Vzťah filmového a videoherného priemyslu je vzájomne veľmi zdravý. Finančne. Na každý väčší film pripadá jedna videohra a na každú známu hru jeden film. Marketing je silný kráľ a tak nás kiná otravujú tretím pokračovaním béčkoviny Resident Evil. Zatiaľ, čo  minulý kúsok zo série s názvom Extinction odohrávajúci sa v púšti bol príjemným osviežením niekoľkokrát pochovanej hlúposti, v štvorke s podtitulom Afterlife sa vracia režisérsky kazisvet Paul W. S. Anderson.





 Svet je ešte stále pod nadvládou nemŕtvych a megakorporácie Umbrella, ktorá rozšírila vírus T. Alice, silná žena využívajúca zvláštne schopnosti a armádu svojich klonov, naháňa chlapíka v okuliaroch a snaží sa firmu poraziť. Jej výnimočné cesty ju zavedú na Aljašku, kde sa mala nachádzať rezervácia pre zdravých.   Afterlife je stvorený pre 3D kino, iný zmysel som neobjavil. Pozerať ho doma má asi taký účinok ako sledovať kvapkanie kohútika. Dlhé zábery dolu šachtou, predmety lietajúce výhradne iba do kamery a monštrá útočiace na oči. Film je tak degradovaný na cirkus, kde je Mila Jovovich akrobatom, zloduchovia klaunmi s pudlíkmi a jednotvárne kulisy manéžou. Los Angeles v scenári je zobrazené ako mesto, kde všetci majú niečo spoločné so šoubiznisom. Tvorilo sa samozrejme podľa šablóny a na kolene, spôsobom „Toto by možno vyzeralo cool, dajme to tam.“



Efekty, ktoré vohnali prvé minúty až na úplný kraj absurdnosti, v polke filmu spomalia. Diváci potrebujú spoznať nejaké nové tváre a tvorcovia zas nejaké krvavo odstrániť. Jeden je samozrejme zradca a dočkáme sa „šokujúcich“ odhalení typu: „Aha, oni sú súrodenci!“ Do toho obrovského chaosu a neschopnosti ešte hrá hudba ako z pokazenej techno platne, čo ešte viac umocňuje dojem, že sa pozeráme na bizarný punkový videoklip.
Oproti starším dielom sa pridalo zopár nových monštier, upgradeovali sa zombíci, ktorým sa teraz môžu roztvárať papule a psom hlavy. Geniálne. Herci sú tiež famózni. Fanúšičky Wenthwortha Millera ma zrejme ukrižujú, ale keď poviem, že hrá tri tváre, tak veľa hovorím. Možno dve a pol. Superhrdinka Alice v podaní Mily Jovovich sa vie pekne pozerať, drsno šepkať a tváriť sa presvedčivo, keď práve havarovala lietadlom a heroicky vychádza z plameňov. Potom zrazu objaví lietadlo a jej účes je opäť dokonalý. Nad takýmto stupňom „logickosti“ sa ani neoplatí rozčuľovať, veď sme si to sami zaplatili.


Tento film hádam ani scenárista nemyslel vážne. Ak sa vám páčia príbehy, kde postavy pobehujú, strieľajú, napriek koncu sveta stále dokonale vyzerajú a málo rozprávajú, tak si v Afterlife prídete na svoje. Keby aspoň akčné scény boli výnimočné. Narába sa tu ale iba s nadmerným množstvom spomalených záberov a morbídneho násilia. Koniec je pochopiteľne otvorený novým možnostiam, ako ponoriť túto nudu ešte hlbšie do bahna nezáujmu. Prosím preto tvorcov, stačilo. Lebo ak toto nie je dno, tak v najbližšej časti to bude „Cesta do stredu zeme.“ A niekto o tom bude musieť písať.
PS: Malým zadosťučinením je škaredá smrť postavy filmového producenta. Aké symbolické...
VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU FILMU