Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Tlačové správy

Mozart filmu, ktorý melódiou preslávil Vtedy na Západe



Táto informácia však nie je dôvod, prečo je Ennio Morricone tak zaujímavý.



Zdieľať
Foto: JVS Group
Bratislava 23. decembra (OTS) - Táto informácia však nie je dôvod, prečo je Ennio Morricone tak zaujímavý.

Je zaujímavý, pretože jeho život je vlastne celkom nezaujímavý. Teda hlavne okrem jednej odmietnutej vily v Hollywoode. Inak žiadne veľké príbehy, žiadne neobyčajné zvraty, žiadne nočné ťahy ukončené orgiami, žiadna záľuba v amatérskom pilotovaní lietadiel alebo aspoň fotka ako dáva facku nejakému kritikovi.

Nič také. Len množstvo práce, ktorá bola často nepríjemne bezmenná. A tak ho poznajú aj tí, ktorí ho nepoznajú, pretože taký je bohužiaľ osud mnohých skladateľov filmovej hudby.

Keď mal Ennio Morricone päť rokov a bol nadšený výpravcom vlakov v akomsi filme, na ktorého meno si už vôbec nepamätá, chcel byť železničiar ako on, čo ho našťastie rýchlo prešlo. A tak sa z neho stal Mozart filmového sveta, napol anonymný.

Jeho melódie z filmov, predovšetkým Vtedy na Západe, snáď poznajú stámilióny ľudí na celom svete, pretože táto melódia sa nám vryje do mozgu a to aj tým nešťastníkom, ktorí nemajú hudobný sluch. Ale ak by ste sa ich opýtali, tak jeho meno určite mnohí nepoznajú.

Napísal hudbu k 500 filmom a seriálom. Keď si vezmeme do úvahy, že pre každý film to znamená tak 30 skladieb, je to úctyhodné číslo. Ale to však nie je všetko. Písal aj tanečné piesne, hudbu pre divadelné hry, vážnu hudbu, skrátka všetko možné.

Dá sa povedať, že mnohé filmy urobila a preslávila hlavne jeho hudba.


Morricone je génius, ktorý bol zázračným dieťaťom. Skoro v každom rozhovore sa ho novinári pýtajú, ako mohol v 6 rokoch zložiť prvú hudobnú skladbu a on na to vždy trpezlivo odpovedá: „Ale ja som ju nezložil v šiestich rokoch, ale v piatich.“

..a o 10 rokov neskôr dal nový zvuk Divokému západu, pretože ozvučil spagetti western a k tomu množstvo holywoodských trhákov. Treba však spomenúť aj Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1978, ku ktorým napísal oficiálnu znelku. Jeho rozptyl je neuveriteľný: napísal niečo pre Pet Shop Boys, niečo pre Stinga, Paula Anku, Ritu Pavone, Demisu Roussose, Andrea Bocelliho. Jeho melódie spievala aj šansoniérka Mireille Mathieu a jednu jeho vec hrali aj pankáči z The Ramones, rovnako ako Metallica.

V roku 1928 sa narodil taliansky hudobný skladateľ ENNIO MORRICONE, autor filmovej hudby. Je autorom aj svetoznámej melódie z westernu Vtedy na Západe. Foto: TASR/AP
Maestra Morriconeho chcú mať všade. Zaznel v seriáloch o Bartovi Simpsonovi aj v Sopranos. Pretože ho zbožňuje Quentin Tarantino, použil jeho motívy vo filmoch Kill Bill, Nehanební Bastardi, či Divoký Django.
A k tomu Morricone skladá symfónie, diriguje a vystupuje so symfonickými orchestrami v najslávnejších koncertných sieňach od New Yorku cez Londýn až po Tokyo, Prahu, Viedeň či aj Bratislavu.
Ale samozrejme je najznámejší ako tvorca hudby westernov. Čo ho veľmi hnevá.

Stretol spolužiaka. Volal sa Sergio Leone.
Napísal som hudbu pre stovky filmov, ale len 30 z nich boli westerny. Okrem nich to boli thrillery, komédie, horory, romantické príbehy, ale cez to všetko som dostal nálepku. Akoby som nič iné nevytvoril,“ hovorí.
Pravdou je, že kovbojky ho preslávili. Ale predtým musel vypísať množstvo notového papiera. Aj keď bolo jasné, že tento chlapec má talent od boha, svoj úspech si musel tvrdo oddrieť.

To, že bude muzikantom, mu bolo dané. Jeho otec hral na trúbku v orchestri, ktorý hral ľahkú tanečnú hudbu v kaviarňach. Matka mala malý obchod s textilom, spolu sa museli poriadne oháňať, aby stačili uživiť 5 detí. Malý Ennio obdivoval svojho otca a hudbu už od malička. V piatich rokoch začal skladať hudbu „Všetko som to roztrhal, bola to zbytočná tvorba,“ povedal neskôr. V 15 rokoch začína komponovať naozaj. Vtedy už navštevoval niekoľko rokov vyhlásené rímske konzervatórium, kde najskôr študoval trúbku a potom kompozíciu. Rovnako vtedy už chodil zastupovať otca, keď bol chorý a nemohol hrať.

Hneď po vojne si začal zarábať trocha inak. Aranžuje skladby pre divadlo a rozhlas, neskôr pre televíziu.
Rýchlo si získava pozíciu, pretože všetci vidia, že je rýchly a má stále zaujímavé nápady. V každom prípade to bola veľmi náročná práca, ktorá bola veľmi nevďačná.

Od polovice 50rokov síce už píše hudbu k filmom, ale ako autori boli uvedení iní skladatelia. Tí známi, ktorí sú už tak ďaleko, že si môžu dovoliť najať talentovaného mladíka a len zúčtovať producenta.

Keď už písal sám na seba, tiež si zvolil Ameriku pripomínajúci pseudonym Dan Savio alebo Leo Nichols. Stále to lepšie znelo ako Ennio Morricone. Ale už čoskoro sa to malo otočiť.

Filmy, na ktorých sa podieľal, sú jednoduché zábavné, s rovnako jednoduchou hudbou. Píše ich ľahko a ešte sa pri tom baví. Nie je to, ako keď skladal svoje prvé orchestrálne dielo, ktoré bolo uvedené na benátskom festivale: moril sa s ním deväť mesiacov, piplal ho a rozmaznával. Nakoniec za neho dostal 60tis lír, čo za tú námahu vôbec nestálo. Hlavný „kšeft“ bol vo filme.

Prvý film, ktorý sa objavil v titulkách, sa volal Il Federale a vznikol v roku 1961. A potom prichádza rok, kedy Morricone stretol svojho spolužiaka. Už je to dávno, čo sa videli naposledy, bolo to ešte na základnej škole. Spolužiak sa volal Sergio Leone a film Pre hrsť dolárov.

Traduje sa príbeh, ako Morricone vysvetľoval Leonemu zážitok z koncertu, kde pred začiatkom ktosi vyliezol na rebrík a začal rytmicky vŕzgať nohami o jednotlivé schodíky. Obecenstvo ho počúvalo. „Rozumieš, napätie vo filme môžeš dosiahnuť aj bez hudby, stačí len, keď bude napríklad bzučať mucha“, vysvetľoval mu, aké si z tohto zážitku zobral ponaučenie.

Presne podľa toho aj robil. Bola to však aj nutnosť, pretože Leone nemal na filmy veľký rozpočet a tak si nemohli dovoliť najať veľký orchester. Morricone musel improvizovať. Namiesto hudobných nástrojov nechal v Leoneho westernoch znieť praskanie bičom, tikot hodiniek, zvony, či jednotlivé údery. Tak prišlo aj na spomínanú muchu. A taktiež aj na niečo tak newesternové, ako bola elektrická gitara. Tá zahvízdala ťahavý motív, ktorý sa stal poznávacím znamením Leonových kovbojok.

Bolo to niečo úplne iné. Bola to revolúcia. Ťažko povedať, nakoľko sa v Leonových „spaghetti westernoch“ podieľala úžasná hudba, ale rozhodne bola viac dôležitá ako hudba v amerických westernoch.
Leonove filmy dobyli Ameriku, ktorá sa im predtým vysmievala. Akoby Taliani mohli nafilmovať western, že áno? Celkové náklady boli asi štvrť milióna dolárov, ale len v USA film za prvý rok zarobil 4,5milióna a v neskorších rokoch v amerických kinách ešte ďalších 10 miliónov.
Bol to úspech a o Morriconeho sa začal zaujímať aj Hollywood. Písal pre najlepšie filmy a pre najlepších režisérov...malo to však háčik.

V Amerike to malo háčik
Morricone je zvláštny v tom, že v Amerike šťastie nehľadal. Nikdy sa nenaučil po anglicky a nikdy sa tam nepresťahoval. A to aj napriek tomu, že mu ponúkali luxusnú vilu priamo v Hollywoode. Okrem toho, že mu je dobre doma v Ríme, to však malo ešte jeden nepríjemný rozmer.

Morricone náhodou zistil, že ho americkí producenti okrádajú. Platili mu toľko, koľko dostávali len priemerní americkí skladatelia a pritom mu mazali med okolo úst.

Okrem toho sa mu nepáčil štýl práce, ktorý už ako mladý zažil aj v Taliansku: skladateľská hviezda si vydržiava lacných pracantov, ktorí na nich pracujú a hviezda tomu dodá konečný obal a meno.“ Tie Hollywoodské nuly, čo bez cudzej pomoci nevedia ani rozpísať aranžmá,“ nechal sa počuť.

Možno preto, že vzťahy neboli veľmi ružové sa nikdy nedočkal žiadnych zvláštnych pôct. Prvé nominácie na Oscara prišli až v roku 1979, ale skladateľ sošku nakoniec nedostal. Rovnako ako v ďalších 4 prípadoch v nasledujúcich rokoch. Až v roku 2007 to nakoniec vyšlo. Oscar je doma, ale cez to všetko má trocha horkú príchuť: nie je to za žiadnu konkrétnu vec, ale Oscar za celoživotné dielo. Oscar je Oscar, ale práve tento spôsob Morriconemu pripadá ako len cena útechy!

Bojí sa neúspechu
Paradoxné je, že muž, ktorý sa preslávil ako autor hudby k filmom, sám seba vždy viac považoval za skladateľa vážnej hudby a film mal len ako nástroj k obžive.

Ako skladateľ vážnej hudby sa aj prezentuje. Ale pretože je veľmi skromný, hodnotí vždy len kvantitu. Keď sa ho opýtajú, či už si neoddýchne, keďže toho v živote toľko napísal, povie: „Keď sa pozriete, koľko toho zložil Bach a koľko Mozart, v porovnaní s nimi som ako nezamestnaný.“
Pritom sa nijako nešetrí. Každý deň vstáva skoro ráno, zacvičí si, ide na prechádzku /má rád dlhé prechádzky/, kúpi si noviny a niekedy medzi 8až 9 začína pracovať. Sedí za stolom, vôbec nie za klavírom, akoby sme si pri skladateľovi predstavovali. Nepotrebuje si melódie prehrávať, počuje ich rovno v hlave.
Po obede odpočíva alebo rieši každodenné záležitosti. Skôr hrával tenis, ale s tým už prestal, už vraj nemá záujem. Zostal mu len futbal, už od detstva je fanúšik AS Rím. Začalo to tým, že keď mal 10rokov, v roku 1938 videl, ako AS porazili Juventus 1:0.
Vyzerá to, že ako veľmi úspešný človek vo svojom obore je aj veľmi sebavedomý, ale opak je pravdou. Nikdy sa nikam netlačil. A vždy sa bál neúspechu. Keď skončil svoju prácu na filme alebo na nejakej skladbe, tak mal obavu, že už nedokáže nič iné. „Mám pocit, akoby mal môj tvorivý plameň zhasnúť.“Preto sa obával prestávok, čo ho hnalo k tomu, aby ihneď začal s niečím novým.
Každých 10 rokov hovorím svojej žene, že už skončím. Ale nikdy neskončím. A tak si myslím, že jedného dňa zomriem pri písaní hudby. A pretože som zdravý, mám pred sebou ešte dlhú cestu.“
Možno je zdravý až veľmi, čím sa dostávame k tomu dieťaťu. Nedávno o ňom písal rímsky bulvár.
Je pravda, že Morricone vyzerá o 10 až 15 rokov mladšie, ale pravdepodobne to bude len nejaká kačica alebo hlúpy žart. Aj keď, kto vie.

ENNIO MORRICONE
Narodil sa v roku 1928 v Ríme. Na konzervatóriu študoval hru na trúbke, skladbu, zborovú hudbu a dirigovanie. Preslávila ho predovšetkým spolupráca s režisérom Sergio Leone, ktorá viedla k hudbe k filmom: Za hrsť dolárov, Dobrý zlý a škaredý, či Vtedy na Západe. Okrem toho napísal skladby k seriálom Chobotnica, Mafia, Marco Polo. Na svojom konte má množstvo skladieb klasickej hudby, ale nevyhýba sa ani populárnej hudbe, či jazzu.
V roku 1956 sa oženil s Máriou Traviovou, s ktorou má 3 synov a 1 dcéru.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Čínsky magnát zahynul pri páde vrtuľníka pri jeho zámku vo Francúzsku
<< predchádzajúci článok
Krížovka oslavuje storočie a prispôsobuje sa modernému svetu