Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

16. októbra 2016

M. VALLOVÁ: U. Eco nestihol návštevu Bratislavy, na ktorú sa chystal



Zo slávnostného vyhlásenia výsledkov 25. ročníka čitateľskej ankety Knižnej revue - Kniha roka 2015 v Bratislave 19. mája 2016. Na snímke riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová.



Zdieľať
Zo slávnostného vyhlásenia výsledkov 25. ročníka čitateľskej ankety Knižnej revue - Kniha roka 2015 v Bratislave 19. mája 2016. Na snímke riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová. Foto: TASR/Michal Svítok
 
Bratislava 16. októbra (TASR) - Slovenské literárne centrum má jedinečnú úlohu propagovať slovenskú literatúru doma aj v zahraničí. Zahraničné literárne dielo sa prekladom stáva súčasťou národnej literatúry, má na ňu vplyv. Umberto Eco, ktorý 19. februára 2016 zomrel v Miláne, nestihol návštevu Bratislavy, na ktorú sa chystal, povedala riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Do funkcie riaditeľky Literárneho informačného centra ste nastúpili 1. januára 2012. Čo je poslaním tejto inštitúcie?-

Hlavnou úlohou našej inštitúcie je propagovať a šíriť slovenskú literatúru doma i vo svete. Na domácej pôde to robíme viacerými spôsobmi: špecializovanou edičnou činnosťou, prezentáciami, autorskými čítaniami nielen z našich titulov, ale aj z tých, na ktoré by sme radi upriamili pozornosť či už verejnosti všeobecne, alebo určitých cielených skupín. Budujeme zaujímavú literárnu databázu, organizujeme festivaly a okrem iného aj súťaž stredoškolákov Esej Jána Johanidesa, sme vydavateľmi Slniečka a Knižnej revue. V najbližšej budúcnosti by sme sa radi venovali oblasti, ktorá na Slovensku síce má určité veľmi zaujímavé výstupy z dielní dobrovoľníkov, aktivistov, ale neexistuje pre ňu celoštátne metodologické zastrešenie, ktoré pokladáme za potrebné. Je to téma zvyšovania záujmu o čítanie najmä u detí a mládeže. Radi by sme dosiahli, aby sa spoločnosť sústredeným synergickým efektom dopracovala k tomu, že čítanie sa stane predmetom záujmu, predmetom starostlivosti tejto spoločnosti.

-Ako je to s propagovaním slovenskej literatúry v zahraničí?-

Druhou stránkou našej práce je šírenie slovenskej literatúry v zahraničí. Je to časť našej práce, ktorá používa celkom iné pracovné nástroje. Patria medzi ne napríklad medzinárodné knižné veľtrhy a grantová komisia SLOLIA.

-Ako funguje Komisia SLOLIA?-

Komisia SLOLIA je grantová komisia, ktorá podporuje zahraničných vydavateľov, ktorí chcú vydať diela slovenských autorov. O prideľovaní grantov rozhoduje odborná externá komisia. Komisia je samozrejme dotovaná, financovaná štátom prostredníctvom ministerstva kultúry. S podporou Komisie SLOLIA už vyšlo v zahraničí 579 diel slovenských autorov. Tento rok bolo napríklad 67 titulov slovenských autorov preložených a podporených Komisiou SLOLIA. Po minulé roky to bolo tak 45 až 50, lenže tento rok bolo Slovensko čestným hosťom na medzinárodnom knižnom festivale v Budapešti a len do maďarčiny bolo tento rok preložených a podporených okolo 40 titulov. Najťažšia časť práce smerom na zahraničie spočíva v získavaní vydavateľov. Je to veľmi komplexná a zložitá úloha. Naša inštitúcia respektíve naše Oddelenie zahraničných aktivít vykonáva do istej miery prácu literárnych agentov. Pri hľadaní vydavateľov, ktorým ponúkame naše tituly, vykonávame množstvo ďalších činností. To znamená, pripravujeme rozličné materiály, vydávame Slovak Literary Revue, čo je zborník textov poetických, prozaických, esejistických z diel slovenských autorov, s ktorým pracujeme hlavne na úrovni inštitucionálnej. Napríklad to dostávajú všetky slovakistické inštitúty vo svete, naše konzuláty, ambasády, rozličné naše kontakty, ktoré sme si vytvorili počas našej práce, a potom pripravujeme aj iné materiály, informačné a propagačné, ktoré používame práve na veľtrhoch, napríklad Books of Slovakia, rozličné menšie materiály, ktoré musia byť veľmi úderné, graficky a dizajnérsky veľmi príťažlivé.

-Spomenuli ste knižné veľtrhy.-

Na veľtrhoch je naša úloha dvojitá. Jednou z nich je servis pre slovenských vydavateľov, ktorí nám poskytujú knihy zo svojej najnovšej produkcie. My pripravíme stánok a poskytujeme v stánku servis. To znamená: postaráme sa o primerané výstavné umiestnenie, ktoré treba vyrokovať, o originálny a zároveň funkčný dizajn stánku, čo samozrejme nepatrí k najlacnejším záležitostiam, o to, aby knihy boli adekvátne vystavené a vydavatelia majú v stánku priestor na rokovania. Druhá časť práce, ktorú vykonávame na veľtrhoch, je práve služba literárnej agentáže, pri ktorej sa snažíme získať vydavateľov pre slovenských autorov. To znamená, že dopredu si pripravujeme schôdzky, stretávame sa so zahraničnými vydavateľmi. Niekedy sa úspech dostaví pomerne rýchlo, no väčšinou to trvá dlhšie, niekoľko mesiacov až rokov. Môžeme uviesť zaujímavý príklad spolupráce s britskými vydavateľmi. Pred niekoľkými rokmi sme pripravili návštevu skupiny britských vydavateľov na Slovensku. Zoznámili sa s autormi, s vydavateľmi, zúčastnili sa na Bibliotéke, a s týmito vydavateľmi, ktorých sme spoznali lepšie, sme neskôr pracovali a výsledkom sú v súčasnosti už vydané štyri tituly do angličtiny v dobrých britských vydavateľstvách, s dobrou distribúciou, pretože to je tá najdôležitejšia podmienka, aby sa knihy, ktoré podporí komisia SLOLIA, dostali do dobrej distribúcie a aby sa tak naozaj dostali k zahraničnému čitateľovi. Takto vyšiel Dom hluchého Petra Krištúfka, ďalej Krasojazdkyňa Uršuly Kovalyk, Ballova kniha V mene otca, antológia slovenskej prózy. Prekladatelia slovenskej literatúry sú veľmi dôležitým faktorom v tejto práci, veľkou oporou je v anglofónnej oblasti Júlia Sherwood. Príjemným dôsledkom týchto vydaní bola aj naša účasť na významnom literárnom festivale v Edinburghu, o ktorú sme sa tiež pokúšali niekoľko rokov a konečne toto leto sa nám to podarilo. Vystúpil tam Peter Krištúfek s veľkým úspechom pred plnou sálou poslucháčov.

-Ktoré zahraničné veľtrhy sú pre Slovensko najdôležitejšie?-

Frankfurt je najdôležitejší európsky knižný veľtrh. Je to veľtrh, kde treba byť, lebo sa tam pohybujú nielen vydavatelia, o ktorých stojíme, ale aj iní pre nás dôležití partneri. V Taliansku napríklad navštevujeme veľtrh detskej knihy v Bologni, pretože je to najdôležitejší knižný veľtrh, pokiaľ ide o detskú knihu vo svete. Detská slovenská kniha, ilustrácia, texty aj knižný dizajn je na vysokej úrovni. Slovensko bolo na bolonskom veľtrhu čestným hosťom, čiže Bologna je pre nás dôležitá. A pokiaľ ide o územie Talianska, tam je určité špecifikum.

-Aké?-

Talianski vydavatelia, o ktorých máme záujem, sú vydavatelia skôr strední, ale na tej dolnej hranici. Prečo práve o týchto máme záujem? Pretože sú to ešte takí vydavatelia, ktorí majú odvahu experimentovať aj s niečím nezvyčajným a slovenská literatúra je pre nich nezvyčajná, ale už sú dobre etablovaní, majú dobrú distribúciu, čiže sú presne našou cieľovou skupinou. Prečo nie napríklad Montadori, Rizzoli, a podobne, čiže vydavatelia s dlhoročnou tradíciou a slávou? Pretože sú to vydavateľstvá, ktoré úžasne expandovali, majú veľké obchodné reťazce, investovali aj do iných oblastí obchodu a knižného priemyslu a musia živiť obrovské množstvo ľudí, čiže idú na istotu titulov, ktoré im prinášajú peniaze, čo pochopiteľne slovenské tituly zatiaľ nie sú.

-Vráťme sa teda k stredným vydavateľom.-

Títo vydavatelia si vytvorili vlastný alternatívny spôsob života a predaja. Pohybujú sa na menších knižných trhoch, najmä na severe Talianska, ale aj po celom území. Sever je hustejšie osídlený týmito menšími veľtrhmi. Navštívili sme už niekoľko z nich a tam sa naozaj dostáva slovenskej literatúre pozornosť.

-Poďme na ďalší veľtrh.-

Samozrejme, Parížsky veľtrh je opäť iný. Je precíznejšie budovaný, cieľavedomejšie budovaný, má sprievodný program. Obsah veľtrhu je takpovediac zaštítený viacerými významnými francúzskymi inštitúciami, napríklad Zväzom vydavateľov, Národnou knižnicou alebo aj Francúzskym inštitútom. A ako mi povedal v rozhovore o prípadnom hosťovaní Slovenska na tomto veľtrhu Antoine Gallimard, autor, ktorý sa dostane ako hosť na parížsky Salon du livre, na Parížsky veľtrh, zmení mu to navždy život. Aj keď Parížsky veľtrh nepatrí medzi veľtrhy s najväčšími číslami. To sú už iné, napríklad Londýn alebo Frankfurt.

-Pozrime sa do iných krajín.-

V tejto súvislosti treba podotknúť, že do ktorých jazykov je slovenská literatúra najviac prekladaná. Je najviac prekladaná do češtiny, nasleduje maďarčina, ďalej balkánske jazyky. V Bulharsku sme vydávaní vďaka prekladateľom Dimitarovi Stefanovovi a Asenovi Milčevovi, ktorí celé roky veľmi systematicky prekladajú a teraz v poslednom období sa k nim pripojili aj ďalší prekladatelia a naozaj tam vznikla pomerne pekná skupinka titulov preložených zo slovenskej literatúry. Veľmi nás prekladajú na Balkáne. Dokonca tam ten záujem je systematický, neutíchajúci a bez väčšieho úsilia z našej strany. Je to zaujímavý jav, no a teraz v poslednom období máme veľké úspechy v arabských krajinách. Máme už preložených do arabčiny 28 titulov, čo je nezvyčajné, možno prekvapivé, ale je to tak. A ten záujem tiež pokračuje.

-O ktoré arabské krajiny ide?-

Egypt, Sýria. Teraz je tá situácia v Sýrii taká, aká je, ale v Sýrii sme prekladaní vďaka prekladateľovi Ghiasovi Mouslimu. Rola prekladateľa je v tejto práci nezastupiteľná, veľmi dôležitá, vážna, pretože prekladateľ sa pohybuje dobre v teréne, pozná vydavateľov. A takisto máme v Egypte Chalida Biltagiho. Tiež výborného prekladateľa. Sú to ľudia nadšenci a zároveň odborníci, profesionáli.

-Vráťme sa na európsky kontinent.-

Veľa sa prekladá aj do poľštiny. Svet "Západu" je pre nás stále ťažko dostupný. Pripomeniem k téme prekladov do angličtiny, že v USA v jednom významnom univerzitnom vydavateľstve sa chystá vydanie antológie slovenskej prózy, ktorú spolu preložili Magdaléna Mullek a Júlia Sherwood. Takisto Abram Muller, Holanďan, prekladateľ, ktorý preložil do holandčiny niekoľko titulov pre nás veľmi dôležitých autorov Slobodu, Ballu, v dobrom vydavateľstve, čiže opäť vidíme dôležitosť úlohy prekladateľa.

-Zdôrazňujete rolu prekladateľa. Čo Slovensko pre nich robí?-

My poskytujeme prekladateľom štipendijné pobyty, ale máme na to veľmi málo peňazí. Čiže nie je to tak, ako by sme si predstavovali, že by sme mohli darovať prekladateľom napríklad slovníky, či poskytnúť iné výhody, ako to robia niektoré iné krajiny. Tu pociťujem, že máme rezervy a na tomto by sa dalo ešte pracovať, ale potrebujeme na to peniaze.

- Ste dcérou významného slovenského básnika, prekladateľa, publicistu, kultúrneho organizátora, ale i politika Miroslava Válka. Od detstva ste vyrastali v kontakte s umeleckým slovom, knižnou kultúrou, spisovateľmi, prekladateľmi. Stretnutie s kým ste si osobitne zapamätali?-

Je pravdepodobné, že život s mojím otcom ovplyvnil výber môjho povolania. Spomínam si na to, že pre mňa tento svet kníh a knižnej kultúry bol jediným predstaviteľným svetom. S údivom som potom objavila tie ďalšie svety, do ktorých pochopiteľne literatúra vstupovala, ale veľmi ma prekvapilo, že sú to rovnako bohaté a štruktúrované svety, ako bol ten, o ktorom som si myslela, že je jediný na svete. Môj otec ovplyvnil môj život tým, že ma zoznámil s Blahoslavom Hečkom. Rozprával mi o ňom ako o veľmi zaujímavom človeku. Stretla som sa s ním, on ma pozval domov na návštevu, kde som sa zoznámila aj s jeho manželkou Marínou. Povedal mi: "Vyskúšam si ťa teraz, či by si sa mohla tej taliančine venovať aj ty." Za hodinu mi vysvetlil taliansku gramatiku, potom mi dal slovník a krátky text a povedal: "Príď o týždeň s preloženým textom." Čiže po hodine taliančiny som so slovníkom a s tým, čo mi povedal o talianskej gramatike, sa pokúsila ten text preložiť a priniesla som mu ho. Veľmi sa pobavil, smial sa, ale povedal: "Bude to dobré, môžeš ku mne chodiť." Tak som k nemu chodila na taliančinu a naozaj by som rada vzdala hold, lebo to bol nesmierne charizmatický učiteľ, otvorený, žičlivý, vtipný. A neskôr som sa veľa naučila na jeho prekladoch, ktoré sú jedinečné a väčšinou stále platné a aktuálne.

-Vyštudovali ste dva jazyky: taliansky a francúzsky. Prečo práve tie?-

V časoch, keď sme študovali, to znamená v rokoch 70., bola na Filozofickej fakulte v Bratislave veľmi silná francúzština. Tam nás bolo v ročníku okolo stovky, alebo možno 80, a mali sme šťastie, že sa otvárala v kombinácii s taliančinou. Myslím si, že táto kombinácia bola možno vďaka nášmu profesorovi Mikulášovi Pažitkovi, ktorý vďaka svojim celoživotným kontaktom dosiahol aj to, že sme sa dostali počas leta na mesiac na rôzne štipendijné pobyty do Talianska. Tie pobyty nás naozaj ovplyvnili, odkliali jazyk v nás, bolo to veľmi dôležité.

-Kde ste boli?-

V Santa Margherita Ligure, neďaleko Janova, ďalší boli zase v Siene, v Perugii.

-Spomeňte niektorých významných taliančinárov.-

Najviac som si cenila Blahoslava Hečku. To bol mimoriadny prekladateľský zjav, nesmierne tvorivý, on ovládal ešte niekoľko ďalších jazykov a to, ako on pristupoval k prekladu, by som povedala, že predbehol úroveň slovenského prekladateľstva minimálne o generáciu. Potom, samozrejme, boli ďalší zaujímaví prekladatelia. Keď hovoríme o taliančine, je tu Michaela Jurovská. Je veľmi cenné, ako dokáže premietnuť prekladané dielo do kontextu svetového, alebo minimálne európskeho, hovoríme u nej o dvoch jazykoch, taliančine a francúzštine. Potom tu máme výborného prekladateľa Františka Hrušku, teraz už prekladajú z taliančiny aj autori Ivanka Dobrakovová a Peter Bílý.

-Preložili ste tituly: Accabadora od Michely Murgie, Päť úvah o morálke od Umberta Eca, Slnko v znamení jaguára od Itala Calvina, Hodváb od Alessandra Baricca. Môžete doplniť ďalších autorov?-

Preložila som napríklad veľmi významné a zaujímavé dielo Giorgia Bassaniho Zlaté okuliare. Je to príbeh z obdobia fašizmu v Taliansku, príbeh, ktorý hovorí o homosexuálnom lekárovi, ktorý mal neľahký život práve v tom období. Výborne napísaná vec a prekvapivá nezvyčajnosťou témy na časy, v ktorých to Bassani napísal. Veľmi si cením, že som mohla preložiť dve Moraviove diela, a to Konformista, román, podľa ktorého bol nakrútený film s Marcellom Mastroianim. A potom jeho malá, menej známa vec Augustín. Je to na rozhraní románu a novelky, príbeh dospievajúceho 13-ročného chlapca, ktorý na ploche tejto poviedky a na ploche jedného leta takpovediac prejde iniciáciou do reálneho života. A ten Konformista hovorí o časoch minulých z nášho pohľadu, ale je nesmierne aktuálny špeciálne pre našu krajinu a náš čas. Potom samozrejme Barricov Hodváb. To je báseň v próze, čiže bolo to neľahké na preklad. Michela Murgia ma veľmi prekvapila brilantne napísaným silným príbehom. Bol tam prítomný jemný humor, ale kdesi až na tretej úrovni a zároveň presné a hlboké postrehy zo spolužitia matky a adoptívnej dcéry, a to celé na pozadí pre nás nezvyčajného sardínskeho prostredia.

-Preložili ste aj dielo Umberta Eca, ten 19. februára 2016 v Miláne zomrel. Máte na neho osobnú spomienku?-

Áno, stretla som ho niekoľkokrát, mala som to šťastie.

-Ako na vás zapôsobil?-

Zapôsobil na mňa ako človek veľmi múdry, náročný a zároveň príjemný spoločník do diskusie, veľmi vtipný a nesmierne zaujímavý. Prvý raz som ho stretla na frankfurtskom veľtrhu, kde predstavoval svoju knihu o preklade. Potom som ho stretla v Ríme, počas pobytu na veľvyslanectve v Ríme, dostalo sa mi úlohy ísť ho vyzdvihnúť na stanicu, keď mal vystúpiť na komunitárnom obede pred veľvyslancami európskych krajín, ktorý sa mal konať na našej ambasáde. Čakala som na nástupišti, vlak prišiel, vystúpil chlapík, ktorý by mohol byť Umberto Eco, ale nebola som si istá. Bol v sprievode iného muža, prešli okolo mňa a ja som si vtedy uvedomila, že ešte minútka a on zmizne a ja ho stratím, ak je to on. Tak som sa postavila, bežala som za ním a tak tíško som opakovala: pán Eco, pán Eco. A na tretí raz sa otočil a bol to on. To sa mi vtedy uľavilo. No bol to múdry a charizmatický človek a samozrejme ma mrzí, že zomrel, z jednoduchého dôvodu, že zomrel. Ale aj preto, že nestihol návštevu Bratislavy, na ktorú sa chystal.

-Čo by sme z talianskej literatúry mali mať preložené a nemáme?-

Myslím, že slovenské literárne prostredie nemá ešte doprekladaných viacerých autorov z viacerých svetových literatúr, to sa týka aj literatúry francúzskej, talianskej. I keď sa nám darilo isté obdobie držať krok, dajme tomu s českými prekladmi z taliančiny, ale stále sme nemali doprekladané tie, ako by som povedala, povinné jazdy, ktoré by mali byť, pretože sú istým spôsobom emblematické a potrebné, sú medzníkmi vo vývoji literatúry a ovplyvňujú nové veci a slovenský čitateľ ich nemal možnosť čítať. Napríklad je to aj Ludovico Ariosto Zúrivý Orlando, aj Torquato Tasso Oslobodený Jeruzalem. Potom sú to viacerí autori ešte z 20. storočia z medzivojnového obdobia, ale teraz začína byť naliehavejší problém súčasnej literatúry, kde naozaj sa nám nedostáva celkový obraz, nie je to možné, slovenský trh to neuživí, takže sa do istej miery môžeme utiekať k českému trhu, ale chýba to, lebo keď je dielo preložené, stáva sa súčasťou národnej literatúry, má na ňu vplyv, či už po jazykovej, alebo obsahovej stránke. Tu nám určité dôležité vstupy chýbajú.

-V rokoch 1993-1996 ste pôsobili na veľvyslanectve v Ríme ako konzulka. Aké to boli roky?-

Boli to také špeciálne pionierske časy. Vtedy bolo krátko po revolúcii, krátko po získaní slobody. Naši občania mohli cestovať a spoznávať iné krajiny a oni začali cestovať či už za spoznávaním, ale hlavne za prácou. Vtedy to boli dva svety, ktoré sa len začínali spoznávať. Boli sme nekompatibilní aj v administratívnych záležitostiach. Čiže človek, ktorý pracoval na konzuláte, získaval dennodenne úžasný pocit, že pre niekoho niečo urobil. To bolo niečo veľmi hmatateľné. Ľudia potrebovali rady, tlmočenie, vybavovať administratívne záležitosti. To sme riešili dennodenne a naozaj som trávila na konzuláte určite 12-14 hodín denne. Dodávalo mi to úžasnú energiu. Riešili sa prvé dohody na rozličných úrovniach medzi oboma štátmi, bolo to také mimoriadne obdobie aj v tej legislatívnej oblasti. A tie historky boli často úsmevné, napríklad prichádzali ľudia od mora iba v plavkách, pretože ich tam úplne okradli, kompletne, more bolo vzdialené od Ríma 18-20 km a chudáci ľudia takým či onakým spôsobom sa dostavili len v plavkách bez ničoho, často aj bosí, hladní smädní.

Rozhovor s Miroslavou Vallovou je súčasťou projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého TASR prináša každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
J. KARIKA: Oceňujem rôznorodosť a životaschopnosť súčasnej literatúry
<< predchádzajúci článok
T. KELEOVÁ-VASILKOVÁ: Slováci boli pôvodnej literatúre vždy verní