Paberkovať znamená zbierať zvyšky. Napríklad po žatve alebo oberačke. Je to smiešne slovo, no pri uvažovaní o filme Všetci možní zberači a ja (2000) sa bez neho nezaobídeme.

Paberkovanie môže pôsobiť ako právom zabudnutý výraz, klasická osobnosť francúzskeho filmu Agnès Varda nás však presviedča o tom, že si ho treba pamätať. Súvisí totiž s istým spôsobom života, ktorý si podľa nej nezaslúži zaniknúť. Ale toto je iba jedna z rovín autorkinej výpovede. Varda sa vo svojej dokumentárnej eseji pohráva s rôznymi podobami a významami slova „zbierať“. Tohto takpovediac lingvistického rámca sa zanovito drží, no priestor, ktorý si ním vymedzí, diváka prekvapuje svojou rozľahlosťou. Inými slovami – šírka stanovenej témy je ideálna, pretože umožňuje podrobné skúmanie problému a pritom nepôsobí skľučujúco. Do filmu sa vmestí ekológia, politika aj umenie. Premostenie medzi tematickými podmnožinami vytvára asociatívna montáž.


Odkrývanie významových nuáns zberačstva je spojené s cestovaním po Francúzsku. Krajina na seba berie podoby, ktoré môžu byť pre mnohých prekvapivé. Nenájdeme tu malebný vidiek ani Paríž z pohľadníc. Varda brázdi Francúzskom po diaľniciach preplnených kamiónmi, aby v jeho zapadnutých kútoch zaznamenávala premeny zberačstva, súvisiace s regionálnymi špecifikami. Niekde sa zberači pasú na kopách odpadu v areáli poľnohospodárskeho podniku, ktorý vyhadzuje desiatky ton bezchybných zemiakov len preto, že svojimi rozmermi nespĺňajú predpísané normy. Inde zas ľudia v núdzi zbierajú zo zeme zvyšky zeleniny po tom, čo z tržnice odídu poslední kupujúci.
Konfrontácia výtvarnej klasiky, napríklad Milletových Zberačiek klasov, s realitou súčasnosti zvýrazňuje premeny paberkovania naprieč históriou. Na jednej strane zhrbené vidiečanky v podvečernom svetle, na druhej strane ľudia, ktorí v niekoľkometrovom závese za ťažkotonážnymi kombajnmi zbierajú do plastových vedier to, čo za sebou nedokonalé mašiny zanechajú. Druhému obrazu síce chýba romantizujúci závoj, podstata je však v oboch prípadoch rovnaká. „Znížiť“ sa k zbieraniu je vecou zdravého sedliackeho rozumu a nie poníženia. Varda poukazuje na sociálny a etický problém, ukrytý za konzumom odtrhnutým z reťaze. Nestráca však nadhľad, nemoralizuje a problém nastoľuje tak citlivo, že ho divák ako problém vlastne ani nevníma. V konečnom dôsledku je to najmä príjemne uvoľnené kino.


Agnès Varda je hravá filmárka a jej diela sú také ako ona sama. O snímke Všetci možní zberači a ja to platí dvojnásobne, pretože ide o výrazne osobné dielo. Predznamenáva to už názov, v slovenskej či anglickej jazykovej verzii ešte o čosi explicitnejšie, než v origináli. Varda tento osobný rozmer výpovede so zdanlivo odťažitou témou zberačstva zaujímavo prepája. Prácu filmára totiž pripodobňuje práve k paberkovaniu. Sama sa označuje za zberačku pohyblivých obrázkov. Tvrdí, že nezaznamenať krásne veci je plytvanie. Netreba ju však brať doslovne – ona sama túto tézu problematizuje.
Autorka v komentári ospevuje svoju miniDV kameru, teda akýsi ekvivalent toho, čo koncom 50. rokov, v časoch, keď s filmom začínala, znamenali kamery Arriflex. Svojim digitálnym handycamom kĺže nad záhonom prezretých kapustových hláv a vo veľkých detailoch zachytáva farebné plochy a textúry. Nakrúti, či skôr nahrá všetko, čo ju osloví. Zdá sa, že filmárke, nadšenej z možností digitálnych technológií, viac netreba. Nie je to však také jednoduché. Varda svojsky reaguje aj na vedľajšie príznaky digitálneho videa - bezprecedentnú nadprodukciu záznamu, ktorá je v konečnom dôsledku opäť plytvaním. Snímka Všetci možní zberači a ja je z veľkej časti tvorená materiálom, nakrúteným rovnako spontánne a impulzívne ako v prípade domáceho videa. Kľúčový rozdiel nachádzame v citlivej selekcii a cieľavedomom štruktúrovaní materiálu. Autotematická rovina tejto dokumentárnej eseje je natoľko rozpínavá, že ľahko zatieni „všetkých možných zberačov“ ako takých.
Agnès Varda na diváka prenáša svoju radosť z nespútaného, oslobodzujúceho aktu tvorby. Progresívnosť v prístupe k filmovému umeniu jej môžu závidieť aj mladí filmári. Autorka pred nami síce vo veľkých detailoch odkrýva príznaky staroby vo svojich vlasoch, jej film je však bez šedín. Platí to aj po siedmich rokoch od jeho vzniku.
Les glaneurs et la glaneuse (Francúzsko, 2000, 82 min.) Réžia: Agnes Varda. Scenár: Agnes Varda. Kamera: Stéphane Krausz, Didier Rouget, Didier Doussin, Pascal Sautelet, Agnes Varda. Hrajú: Agnes Varda, Bogdan Litnanski, Franćois Wertheimer, Edouard Lobet, Jean Laplanche, VR99, Louis Pons, Jerôme-Noel Bouton, Gino Rizz