súčasť hlavnej súťaže na festivale v Cannes. „Strhujúce momenty“ sa však odohrávali skôr na červenom koberci ako na filmovom plátne, o čom sa dá najnovšie presvedčiť aj v slovenských kinách. Marina de Van sa v predchádzajúcom diele Vo svojej koži zaoberala ženskou telesnosťou podliehajúcou patologickým zmenám a následnej strate identity. Premena sa tematicky nesie v podobnom duchu, tentoraz vystužená hviezdnym glancom Sophie Marceau a Monicy Bellucci. 



 Znudená komponovaním životopisov a žurnalistických textov sa spisovateľka Jeanne rozhodla napísať román mapujúci svet jej detstva, ktoré si kvôli amnézii nepamätá. Pozná len určité fakty z matkinho rozprávania, ale spôsob, akým z nich vyskladala svoju „prvotinu“ sa vydavateľovi nepáči. V tom čase sa s ňou začínajú diať zvláštne veci. Prestáva spoznávať manžela a deti, samu seba. Začína mať paranoidné sklony, je presvedčená, že sa stala obeťou spiknutia, pri ktorom sa ju manžel snaží dohnať k šialenstvu zámerným presúvaním nábytku a vymieňaním tajných gest/signálov s ich deťmi. Všetko dôverne známe sa zrazu vzďaľuje, cudzota vládne na uliciach aj vo vlastnom byte. V Jeanne sa rozhostil zmätok a pohlcuje ju úzkosť. Zmar je dovŕšený vo chvíli, keď sa najskôr deti a manžel a napokon aj ona sama stane niekým iným.

Premena trpí obvyklou pliagou tzv. „ženského filmu“ - nadmernou dávkou rozjatrenej senzibilty. V prvej časti voyeuristicky sledujeme Marceau, ktorá sa prepadá do čoraz väčšej hystérie a nervového vyšinutia. Okrem toho však de Vanovej filmu chýba rafinovanejšie budovanie napätia, ozvláštnenie, čiže čokoľvek, čo by nás nútilo analyzovať tajomstvo z racionálneho odstupu. Namiesto toho sme nútení donekonečna preciťovať útrpné stavy hlavnej hrdinky a sledovať jej neinvenčné putovanie k vlastnej minulosti a identite.


Asi v tretine filmu sa z neurotickej a zžieranej Francúzky stáva kyprá Talianka Bellucci a so starou fotografiou v rukách pátra po zamlčanej pravde. Udalosti pozorujeme striktne cez vedomie hlavnej hrdinky, čo má za následok jednostranne klaustrofobické videnie sveta. Ten v hrdinkinej mysli podlieha rozdvojeniu, kedy na seba všetko dovtedy známe berie cudziu podobu. 
Schizofréniu možno vysledovať aj na úrovni rozprávania - obe derivácie Jeanne prechádzajú obdobnými situáciami (milostná scéna zavŕšená šokom, keď sa partner zmení na iného muža). Silene mysteriózny koncept postupom času klesá až k nezáživnosti, vývoj deja je ľahko predvídateľný a opiera sa o množstvo prevarených symbolov a klišé (tajomné dievča zjavujúce sa odnikiaľ a ukazujúce cestu). Myseľ diváka sa veľmi skoro preorientuje z vytvárania možných hypotéz na porovnávanie proporcií oboch predstaviteliek. A to, povedzme si, skýta omnoho väčšie možnosti diváckeho potešenia.
Herecké obsadenie (vrátane mužov a detí) je vystrihnuté z módneho magazínu, „stajling“ tu rozhodne zvíťazil nad obsahom. Takmer to vyzerá, že Premena už a priori stavia výhradne na pózovaní dvoch megahviezd. Sú ako (síce v stredných rokoch, ale ešte rozhodne nie muzeálne) exponáty či figuríny vystavené za vytrínkou z plexiskla s umelým osvetlením. 


Režisérka bola natoľko fascinovaná ženským povrchom, že k vyludzovaniu konzistentných hereckých výkonov sa už nedostala. Marceau sa silí do portrétovania strhanej duše, zatiaľ čo Bellucci predvádza nadpozemsky zvodnú vláčnosť a pokoj s miernymi hysterickými kŕčmi. Sústredenie sa na vizáž je dovedené do absurdna v použití špeciálnych efektov morfingu tvárí. Jedna celá sekvencia dokonca ukazuje Jeanne ako schizoida s tvárou zloženou z polovíc oboch herečiek a manžel má tiež často každé oko iné. Dráma o odkrývaní potlačených tráum je tak prekrytá banálnou hrou na psychoanalýzu.
Premena sa beztvaro pokúša imitovať sexi démoničnosť Lynchových filmov, či koncept patologického detstva z Hanekeho Utajeného, vylieza z toho však len esteticky vznosná nuda. Namiesto programového zneisťovania a provokácie spomenutých filmov je neškodná asi ako reklama na „bárbí“, ktorou z ničoho nič zalomcuje neuróza a Kenovi tým skazí zábavu. Jedinými spokojnými konzumentmi budú pravdepodobne diváčky, ktoré sa aj pri sledovaní mysteriózneho thrilleru chcú cítiť mäkko, fotogenicky a bezpečne. Prípadne aj muži, čo radi len tak čumia v kine na ženy.              
Ne te retourne pas (Fran. / Tal. / Luxem. / Belg., 2009, 111 min.) Réžia: Marina De Van. Námet: Marina De Van. Scenár: Marina De Van, Jacques Akchoti. Kamera: Dominique Colin. Strih: Mike Fromentin. Hudba: Luc Rollinger. Hrajú: Sophie Marceau, Monica Bellucci, Andrea di Stefano, Brigitte Catillon, Thierry Neuvic, Sylvie Granotier, Augusto Zucchi

Premena

Autor: Dominika Šimonová
Zdroj: Kinema