Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia




ESTA USA
kino
06. 06. 2012

Tigre v meste

Tigre v mesteRežisér-svetobežník Juraj Krasnohorský sa venoval štúdiu filmu v Paríži. Do povedomia slovenského publika vstúpil krátkometrážným filmom X=X+1, uvádzaným v rámci Projektu 100 v roku 2010. Už pri tomto filme naznačil režisér svoj odklon od realistického uchopenia hraného filmu. Tigre v meste sú jeho celovečerný debut nakrútený podľa námetu herečky Lucie Siposovej. Scenár k filmu napísali spoločne.  Film Tigre v meste o sebe trailerovo propaguje informáciu, že mu nebude chýbať happyend. Celá reklamná kampaň sa snaží vymedziť voči imaginárnemu trademarku slovenských filmov, ktoré sú stále u väčšinového publika vnímané ako niečo depresívne a rozvláčne. PR materiály tak so svojimi sľubmi prinášajú mnoho informácii o žánrovom zaradení. Sľubuje sa ľúbostný príbeh, romantika, krimi, či ľahká letná komédia. Rovnako sa režisér nechá počuť, že chce do nášho prostredia priniesť intelektuálny humor mestských hrdinov allenovského typu. Nebezpečne pôsobia sebahodnotiace súdy, že sa jedná o snímku, ktorá “srší humorom, dynamickým tempom a priamočiarou hereckou interpretáciou bez zbytočného sentimentu”. Ale najväčší otáznik vyvoláva práve informácia, ktorá zaznie aj na konci traileru - film s happyendom. Akoby sa už sami tvorcovia potrebovali dopredu uistiť, že všetko dobre dopadne. Je totiž otázne, či sa im podarilo naplniť svoje ciele a či ich produkt je skutočne niečo "farebné", "crazy" a niečo, čo by ste mali sledovať, ak ste "mimo" (takto sa definuje cieľové publikum).

KINEMAVIDEO1478.
Spôsob akým sa film snaží vymedziť voči tradícii, je únik do fantazijnosti a hravosti.  Že to bude niečo ako pokus o Améliu z Montmartru sa dalo čakať už po zhliadnutí traileru. Ale dnes musím konštatovať, že viac ako k "svetovosti" Amélie sa film blíži viac k socíkovskému titulu Dva lidi v zoo od stále čiperne tvoriacej "královnej českej komédie" Marie Poledňákovej, alebo k porevolučnému - Potkal jsem ho v zoo. Keby sa do traileru dostalo viac skutočných zvierat, možno by na film do kina prišli aj fanúšikovia nedávneho feel-good movie – Kúpili sme zoo.Zjavná inšpirácia niečím svetovým, je cítiť už pri úvodných malebných obrazoch Bratislavy, ktoré nemôžu neevokovať nedávno distribuovanú snímku Woodyho Allena Polnoc v Paríži. A v týchto momentoch je film najsilnejší. Kamera francúzskeho kameramana Andrého Bonzela, ktorému sa podarilo nasnímať známe aj menej známe zákutia Bratislavy v zátišiarskom móde, je najväčším pozitívom. Šedivé zákutia a nepríťažlivé prostredia, ktoré poznajú obyvatelia našej metropoly a príležitostní prišelci z ďalekého východu, pôsobia v Bonzelových záberoch malebne a to nie kvôli prehnanému estetizovaniu hraničiacemu s gýčiarstvom, ale vďaka precíznosti práce s kompozíciou a objektívmi umne zvýrazňujúcimi výtvarnú kvalitu obrazu. Kvality kamery sa prejavujú počas celého filmu. Cudzokrajný kameraman prináša do nášho prostredia osviežujúci spôsob snímania (detaily tvári sú precízne komponované k okrajom širokouhlého záberu) a kamera so svojím štylistickým štandardom sa tak stáva najsilnejším prvkom podporujúcim tvorbu zmysleného fikčného sveta.

Bratislava je v Tigroch v meste prezentovaná ako kombinácia reality a fantazíjneho sveta, kde sa dá akceptovať, že vás holub zavedie k vašej láske, kde sa pohybujú muži s nadrozmerne veľkými jablkami, a kde je možné, aby hlavný hrdina mužského pohlavia vyzeral ako žena. Táto štylizácia sa prejavuje aj v diskurzívnej rovine diela (narušovanie časovej zákonitosti v gagu s obliekaním Maryni, prechod farebných "oparov" zo záberu do záberu, asociatívne nastrihávanie zvierat v zoo). Nie je však budovaná úplne dôsledne a niekde sa zbytočne zhodí,  aby pobavila lokálne publikum, čím však oslabuje súdržnosť umelo vytvoreného fikčného sveta. Mám na mysli napríklad moment, keď si Jazvečík s ruským zabijákom dohodne stretnutie  pri Draždiaku. Je to zbytočný, až dokumtarne realistický prvok, ktorý pobaví všetkých obyvateľov Petržálky, ale zbytočne odkazuje k životnej realite a narušuje vytvorenú atmosféru "parížskej" Bratislavy. Podobná rozpoltenosť medzi štylizáciou  a civilnosťou je cítiť aj na úrovni celej réžie. Množstvo nápadov, strih založený na kompozičnej podobnosti záberov, šalamúnske skratky v podobe viac-expozícii postavy v rámci jedného záberu a zvukovo-obrazový kontrapunkt sa miešajú s kvázi civilným humorom, keď sa režisér snaží vytiahnuť z hercov "autenticitu". Krajnou polohou v negatívnom slova zmysle sú nadužívané vulgarizmy mylne evokujúce predstavu, že by mohli priniesť hercovi prirodzenosť. Ďalším faktorom vyvolávajúcim rozpaky sú niektoré bonmoty a konanie postáv spôsobujúce "výprskový" smiech z kategórie “čaro nechceného”. Tieto momenty nie sú založené na komike, ktorá by vychádzala zo situácie a dramatických potrieb postáv a je otázne, či takto vzniknutý humor bol vôbec zámerom autora.

Na situačný humor má film viackrát nakročené, no nikdy sa nerozbehne. Situácia, keď Hyena pošle iný odkaz namiesto toho, ktorý jej nadiktuje Jazvec, je tradičná komediálna figúra. Nijako sa s ňou však nepracuje. Divák vie viac ako postavy a mohol by sa baviť na scéne, keď vidí vchádzať hrdinu do nepríjemnej situácie. Motív sa rýchlo vytratí, a keď sa vráti, tak sa kvôli nemu iba poľahky podarí Jazvecovi svoju lásku zbaliť. Nedochádza k žiadnemu dramatickému priebehu, keď by mohla Maryna považovať odkaz za nemiestny žart. Postavy rýchlo a nezaslúžene dosahujú svoje potreby. Najväčšia slasť však pri pozeraní filmov vzniká, keď divák neustále spolu s hrdinom váha, či sa mu podarí cieľ dosiahnuť, alebo nie. Od filmu, ktorý vo svojej synopse inzeruje priehršť žánrov, by som čakal podstatne viac vzrušenia.Tu sa dostávame k najzásadnejšiemu problému. Film chce byť žánrový a má v podstate s prižmúrením oka žánrovú expozíciu, keď je nastolená hlavná dramatická premisa (podarí sa Jazvecovi získať Marynu?) a určený antagonista (Ruský zabijak a jeho bossovia). S pribúdajúcim časom však mizne akákoľvek žánrovosť a to vďaka nie veľmi presnej ukotvenosti, kvôli nie jasne vyriešeným motiváciám a nenapĺňaniu nastolených dramatických potrieb. V príbehu sa potom vyskytnú aj vyslovené lapsusy. Najlepšia kamarátka Jazvečík, sa dozvie, že idú zabiť jej kamaráta Jazveca a neurobí nič, aby tomu zabránila, prenesie len bonmotové “No do piči!” Celá krimi línia filmu pôsobí naivne a jej problém spočíva v tom, že sa nijako nevymedzuje voči žánru krimi. (Deadline zabitia je nemotivovane určený na dva dni. Prečo by to však nemohli byť štyri, päť, desať dní alebo jeden deň?) Ešteže sa tvorcovia filmu môžu vyhovoriť, že v takomto “hravom” filme pre ľudí, ktorí sa cítia byť “mimo”, netreba prehnane a zlomyseľne riešiť motivácie a dramaturgiu. Miera náhodností sa však ku koncu stupňuje tak veľmi, že nepomôžu žiadne výhovorky a ani vychytralé zahmlievanie v zvukovo-obrazových kontrapunktoch, ktoré síce odkazujú k režijnému poňatiu (dokonca možno hovoriť o sebareflexívnom žarte), ale prichádzajú v momente, keď by sa divák konečne rád dozvedel aj nejakú informáciu.

Pokus byť svetový, urobiť niečo nie “sivasté a škaredo nakrútené”, ako sa nechal počuť režisér, padá najmä na scenári. Schizofrénia vykukujúca už zo synopsie a traileru, je spôsobená nepresným určením, čo by autori vlastne chceli povedať. Množstvo vágne uchopených žánrových akvizícií sa tu mieša s témami patriacimi do filmov z iného súdka. Táto ľahká letná komédia začne prekvapivo riešiť neplodnosť a odcudzenie manželského páru, nezodpovednosť machistického muža či homosexualitu. Keď sa Mórová začne opíjať pri stole v kuchyni a vytiahne svoje seriálové šuflíky, tak opadne celá “parížska” atmosféra a je to zasa len zúfalý slovenský film so zlými hereckými výkonmi a nedoriešenou dramaturgiou, ktorý by chcel byť aj cool aj čo-to o živote povedať. Pokus o naratívny experiment s happyendom sa teda míňa svojmu účinku. Film sa v zmäti motívov rozpadne a je úplne jedno, či ten happyend nakoniec príde alebo nie. Rozprávač vo voiceoveri narýchlo poukončuje jednotlivé línie a aspoň zdanlivo opodstatní obsadenie Róberta Rotha a potrebnosť jeho filmovej postavy.Ťažko potom interpretovať život mladých tigrov v urbánnom priestore a celú metaforu zverskosti. Analógia s jednotlivými zvieratami zostáva na povrchu a v doslovnej rovine (Bukový je holub len preto, že má veľký nos, Ondrík je hyena len preto, že všetkých využíva atď.) a nijako sa dôsledne nenapĺňa ich spätosť s daným živočíšnym druhom. Pohľad na mladých v Bratislave sa tu veľmi podobá na starší slovenský film O dve slabiky pozadu, ktorý tiež namiesto poctivého a plnokrvného pohľadu na súčasný život v meste, importoval skôr umelú a pseudoproblémy riešiacu predstavu, prelepujúcu komplex slovenskej malosti niečím “francúzskym”.Tigre v meste sú tento rok už piaty slovenský celovečerný film v kinách, ktorý (zdá sa) bude asi najplodnejší v porevolučnej ére. Len do leta nás čakajú ďalšie dve premiéry. Krasnohorského celovečerný debut sa dá vnímať ako plus na úrovni zodpovednejšieho producentského prístupu a ako pokus (je na uváženie či úspešný) priniesť nové prvky do domácej kinematografie.  Tigre v meste (Slovenská republika, 2012, 100 min.)Réžia: Juraj Krasnohorský. Námet: Lucia Siposová. Scenár: Lucia Siposová, Juraj Krasnohorský. Kamera: André Bonzel. Strih: Marek Kráľovský. Hudba: Michal Novinski, Jan P. Muchow. Hrajú: Kristína Tóthová, Milan Ondrík, Ľubo Bukový, Ivica Sláviková, Diana Mórová, Karel Dobrý, Richard Stanke, Robo Roth

Tigre v meste

Autor: Peter Gärtner
Zdroj: Kinema