Ak sa Francois Ozon rozhodne pre realistickosť, tak bozky sú vlhké, ľudské telo mäkké a pokožka štruktúrovaná, ochlpená, so znamienkami, fľakmi a inými prirodzenými nerovnosťami; bábätká nie sú ružové obláčiky, ale malí slintajúci a vylučujúci ľudia, ktorí sa o svoje sekréty nevedia postarať a ťarcha ich telesnosti prechádza na rodičov. Ale len ak sa Francois Ozon rozhodne pre realistickosť. To totiž závisí od výberu žánru a ten mu potom slúži na hranie. Rozrušovanie filmových konvencií je pre neho zrejme veľká zábava.





 
Práve v prípade filmu Ricky sa tento hravý režisér pre realistickosť rozhodol (na rozdiel od divadelne štylizovaného detektívneho muzikálu 8 žien, 2002). Na začiatku je telo – pýtajúce si to svoje. Myšlienky a city nasledujú až potom, ako následok. Filmy majú vo všeobecnosti tendenciu v rámci svojej iluzívnotvornej moci túto postupnosť vymieňať. Sme predsa niečo viac ako zvieratá, sme vznešené mysliace bytosti, ale zväčša nám to myslenie slúži na klamanie samých seba. Francois Ozon takto poukazuje svojim naturálnym prezentovaním sveta a ľudského života na umelosť zaužívaného filmového zobrazenia, narúša konvencie „len“ tým, že dušu neodtŕha od tela, ale ju s ním zväzuje. S tým súvisí aj vizuálna stránka filmu. Režisér sa nesnaží vytvárať krásne obrázky, neestetizuje škaredé. Chemická továreň je sterilná a nudná, jazero pri sídlisku len voda obklopená zemou, trávou a nejakými stromami. Takže kamera je tiež naturalistická. 




Pre Francoisa Ozona je charakteristické, že v texte o jeho filme sa na tej istej stránke objavuje spolu so slovom realistickosť aj slovo fantasy. Prelínanie a zmiešavanie žánrov je tiež jeho spôsob ako porušovať konvencie. Spočiatku môže žánrové rozvetvovanie filmu zarážať, ale v konečnom dôsledku ide o vydarenú filmársku prácu s očakávaním – Ozon veľmi jemne narába s tušením žánrov fantasy a ešte jemnejšie s hororom. Prioritne sa však film pridŕža ohrádok drámy.
Katie (Alexandra Lamy) vychováva sama svoju dcéru. Každé ráno najskôr na motorke odvezie dcéru do školy a seba do práce, potom si oblečie pracovný odev, ktorý ju má chrániť pred chemikáliami, postaví sa za pás v jednej z mnohých hál veľkej továrne a zarába peniaze. Má ich tak akurát, teda toľko, aby mohli s dcérkou prežiť. V továrni sa Katie zoznámi so Španielom Pacom (Sergi López). Narodí sa im dieťa – Ricky (Arthur Peyret). Nie len že svojim príchodom zamieša v rodine karty, ale svojou jedinečnosťou prinesie do žánru sociálnej drámy „inožánrové“ ladenie. 


V súčasnosti je v kinách aj iný film s podobným narúšaním konvencií. Vo filme District 9 (2009) sa stretáva dokumentárny realizmus so sci-fi. Film sa odohráva v súčasných reáliách – geografických, kultúrnych i sociálnych. Zo sci-fi si berie len mimozemšťanov a k nim prislúchajúcu techniku. Avšak vo filme District 9 sa postupne presúvame k žánru sci-fi a zanechávame za sebou pôvodný dokumentarizmus, čím film značne dosahuje štatút mainstreamových filmov. Naopak Ricky si svoje realistické ladenie a žáner sociálnej drámy zanecháva až dokonca a pôsobí tak viac zarážajúco. Neprirodzené mi prišlo záverečné balansovanie medzi sociálnou drámou a fantasy. 
S týmto balansovaním súvisí aj môj interpretačný tip (prosím, neberte moju zmienku o obsahu filmu doslovne): Keď sa rozhodnete ísť na Rickyho, prizrite sa, či náhodou nie je vyššie spomínaný záver metaforou všetkých mŕtvych detí a ich nezmierených mám. Akosi sa mi zdá, že to najdôležitejšie sa v tomto naturálnom predstavení odohráva za oponou.
Ricky (Francúzsko, 2009, 90 min.) Réžia: François Ozon. Námet: François Ozon. Scenár: François Ozon. Kamera: Jeanne Lapoirie. Strih: Muriel Breton. Hudba: Philippe Rombi. Hrajú: Arthur Peyret, Alexandra Lamy, Sergi López, Mélusine Mayance, Marilyne Even, André Wilms.