Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

21. septembra 2017

Na jar 1849 sa vedenie dobrovoľníkov chystalo na stretnutie s cisárom



Jozef Miloslav Hurban.



Zdieľať
Jozef Miloslav Hurban. Foto: Teraz.sk - Kristína Jurzová
Bratislava 21. septembra (TASR) - Po zradnej a prehratej bitke slovenských dobrovoľníkov na Muráni nebolo ani pomyslenia pokračovať v ceste do Košíc cez Gemer. Bolo sa treba vrátiť do spoľahlivejších krajov, lebo „po Gemeri je aristokracie celá škála, od sedmislivkára a bočkoroša až po kniežatá koburské, ale do nohy všetci boli košutisti“, píše Hurban v Rozpomienkach a veľmi ľutuje, že nemohli dôjsť až do Veľkej Revúcej, kde žilo a stále žije mnoho slovenských rodoľubov.


No tým najspoľahlivejším krajom sú od nepamäti naše Tatry. Výprava sa teda obrátila na sever. Konkrétne to znamenalo cez Telgárt, Hranovnicu, Poprad, Spišský Štvrtok až do Levoče. Na tejto ceste zbory prechádzali aj cez územie dnešného Slovenského raja. Iste ani Hurbanovi vtedy nezišlo na um, že tento kraj bude raz vyhlásený za Národný park. Pochod bol pokojný a nerušený. Možno aj vďaka príhode, ktorá sa stala v Telgárte.

Počas druhej výpravy Hurbanovým stálym kočišom bol istý Jano Horňák. Zatiaľ nevieme, odkiaľ pochádzal. No bol to verný a spoľahlivý kočiš, dobre chápajúci ideu, za ktorú sme bojovali. No a tento kočiš dostal rozkaz, aby išiel „napred s koňmi na Telgárt, aby nám pripravil podvozy pre chlapov našich a nechajúc kone odpočinúť a nakŕmiac ich, očakával nás k poludniu.“ Pravda je totiž taká, že padlých na Muráni bolo treba aj dôstojne pochovať. No a „milý Jano dojdúc na Telgárt premuštroval najprv dedinu a do najkrajšieho domu, do úradu panstva telgárskeho ubytoval sa s koňmi a poručil obed pre seba a svojich pánov“, píše Hurban a s úsmevom dodáva. „Tam v panskom dvore nemohli sa od neho dozvedieť, kto to má prísť k obedu, ale s richtárom sa dôvernejšie zašoptal a pochválil sa, že veru on je ´pána Hurbana kočiš´. V Telgárte to nezostalo tajnosťou a ´Hurban ide´ nieslo sa z úst do úst.“ No a huncútsky Jano Horňák zanechal „na Telgárte strach, tajnostne pošepnúc richtárovi, že desať tisíc hrnie sa za nami.“ Miestne panstvo a s košútovcami sympatizujúci občania pre istotu pozaliezali do sýpok a do záhrad, a tak výprava pokojne prešla cez Vernár až do Spišskej župy, odkiaľ už vidieť Vysoké Tatry. No koncom februára boli ešte pevne zazimované.

Hurbanovci dorazili do Levoče v noci 26. februára. Bol tam pokoj, lebo náčelník veliteľského zboru, kapitán Bedřich Bloudek, ktorý tam už bol niekoľko dní, Levoču i ostatné spišské mestá „s celým zborom našim na korde držal“, ako píše Hurban. (To znamená „na uzde“ alebo „nakrátko“.) Pokoj bol medzi obyvateľmi mesta. Väčšina z nich boli Nemci, a tak neveľmi chápali, o čo to tým Slovákom, na území ktorých žili, vlastne ide. Na druhej strane tí, čo si ešte pamätali nedávne aktivity slovenskej mládeže na čele s Jánom Francisci-Rimavským, dobrovoľníkom vyjadrovali neskrývanú podporu.

Problém bol vo veliteľskom zbore. Tomáš Winkler to v knihe Perom a mečom zhrnul takto: „Keď Hurban prišiel do Levoče, v dobrovoľníckom zbore nevládol najlepší duch. Z domovov prichádzali chýry, že pri moci sú znova maďarskí komisári, ktorí prenasledujú tých, čo sympatizujú s cisárom. Ale jednako Hurban si v Levoči oddýchol. Obyvateľstvo bolo zväčša nemecké, nebolo teda prečo ´harangušovať´“. Niekedy však musel zasahovať, lebo vznikali trenice medzi českými a slovenskými dôstojníkmi. Česi totiž chceli byť ´gazdami´ a Slováci si zasa nechceli dať rozkazovať, a tak Hurban musel robiť ´otolca´ medzi rozvadenými bratmi“, čo znamená zmierovača, či – povedané celkom moderne – mediátora. Na druhej strane musíme pripustiť, že s bratmi Čechmi aj v tomto máme dávnu tradíciu.

Upadajúcej morálky v dobrovoľníckom zbore si všimli aj dôstojníci cisárskeho vojska. Preto viacerí z nich radili Hurbanovi i Štúrovi, že treba prejsť aj na bojové pole politiky. Navrhovali im, aby k novému panovníkovi Františkovi Jozefovi I., ktorý vystriedal Ferdinanda a úradoval v moravskom Olomouci, vyslali deputáciu, ktorá by tvrdo a nekompromisne nastolila žiadosti slovenského národa. Nakoniec – v tejto chvíli majú už Slováci významné zásluhy aj o cisársky trón. To cisár bude musieť uznať.

Hurban a Štúr i ostatní velitelia dobrovoľníckeho zboru si tento návrh osvojili, no deputáciu k cisárovi nemienili vyslať hneď a zaraz. Za každú cenu chceli ešte prejsť cez Šariš a cez Zemplín, a dôjsť až do Košíc, pritom neobíduc Prešov. A urobili dobre. Možno viac podvedome ako vedome, ale celkom reálne vykolíkovali neodškriepiteľné slovenské územia. Druhou príčinou, ktorú historici neveľmi zaznamenávajú, bola skutočnosť, že nový cisár bol na tróne iba niekoľko týždňov a bol i výzorom taký mladučký, že neveľmi dôverovali jeho intelektu.

A mali pravdu. Napriek ťažkopádnosti vtedajších informačných tokov vedeli, že vo vrcholných orgánoch cisárstva vládne napätie. Napätie medzi ríšskym snemom, teda liberálmi a vládou nakoniec vyvrcholilo vojenským zásahom v Kroměříži a prijatím oktrojovanej, teda nanútenej ústavy, ktorej text cisár podpísal už 4. marca. Ako zaznamenáva Kronika Slovenska – „ústava posilnila právomoci panovníka a centralizmus, obmedzila liberálne slobody a zrušila zastupiteľský systém. Bola prvou ústavou vzťahujúcou sa na celú monarchiu a korunovala tradičné úsilie Habsburgovcov utvoriť z monarchie jednotný štát.“

Ako sa ukázalo, naši mali už vtedy celkom dobre vyvinutý aj politický nos. Deputácia teda áno, ale až po dobytí Košíc, a keď aspoň troška ustúpi vytrvalá zima. No a keď sa to na cisárskom dvore upokojí. Cisár nateraz sídli v Olomouci, a to je dobré znamenie

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
VIDEO: Müllerovu Výberovku uviedla do života piesňou Sima Martausová
<< predchádzajúci článok
World Music Festival prinesie do hlavného mesta hudobnú všehochuť