Lucia Šoralová : Nápad ma musí vyhodiť z postele

Toto neobvyklé spojenie len zvýrazňuje fakt, že sa ju oplatí počúvať. Zdá sa, že aj autori nových českých muzikálov v nej objavili dramatický talent a obsadili ju hneď do dvoch zaujímavých hlavných rolí. V Tajemství hrá hlboko veriacu Anežku a v Miss Saigon mladú prostitútku, ktorá neprežije precitnutie z ilúzie lásky. Na koncertoch sa teraz často objavuje s populárnym Arashom, s ktorým naspievala spoločné dueto.
Aj keď je vaše stretnutie s Arashom čisto profesionálne, budujete si pri spoločných skúškach a vystúpeniach vzťah? Aký je?
- Myslím, že v rámci možností a času áno. Videli sme sa asi päťkrát. Nie sme kamaráti, pretože tí si píšu, mailujú, nejakým spôsobom sa zdôverujú. Je to priateľstvo v rámci spolupráce.
Váš najnovší album má orientálny charakter. Sama ste uvažovali o tom, že z vás hudobne vyplávalo čosi také aj vďaka vašim predkom so židovskou, s maďarskou aj s tureckou krvou. Viete o svojich prababičkách a pradedkoch niečo bližšie?
- Veľa nie. Prababičku, otcovu starú mamu, ktorá sa volala Erna Steinbergerová a bola Židovka, poznala ešte aj moja mama, takže mi ju vedela trošku opísať. Vraj to bola nádherná modrooká, veľmi jemná pani... Starká, jej dcéra a otcova mama, sa na ňu vobec nepodobala, bola veľmi tmavá, ale ocino sa na ňu ponášal. Starý otec Šoral mal vraj babičku polovičnú Turkyňu, ale to neviem iste, pretože mi to rozprávala starká a ona bola veľká „srandistka“. No a z maminej strany máme maďarskú krv, pretože prapradedko sa volal András Fazekas. Takže moja prababička a zároveň starká Jara Filipa bola polovičná Maďarka.
Aký obsah má váš genetický mix?
- Dlho som si myslela, že tá moja vnútorná ťažoba, melanchólia je dedičstvom od Slovanov, pocit krivdy si nesiem od Židov, temperament od Maďarov a bojovnosť od Turkov. Dnes sa domnievam, že to tak nie je. Myslím si, že v každom človeku je všetko. Jedna vec sú reálne korene a druhá vec je to, že človek sa podľa mňa rodí viackrát, a tým si v sebe nesie aj iné, než len genetické odkazy. Duša si vyberá telo.
Dopracovali ste sa k tomuto názoru na vlastnej koži alebo pozorovaním?
- Pozorovaním a tým, že som hľadala odpovede na tisíce otázok. A tiež vďaka tomu, že som príliš lenivá na to, aby som si čítala teórie iných ľudí a zaborila nos do filozofickej literatúry. Ja múdru knižku odložím, keď mi v nej nejaká myšlienka zasvieti a pootvára ďalšie okná. Radšej s ľuďmi diskutujem. A preto, že nemám podrobne preštudované ani žiadne náboženstvo, zo všetkého vo svete, čo sa ma dotkne, si utváram svoju vlastnú teóriu. Myslím, že je už celkom ucelená a dáva zmysel. Mala som veľkú radosť, keď mi to celé do seba zapadlo. Určite som si nezodpovedala všetky otázky, ale myslím, že som na dobrej ceste... Aj keď, bolo mi povedané, že som len dosť výrečná a že som schopná dosť dobrých argumentov. (Smiech).
Niektorí ľudia uveria v čosi nadprirodzené aj vďaka udalosti, ktorú si nedokážu racionálne vysvetliť. Zažili ste aj vy niečo tajomné?
- Stále sa dejú veci, ktoré si nevieme vysvetliť. Dá sa povedať, že všetko je náhoda, ale bolo by to veľmi zvláštne, keby na svete existovalo toľko náhod. Je úplne jednoznačné, že myšlienka, ktorú vyšleme s nejakým prianím, túžbou alebo posolstvom, v nás nejako vznikla a nemôže sa stratiť. Je to nejaká energia a tá sa potom premietne alebo zhmotní. Hovorí sa, že to, čomu silno uveríme, je naša realita. Každý má svoju, každý má nejaký príbeh, dá sa to povedať rôznymi spôsobmi. Dan Landa, ktorý je veľmi kontroverzný človek, dal myšlienkam, otázkam a hľadaniu odpovedí na túto tému zaujímavú umeleckú podobu v muzikáli Tajemství. Páči sa mi, keď niekto hľadá. Už to je vzácne.
V súkromí prežívate lásku s producentom a skladateľom Ondřejom Soukupom. Ako ho vnímate? Čo na ňom milujete?
- Akokoľvek by to dopadlo do budúcnosti, je veľmi dôležitou osobou v mojom živote. Myslím si, že ma veľmi ovplyvnil a ešte stále je množstvo vecí, ktoré sa od neho chcem naučiť. Keby som mala povedať, čo všetko si na ňom vážim, tak je toho veľmi veľa. Je to skrátka zrelý človek, veľmi duchovne vyspelý, aj keď sa tým nikdy nezaoberal. Nosím mu všelijaké knihy a on mi hovorí: „Vidíš a ja to žijem, ani som to nikdy nečítal.“ Tak to teda je, že veci, ku ktorým by som chcela prirodzene dôjsť, on má. Môže to byť len tým, že viac prežil. A ja potrebujem, aby ma niekto inšpiroval.
Tvorivé spojenie vám funguje aj s vašou sestrou, ktorá je autorkou hudby k niektorým vašim piesňam...
Naše výplody sú ako z jedného pera. Aj na doske pôsobia veľmi kompaktne. Tým, že sa narodila na moju žiadosť, keď som mala osem rokov, najprv som sa k nej chovala ako mama. Chudinka, naučila som ju všetko predčasne, aby mi stačila. No a časom, keď mala pätnásť-šestnásť, už sa z nás stali rovnocenné kamarátky.
Máte ešte ďalšieho súrodenca?
- Päťročného Timoteja. Mamina sa druhýkrát vydala a v štyridsiatich štyroch ho porodila.
Medzi vami je už teda veľký vekový rozdiel?
- Nielen to, ale aj bývame na iných miestach a budovať si vzťah je o to ťažšie. Timko už vyrastá ako jedináčik.
V októbri začnete koncertovať na Slovensku. Dali ste si po práci na albume výdych? Alebo tvorivý proces ďalej pokračuje?
- Mám už asi štyri alebo päť nových vecí. Tvorivý proces nemá žiadnu logiku. Aspoň u mňa nie. To je na tom najhoršie, je to veľmi nebezpečné. Sú autori, ako na-
príklad Ondrej, ktorý, keď musí niečo napísať, tak si sadne a napíše to. Karel Svoboda tiež tvrdí, že schopnosť tvoriť je aj vecou autotréningu. Ja som však vo všetkom živelná, takže mňa musí nápad vyhodiť z postele.

 
Galina Lišháková