Desaťročný Josh Learner príde o život pri takzvanej „hit and run“ nehode (šofér niekoho zrazí a následne utečie z miesta činu). Jeho rodičia Ethan (Joaquin Phoenix) a Grace (Jennifer Connelly) sa musia naučiť žiť s vedomím tejto tragédie. Z iného uhľa pohľadu sa na vec pozerá Dwight Arno (Mark Ruffalo), šofér, pôvodca Joshovho úmrtia. Traumatizujúca skúsenosť zasiahne do životov postáv odlišným spôsobom, no so zjednocujúcim prvkom – jej intenzitou. Myseľ a svedomie dostávajú vo vyhrotenej situácii poriadne zabrať. Treba sa pokúsiť zaujať taký postoj (k neprítomnosti milovaného dieťaťa, k životu), aby sa človek, ľudovo povedané, nezbláznil...

                            


Existuje prakticky nekonečné množstvo možností, ako vyrozprávať podobný príbeh, no nie každá z nich je vo výsledku (rovnako) efektívna. Na tomto mieste by som chcel načrtnúť 3 línie vystupujúce do popredia, pričom pre každú uvediem konkrétne príklady z relatívne nedávnej minulosti. V 21 gramoch zvolili tvorcovia cestu ozvláštnenia rozprávania. Jednoduchý príbeh rozložili na drobné dieliky a tie následne poukladali vedľa seba. Distribúcia informácii sa vďaka tomu úplne vymkla lineárnosti (z hľadiska času) a kauzálnosti (priame logické väzby medzi po sebe nasledujúcimi obrazmi nemusia „objektívne“ existovať, divák môže byť podnecovaný dopĺňať si ich na základe informácii, ktorými už disponuje).
Druhý možný prístup sa nevzdáva nároku na chronologické a príčinno-dôsledkové väzby medzi zábermi a scénami, no príbeh ozvláštňuje inak. Otvorené srdcia dánskej režisérky Susanne Bier (podľa scenára vynikajúceho dánskeho autora Andersa Thomasa Jensena) tiež tematizujú fenomén „hit and run“ nehody, ťažisko drámy sa však v priebehu deja presúva z obete inam. Nejde tu o prudký zlom v rámci príbehu, ale o priebežné modelovanie správania postáv spôsobom presahujúcim žánrové konvencie. Divák sa ocitá v pozícii, keď len ťažko bude predpovedať, ako sa jednotlivé postavy budú správať, čo vykonajú v nasledujúcich scénach. Obe načrtnuté formy sa celkom zreteľne líšia v prístupe k rozprávaniu, obom je však spoločné to, že sa im darí udržať divákovu pozornosť, angažovať ho v dopĺňaní príbehovej skladačky. 


Tretí prístup, reprezentovaný práve recenzovaným titulom, je, zdá sa, najmenej efektívny. Všetky naratívne, štylistické a výrazové nástroje a prostriedky sú tu podriadené jedinému cieľu: vyrozprávať pôsobivý príbeh. Tvorcovia sa pritom očividne spoliehajú iba na jeho „silu“, spočívajúcu vo vypätosti spracúvanej látky. Iste, strata milovanej osoby, bolesť, spôsobená neprítomnosťou druhého, vnútorné jazvy, to všetko sú vo svojej podstate veľké a silné témy. Bez prehnaného cynizmu sa však dá povedať, že aj o nich treba vypovedať pútavo, tak, aby si vyslúžili pozornosť diváka. V Reservation Road ostala táto šanca nevyužitá.
Všetko tu je totiž prehľadné a úhľadné, aby sme sa nedajbože (my – diváci) nestratili. Kamera sa síce z počiatku snaží svojim pohybom evokovať vnútorné rozpoloženie postáv (relatívne statické zábery v pokojných momentoch, nervózne pohyby pri scénach zobrazujúcich napätie), no s pribúdajúcimi minútami sa aj tento postup vytratí, resp. jeho funkcia je prakticky úplne oslabená. Nahradzujú ho typické žánrové obrázky snímajúce tváre postáv v detailoch pri „emóciami nabitých“ výstupoch či gýčové predmestské rodinné domčeky v úhľadných veľkých celkoch. (Cynicky naladení diváci sa najmä pri druhej menovanej kategórii záberov môžu pristihnúť, že si želajú, aby niektorá z postáv našla na zemi odtrhnuté ľudské ucho). Strihové prechody sú príznačne neviditeľné, žiadne okázalé montážne spojenia tu divák nenájde (kto by ich však v podobnom type filmov čakal, však áno?). Rovnako nepostrehnuteľná je aj hudba, pár dní po projekcii si iba ťažko budete spomínať na nejaký výraznejší hudobný motív. 


Najdôležitejším prvkom Reservation Road je teda herectvo predstaviteľov hlavných postáv, predovšetkým ústredného tria Joaquin Phoenix – Jennifer Connelly – Mark Ruffalo. Je zaujímavé sledovať typ, do pozície ktorého sa v poslednej dobe (systematicky) herecky prepracúva Phoenix. Čoraz častejšie je obsadzovaný do úloh viac či menej introvertných mužov rozorvaných vnútornými bojmi (či už so sebou – s vlastnou vierou, démonmi alebo s traumatizujúcimi skúsenosťami). Jeho obsadenie je v Reservation Road stávkou na istotu. Veľa emocionálne vyhrotených scén zvláda s absolútnym prehľadom, či už mimikou tváre, v ktorej sa skutočne odráža vnútorné vrenie a napätie, alebo celým telom. Čo sa týka ostatných hercov, Connelly a Ruffalo nedostávajú dostatok priestoru na to, aby dôsledne rozohrali svoje postavy. Navyše, kamera im často nevenuje v dôležitých momentoch dostatok pozornosti a ich postavy aj kvôli tomu pôsobia neucelene, nedôsledne. Prakticky počas celého filmu budete vidieť Jennifer Connelly a Marka Ruffala hrajúcich emócie, a nie Grace Learnerovú a Dwighta Arna ako plnohodnotné osobnosti (samozrejme, stále v rámci fikčného sveta).
Reservation Road netreba nutne vidieť v kine, tomuto výtvoru veľké plátno nijako zásadne nepomôže. Neprídete v podstate o nič, keď si počkáte na DVD vydanie. Výsledná rovnica vyzerá teda nasledovne: banálny, všedne rozpovedaný príbeh, plus (tradične) dobrý herecký výkon Joaquina Phoenixa rovná sa = čistý priemer. Ak sa naň predsa len vydáte, schválne si skúste spraviť drobný test: na čo si spomeniete pár dní po projekcii, čo vám utkvie v pamäti? Možno aj odpoveďou na túto otázku sa film takpovediac sám zhodnotí... 
Reservation Road (USA/SRN, 2007, 102 min.) Réžia: Terry George. Námet: John Burnham Schwartz (román). Scenár: John Burnham Schwartz, Terry George. Kamera: John Lindley. Hudba: Mark Isham. Hrajú: Joaquin Phoenix, Elle Fanning, Jennifer Connelly,Mark Ruffalo, Samuel Ryan Finn, Eddie Alderson, Sean Curley, Susan Powell, Mira Sorvino