Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Gala    Hudba

15. novembra 2012

Laco Lučenič: Šesťdesiatku nemienim prežívať nejako verejne



Slovenskému hudobníkovi Lacovi Lučeničovi, známemu z kapiel Limit, Prúdy či Fermata, nedávno v reedícii na dvojCD vyšli prvé dva sólové albumy. Vydavateľstvo Forza Music ich zaradilo do edície ...



Zdieľať
laco lucenic BRATISLAVA 15. novembra  - Slovenskému hudobníkovi Lacovi Lučeničovi, známemu z kapiel Limit, Prúdy či Fermata, nedávno v reedícii na dvojCD vyšli prvé dva sólové albumy. Vydavateľstvo Forza Music ich zaradilo do edície Opus 100. Editor tejto zbierky Juraj Čurný pri ich predstavovaní povedal, že nahrávky Bodliak na plavkách (1985) a Zastávky na znamenie (1987) majú pre neho "nielen nostalgickú, ale aj osobnú hodnotu". Čo si o týchto albumoch myslí samotný Lučenič, nám takmer 60-ročný hudobník porozprával v rozhovore.


Ako by ste nahrávky Bodliak na plavkách (1985) a Zastávky na znamenie (1987) opísali niekomu, kto ich vôbec nepozná, kto v čase ich vydania ani nežil...

Teraz si na jednej strane trochu zafandím a na druhej strane aj zosmutniem, pretože ich radím niekam, kde už vôbec nepozerám na to, aký pocit z nich mám teraz, nakoľko sú nostalgické. Vnímam to, aká je na nich hudba a aký prínos, význam a miesto mali, keď vyšli. Keď sa to dá jednoducho priblížiť, sú to albumy, ktoré vyšli v 80. rokoch, kedy sa ten delay (zdržanie, pozn. autor) zvonku trochu zmenšil. My sme totiž mali taký päť, šesť, niekedy aj viacročný delay v rámci pohybu vonku. V 80. rokoch sa to nejako zmenšilo. Možno to bolo aj nástupom digitálu. Mám pocit, že tieto nahrávky odzrkadľujú aj tento pohľad, pretože keď si človek zoberie ten dátum realizácie, musím neskromne povedať, že tam používame nástroje, narábame vecami a vyjadrujeme sa prostriedkami, akými sa vtedy vyjadrovali... netvrdím, že Depeche Mode, ale dajme tomu Soft Cell a podobní interpreti.

Nástup digitálnych technológií sa teda výrazne podpísal pod to, ako tie albumy vznikali a ako znejú...

Stopercentne. Aj keď to celé bolo ešte v plienkach. Musíme sa vžiť ešte do takej jednej veci. Nikto vtedy nepoznal niečo také ako automatického bubeníka, nikto vtedy netušil ani na akom princípe to funguje. Potom samozrejme vznikol prvý afekt, že bubeníci to začali označovať ako chromé a tvrdili, že to vôbec nešlape. Lenže ako povedal Antonín Novotný, „Na konci každého snaženia buď človek“. Aj ten digitál sa dá naprogramovať. Dnes je už svojou dokonalosťou taký, že s týmito feelingovými záležitosťami sa dá handlovať, dajú sa všelijako použiť, takže výhovorky neplatia. Toto bol začiatok celej záležitosti. A ten začiatok je neodmysliteľný, všetko musí mať svoj začiatok, ku ktorému patria nejaké pôrodné bolesti a nejaké detské choroby.

V 90. rokoch ste sa znovu pustili do experimentovania. Asi to opäť plynulo z toho, že ste sa ešte viac dostali k rôznym technológiám, ktoré boli dostupné. Ako sa pozeráte na interpretov, ktorí v súčasnosti idú opačnou cestou a albumy by najradšej vydávali na vinyloch?

V prvom rade si musíme odmyslieť interpretov, ktorí najväčšiu časť energie minú na to, aby boli vždy in a robia to preto, že sa to sluší, že významne zdvíhajú obočia pri overených menách a pojmoch, a zostať pri tých, ktorí to naozaj myslia vážne. Ide o to, že sme sa už nabažili digitálu. Ten analóg je veľmi inteligentný, lebo je v kontexte, poviem to až ezotericky, s prírodou. Analóg je vyrobený zo zmesi prírodných materiálov. Spôsob, akým sa prenáša zvuk je tiež kontaktný, dotykový, postavený na fyzikálnych javoch. Výsledok je taký, a to si každý neuvedomuje, že tie schopnosti zvukového prenosu sa kryjú so schopnosťami ľudského ucha.



Na analóg sme si veľmi rýchlo zvykli, potom nám to aj liezlo na nervy a prišiel digitál, ktorý hučal dole na 30 Herzoch, hore dokázal vyliezť aj na 24-tisíc, takže sme boli očarení. Pamätám sa, ako mi volal kolega s tým, že na nahrávkach Beatles počuje španielku, ktorá tam nikdy nebola. Digitál bol nevyhnutný napríklad pre vážnu hudbu alebo pre hudbu, ktorá bola výrazne dynamická, mala tiché miesta. Potom tiež pred diela, ktoré boli nakomponované tak, že využívali na doraz strany toho albumu. Digitál nám veľmi skoro odhalil všetko možné, zvykli sme si na to, zabudli sme na platňu aj na pásky.

Potom sa ale človeku stane, že niekde započuje starú nahrávku a zaujme ho analóg, ktorý je presne prispôsobený ľudskému uchu. V podstate prví na toto začali poukazovať muzikanti, a to najmä takí, ktorých prejav bol založený na expresívnosti, napríklad aj The Rolling Stones. Tí už v 80. rokoch začali uvažovať nad tým, či je ten digitál až taký dobrý. Síce je to strašne nadupané, ale ako keby tomu niečo chýbalo. Bolo to až príliš dokonalé. Preto celý tento digitálny blázinec nahnali do pásu a potom z pásu ho nejakým spôsobom mixovali či mastrovali, aby to chytilo tie analógové črty. Samozrejme medzitým tie digitálne technológie napredovali a dnes sa už dajú digitálne robiť analógové veci. Matematicky to už nie je to isté, ale na ucho áno.

Čo sa týka vašich aktuálnych hudobných aktivít, stále platí, že pracujete na pokračovaní projektu Satisfactory?

V podstate je to hotové, ale zdržalo ma to, že mám ďalšiu inú robotu, robím hudbu do jedného baletu. S tým druhým Satisfactory sa nejako neponáhľam, nechcem, aby to bolo rýchlo, pretože chcem, aby to z toho ešte viac ako v prípade jednotky bola istá forma multimediálneho predstavenia. Nech to nie je len VJing, ale nech je na čo sa pozerať a čo počúvať.

Máte už aspoň predstavu kde to budete robiť?

Priestor bude variabilný, treba to robiť ako cestujúce divadlo. Ja nemám rád veľké auditória, neznášam športové haly, tie sú stvorené na niečo úplne iné. Mne osobne v takých priestoroch chýba kontakt s ľuďmi. Mám rád stredné a menšie haly, čo dnes nie je problém. Som rád, keď zaplním aj menšie priestory. V klube je neopakovateľná atmosféra, nielen tu, ale aj vonku.

Ešte by som sa vrátil k skupine The Rolling Stones, ktorej ste veľkým fanúšikom a okolo ktorej sa teraz veľa deje. Chystáte sa na niektorý z jej koncertov?

Ja som ich videl už niekoľkokrát a čo robia teraz ma už ani nezaujíma. Ja viem, že sú stále lepší a tým, že to majú čoraz viac vo vlastných rukách, tak vedia, čo chcú a vedia, čo predávajú. U Rolling Stones ma fascinuje celá tá cesta, lebo všetci teraz trúbia, že majú 50 rokov, ale samotný bubeník Charlie Watts hovorí, že to bude až na budúci rok, lebo sa to ráta, až keď boli kompletní. Päťdesiatku majú teraz preto, lebo pred 50 rokmi vlastne boli traja pohromade a mali prvý koncert.

Keď sme už pri výročiach a jubileách, váš kolega Miro Žbirka nedávno oslávil 60. narodeniny, no už o pár dní (23. novembra) budete mať 60 rokov aj vy. Máte k tomu nejaké plány?

Nie, určite nie. Po prvé, som rád, že som sa toho za tých okolností dožil. Nemienim to prežívať nejako verejne. Budem to robiť ako všetko v tomto duchu na poslednú chvíľu. Možno urobím nejakú ochutnávku z nového Satisfactory v nejakom klubovom prostredí.

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Na festivale Pohoda sa predstaví projekt Skip & Die
<< predchádzajúci článok
Courtney Love už našla režiséra pre film o Kurtovi Cobainovi