Tento týždeň priniesol do kín zaujímavú nádielku pre filmových fanúšikov. Minimálne dva filmy z ponuky našich distribučných spoločností stoja rozhodne za pozornosť: Hotel Rwanda a celovečerný debut režisérky Marie Procházkovej s názvom Žralok v hlave. Ide pritom o filmy diametrálne odlišné. Dráma vypovedajúca o genocíde v Rwande a dielo (áno, Žralok v hlave si toto označenie skutočne zaslúži) o jednom mužovi - pánovi Semanovi (Oldřich Kaiser). Procházková nás zavádza do jeho mikrosveta, ukazuje nám jeho každodenný život. Aký je teda tento život a mikrosvet pána Semana?

Pán Seman je na prvý pohľad obyčajný muž. Žije sám, v prízemnom byte. Nevieme, kde presne, a vedieť to ani nepotrebujeme. Časopriestorové určenie nie je pre pána Semana, a tým pádom ani pre nás, dôležité. Čas si tu plynie svojim vlastným, subjektívnym tempom, priestor sa striedavo zaplňuje postavami, ktoré prechádzajú okolo Semanovho bytu a ktoré sú postupne vťahované do jeho mikrosveta. Mikrosveta, v ktorom dôležitú úlohu hrajú malé žlté plastové kačičky, či staré rodinné fotografie. Do tohto sveta postupne prenikáme aj my, ba čo viac, dostávame sa aj do mysle pána Semana. V nej sa pomaly ale isto začína usadzovať aj žralok z názvu filmu...
Popísať príbeh Žraloka v hlave nie je tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Film totiž nemá klasicky dramaticky štruktúrovanú naratívnu líniu. Viac ako jednotlivé udalosti a akcie, sú totiž dôležitejšie stavy, pocity a myšlienky pána Semana. Tieto nachádzajú veľmi zaujímavé vyjadrenie. Procházková pristupuje k filmu neobvykle, dá sa povedať originálne (aj keď niektoré momenty evokujú tvorbu Jana Švankmajera). A čo je vari najdôležitejšie: Procházková rozpráva filmom. Je fascinujúce sledovať, ako jednotlivé zložky filmovej reči nachádzajú uplatnenie v jej osobitom autorskom štýle a zároveň sa vo filme spájajú do uceleného, koherentného celku, čím sa zvyšuje aj miera pôsobivosti. 


Keď som v recenzii na film Škriatok Tomáša Vorla poukazoval na možnosti nových ciest českej kinematografie, už tam som spomenul Žraloka. A skutočne: Procházková zachádza ešte ďalej. Narúša zabehnuté naratívne konvencie a stavia formálnu stránku diela na roveň príbehovej, ak nie ešte vyššie. Samozrejme, robí tak účelne: Žralok v hlave nie je prázdnym formalizmom, ale príkladnou ukážkou filmového vyjadrovania.
Ako sa dozvedáme neskôr vo filme, pán Seman trpí psychickou chorobou. Jeho vnímanie okolitého sveta je skresľované, a zároveň má vidiny či sny, ktoré su zaujímavým spôsobom vizualizované. Na tomto mieste by som sa chcel pozastaviť nad dvojakou povahou tejto vizualizácie a jej začleňovania do celku filmu. Po prvé je to fakt, že sú od "reálneho sveta" oddeľované veľmi jemne, niekedy prechod nie je ani postrehnuteľný. Sny pána Semana sú akousi samozrejmou súčasťou jeho života, splývajú do jedného celku spolu s realitou každodennosti. Či už je to prechod do spomienky na mŕtvu matku, keď sa pán Seman zapozerá na staré rodinné fotografie (čo na tom, že nie sú jeho), alebo scény s užívaním tabletiek. Druhým zaujímavým momentom je spôsob, akým sú tieto predstavy vizualizované. Procházková využíva najrozličnejšie technické postupy a triky. Od klasických kamerových trikov, až po rôzne druhy animácie (klasická kreslená, ale aj pixilácia, napr.). S tým sa spája aj žánrová nevyhranenosť filmu, ktorá opäť funguje dvojsmerne. Práve ona umožňuje Procházkovej zapájať do diela postupy animácie a narúšať naratívne konštrukcie a klišé a zase práve vďaka nej sa stáva film originálnym z určitého uhlu pohľadu.
Keď som spomínal, že Procházková rozpráva filmom, malo to svoje opodstatnenie. Ako je zrejmé z vyššie napísaného, využíva pritom naozaj širokú škálu postupov. Okrem spomínaných animačných techník, je to aj práca so zvukom, či s hercom. Príbeh filmu pritom nie je polopatistický. Naopak, zapájanie rôznych symbolov, ktoré treba odčítať z neho tvorí akúsi šifrovanú hádanku. Významy si divák dosadzuje sám. Nemá zmysel predkladať nejakú konkrétnu interpretáciu, pretože tá pravdepodobne aj tak neexistuje. Treba prijať autorkinu hru s divákom a spolupracovať pri čítaní filmu. Procházková totiž vyžaduje kooperáciu zo strany diváka. Na osi divák - plátno nestačí z divákovej perspektívy usadiť sa do kinosály a čakať, čo mu film vyrozpráva. Na to, aby si divák odniesol skutočne silný zážitok, je potrebné, aby sa aktívne zapojil. Film totiž rozbieha určité myšlienkové pochody, no dotiahnuť si ich musí už divák sám (samozrejme individuálne: v tomto prípade platí, že koľko divákov sedí v sále, toľko z nich vidí rôzny film). Symbolika tu totiž funguje nie diktátorsky, ale naopak, úplne demokraticky. Procházková nevnucuje návod na dešifrovanie jednotlivých symbolov, ale ponecháva ich natoľko otvorené, aby si ich každý divák preložil po svojom. Aj v tom je čaro tohto malého veľkého filmu. 


Čo sa týka hereckých výkonov, vyzdvihnúť treba najmä Oldřicha Kaisera v úlohe pána Semana. Veľmi presne dávkuje herecký prejav a pomáha tak dotvárať celkovú atmosféru filmu. Od momentov, kedy sa nám predstavuje, až po prienik do jeho psychiky. Za každých okolností pôsobí autenticky, čo pri podobnej úlohe nie je až také jednoduché. Pritom je jeho prejav minimalistický, pracuje najmä s mimikou tváre. O to výraznejšie vyniká a zaslúži si použitie superlatívov pri jeho hodnotení. Ostatní herci pôsobia vo filme v podstate len ako sekundanti. Z hereckého pohľadu sa dá Žralok v hlave označiť za one-man show, aj keď film, ako taký, nie je zďaleka iba o Kaiserovi.
Autorský film Marie Procházkovej je teda rozhodne pozoruhodný. Ukazuje, že film môže byť skutočne filmom aj s minimalistickým poňatím a bez dramatických akcií. Stačí mať nápad. A tými nápadmi Procházkova hýri. Výhrady iných kolegov na margo minutáže sa z môjho uhlu pohľadu zdajú neopodstatnené. Film som osobne videl trikrát a ani raz som sa pri jeho sledovaní nenudil. Naopak, vždy znovu a rád som sa vracal do fascinujúceho mikrosveta pána Semana a vždy znovu som mal o čom premýšľať. Ak teda od filmu neočakávate iba prvoplánovú zábavu, ale ste ochotní aktívne sa zapájať pri jeho sledovaní, Žralok v hlave je ideálnou voľbou. Pretože, ako hlása tagline snímky, "Každý máme svého žraloka. V hlavě."
Žralok v hlavě (Česká republika, 2005, 75 min.) Réžia: Maria Procházková. Scenár: Maria Procházková. Kamera: Martin Štěpánek. Hudba: Jan P. Muchow. Výtvarník: Maria Procházková. Hrajú: Oldřich Kaiser, Jana Krausová, Jiří Lábus, Kristýna Leichtová, David Máj, Vlasta Žehrová