Doba existencie železnej opony, v Nemecku zhmotnenej do podoby Berlínskeho múru, je virtuálnym priestorom pre množstvo „skutočných“ príbehov rôzneho žánrového ladenia. Z poslednej doby asi najvýraznejšie vystupuje komédia Good Bye, Lenin!. Životy tých druhých stoja na opačnej strane spektra, aspoň sa tak na prvý pohľad zdá. Svojou konštrukciou nie sú komédia, no humor, najmä ten ironický, či absurdný je ich imanentnou súčasťou. A funguje hlavne preto, že samotný film je veľmi zručne premyslenou a funkčnou „špionážnou“ hrou s divákom.



Osemdesiate roky sa pomaly, ale isto, prelamujú do svojej druhej polovice. Novinové titulky ohlasujú prvé kroky Michaila Gorbačova na medzinárodnej scéne. Socializmus a jeho kádre sa však stále neochvejne držia svojich úradov a neváhajú použiť svoje postavenie ako výhodu v súkromnom živote. A tak sa stretne akási profesionálna podozrievavosť pedantného, samotárskeho dôstojníka StaSi Gerda Wieslera (Ulrich Mühe) a neprofesionálna pudová túžba ministra Bruna Hempfa (Thomas Thiene). Priesečníkom týchto záujmov je jeden byt, v ktorom býva socializmom milovaný a preferovaný spisovateľ, dramatik, inžinier ľudských duší Georg Dreyman (Sebastian Koch) a jeho družka, talentovaná a milovaná divadelná herečka Christa – Maria Sieland (Martina Gedeck). Keď moc chce, všetko ide a ide to rýchlo. V priebehu pár dní sú v byte nainštalované odposluchy, nad vchodom kamera, na povale zriadené malé technické pracovisko, v ktorom sa v službe strieda Wiesler a technik Udo.
Čím sú Životy tých druhých zaujímavé? Už zo záberov z filmu prezentovaných na internete alebo v rôznych printových médiách, je možné registrovať ponuro šedivé snímanie, kopírujúce štýl svietenia a kompozície spred dvadsiatich rokov. Réžia, kamera a strih si dávajú pozor, aby zábery boli komponované na stred – teda, aby najdôležitejšia postava či predmet boli umiestnené v pomyslenom strede plátna, čo spolu s ďalšími „trikmi“ (ďalšie postavy až v pozadí, prázdny priestor, výtvarná a architektonická strohosť) umocňuje bezemočný prístup k rozprávaniu a osudom postáv; dramatické napätie tak vyplýva priamo z obrazu, nie je doň dodávané. Celky a polocelky (postava snímaná od pása/polky stehien) v interiéri zas zdôrazňujú uzamknutie, uväznenie postáv v priestore. Toto samo osebe môže vyvolať averziu a dojem kalkulu. Svojím spôsobom ide o kalkul, ktorého účelom však je diváka vtiahnuť, ale nie viditeľne manipulovať a vytrhávať zo sedadla či tlačiť naň zobrazenou dojemnosťou alebo naopak krutosťou. Ide o to dosiahnuť dobrovoľnú spoluprácu.


Rozprávanie sa tak mení na konštatovanie faktov, ktoré však láka diváka k aktívnejšej hre. Životy tých druhých však idú za obraz a jeho povahu. Pracujú so všeobecným vedomím o dobe a činnosti tajných polícií v štátoch východného bloku. Hra sa presúva do deja a diváka vťahuje do nadfilmovej variácie filmu samotného – divák sa stáva pozorovateľom. Nielenže mu je umožnené vidieť a „žiť“ životy ľudí v byte, má schopnosť vidieť a vnímať aj život Wieslera, ktorý pomaly prestáva žiť vlastný život a potichu a najmä tajne sa infiltruje do osudov sledovaných subjektov.
Film však po dlhú dobu svojho trvania necháva divákovi viac informácii, než majú postavy, čím si buduje pôdu pre malé pointy, či už dramatické, alebo komické. Súčasne však pracuje v dvoch rovinách komunikácie, pričom jednu necháva „spať“. To mu umožňuje, aby vo svojom závere vytiahol pointu najväčšiu. Záver filmu je prípad sui generis: tak, ako bolo vyslovene racionálne  nakladané s citovosťou a napätím v celom zvyšnom filme, tak je to i v závere. Žiadne flashbacky, žiadne erupcie hnevu, šťastia. Len odhalenie toho, ako málo divák v skutočnosti vedel.
Das Leben den Anderen (Nemecko, 2006, 139 min.) Réžia: Florian Henckel von Donnersmarck. Scenár: Florian Henckel von Donnersmarck. Kamera: Hagen Bogdanski. Hudba: Gabriel Yared, Stéphane Moucha. Hrajú: Martina Gedeck, Ulrich Mühe, Sebastian Koch, Ulrich Tukur, Thomas Thieme, Hans-Uwe Bauer, Herbert Knaup