Vlčí muž má svoj pôvod v dávnych legendách, siahajúcich za obdobie stredoveku. Jeho príbeh však, na rozdiel od upírskych legiend (najmä tej o Vladovi Impalerovi) neinšpiroval vznik románu, ale vtelil sa priamo až do filmu. Hoci v tom prvom s Johnom Gilbertom a Normou Shearer sa nešťastný mladík nemenil na beštiu pod vplyvom luny, ale pod vplyvom alkoholu, ďalšie sfilmovania už do jeho príbehu vniesli čosi z povier a legiend a pridali aj punc romantického hrdinu. Predsa len, Londýnsky vlkolak, no hlavne Vlkolak z produkcie Universalu s mladším Lonom Chaneym v hlavnej úlohe, vznikali s Draculom, Frankensteinom a Múmiou v rámci jednej vlny hororových filmov. Všetci monštrá vrhnuté do sveta, kam nepatria, túžiace v konečnom dôsledku po jedinom - láske, ktorá je pre nich (fatálnym) vykúpením.





 
Ostatná podoba príbehu vlkolaka - Lawrenca Talbota je však rozpoltená viac než by sa hodilo. Áno, môžme pokojne poukázať na problémy počas produkcie a postprodukcie, naťahovačky, čakanie a neistotu. V každom prípade Vlkolak vo svojej výslednej podobe stojí niekde na pomedzí medzi poctou klasike a B-éčkovým hororom. Alebo medzi Coppolovým Draculom (teda štylizáciou par excellance) a Sommersovým Van Helsingom (teda atraktívnou jazdou, možno trochu guilty pleasure), pričom však nedosahuje kvalít ani jedného z nich. Na jednej strane výtvarne štylizované zábery, za aké by sa nemusela hanbiť žiadna z anglických „čajových“ drám, a do toho lietajú hlavičky, krv síka a vnútornosti vypadávajú. Úprimne, práve tie druhé idú Johnstonovi lepšie od ruky a vrcholom filmu je „naháňačka mestom“ po pokuse psychiatrického sympózia presvedčiť Lawrenca, že si všetko len namýšľa.





Vlkolak nezvláda byť viktoriánskou „záhadnou“ drámou, a ešte viac nezvláda byť hororom. Fajn, na mňa dobre natrafil, ale úprimne, ja sa budím v noci na podivný zvuk, aby som, už úplne vydesená, tak po piatich až pätnástich minútach zistila, že zvuk utíchne, keď prestanem hýbať nohami pod perinou. Ľakačky a scény hrôzy sú priam valentínskeho charakteru, najmä ak vaša polovička trpí rovnakým hrdinským syndrómom. Jednotlivé „bafy“ sú stavané viacfázovo („baf-baf“ alebo „falošný baf-baf“) a pozostávajú jednak z toho, že sa niekto niekde nečakane objaví, vlkolak švihne drápom, všetci kričia a do toho zaznie „klasická“ desivá hudba. A všetci vieme, že „to“ príde. Miestami až gore efekty sa prelínajú s viktoriánsky precízne rámcovanými zábermi mesiaca rámcovaného holými vetvami stromov, starého anglického sídla či lesa a tak podobne. Podobný mišung vzniká v rámci príbehovej línie vďaka pokusu o prehĺbenie charakterov, najmä Lawrenca a starého pána Talbota, prehistórie ich nedobrých vzťahov, alebo snahe o napojenie sa na starú cigánsku legendu. Mimochodom, poéma v úvode je z pera Curta Siodmaka, scenáristu Vlkolaka z 1941, kde aj prvý raz odznela.
Do filmu úplne nádherne zapadá obsadenie Benicia Del Tora, ktorý svojho Lawrenca podáva krásne v zmysle kánonu anglického romantického (monster) hrdinu a Huga Weavinga, vychutnávajúceho si svojho inšpektora Abberlina asi ako za starých čias Hopkins svojho Van Helsinga. A ten jeho tvárový porast je len čerešničkou. Naopak, veľmi zvláštne pôsobí Anthony Hopkins ako starý pán Talbot, kedysi povinný prvok už spomenutých „čajových“ drám, dodávajúci filmom akýsi punc vážnosti a dôstojnosti. Vo Vlkolakovi však pôsobí neurčito, štylizovane a zároveň mdlo, čím vlastne vystihuje práve tie umeleckejšie sa tváriace momenty filmu, kedy sa nič nedeje a vedú sa dialógy o ničom.


Vlkolak nie je zlý film, je len nevýrazný a neurčitý. Jeden z tých filmov, ktoré si pozriete a vyšumia. Aj keď mne osobne chvíľku po jeho skončení ešte vŕtala hlavou premárnená snaha resuscitovať ďalšiu z hororových legiend tak, aby bola v niečom pôvodná a v inom ponúkla to, čo tridsiate a štyridsiate roky predsa len nemohli ukázať či dokázať. Pretože nie je ani jedným, ani druhým a ani niečím tretím s právom na sebaurčenie. Ale miestami je dychberúco (nechtiac) zábavný.
The Wolfman (UK/ USA, 2010, 125 min.) Réžia: Joe Johnston. Námet: Curt Siodmak – scenár filmu The Wolf Man (r. G. Waggner, 1941). Scenár: Andrew Kevin Walker, David Self. Kamera: Shelly Johnson. Strih: Walter Murch, Dennis Virkler. Hudba: Paul Haslinger. Hrajú: Emily Blunt, Anthony Hopkins, Hugo Weaving, Benicio Del Toro, Geraldine Chaplin