Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

28. septembra 2017

Na stretnutie s cisárom sa slovenskí dobrovoľníci chystali v Prešove



Portrét J.M.Hurbana .



Zdieľať
Portrét J.M.Hurbana . Foto: TASR - Radovan Stoklasa
Bratislava 28. septembra (TASR) - Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, ale aj Ľudovítovi Štúrovi veľmi záležalo na tom, aby dobrovoľnícke vojsko prišlo až do Košíc. „Ešte nám zbýval jeden kút drahého, najväčšmi zbedovaného Slovenska, rozšírenie povstania nášho v Šariši a Zemplíne, preto konečné riešenie záležitosti velikej deputácie národnej pred jasný trón ponechali sme si až v Košiciach“, píše Hurban v Rozpomienkach. A rozmýšľali správne. Bez toho, aby svojou prítomnosťou potvrdili Košice a samý východný kraj Slovenska, nemohli predstúpiť pred cisára. A povšimnime si ešte jednu vec. Hurban ju zaznamenal a len tak, akoby úchytkom napísal „kút drahého, najväčšmi zbedovaného“... Zdá sa, že tento „zbedačovaný kút“ sa dodnes nevymanil z takejto charakteristiky.


Politická naliehavosť príchodu do Košíc bola taká veľká, že dobrovoľnícke vojsko obišlo Šariš a jeho centrum Prešov a mierilo najkratšou cestou do Košíc, centra Abovskej župy. „...ale tam cez hory k Belej až ku Košiciam taká planá bola hradská, že sa mi skoro mozog v hlave spenil od hŕkania, húpania zo slopy do slopy a zmietania sa z jedného na druhý bok!“ spomína si Hurban.

Zdanlivú malichernosť pripomíname preto, lebo práve tu, na tejto ceste do Košíc, vyčerpaného a na smrť unaveného workoholika našej prvej revolúcie začala premáhať choroba. Ale po Košice sa ešte dokázal premôcť.„Košice urobili na mňa dojem veľkého mesta. Prvé stavisko videl som keď sebou stredoveký dóm stred pekného námestia, dve brigády koncentrované v meste a ulice ľudstvom sa vlniace. Rôzne obleky, rôzne rovnošaty, typy národov, zvislé hlavy i hlavy sediace pyšne na pleciach, skvelé, nádherné rúcha popri ošumelých, i ten hovor rôznojazykový s prevahou slovančiny.“ Je to dokonalý opis charakteru mesta. No rovnako dôležitá je aj táto poznámka: „Radosti kamarátskej toľko, že nebolo možno ani si oddýchnuť. Junáci od Budatína a Žiliny, od Turčeka, Turian, Kraľovian, zhrnuli sa okolo dvoch a tu bolo toľko milého popytovania sa a z druhej strany rozprávok, čo dialo sa z druhej strany vrchov. Je to tak vo vojne. Tu keď sa lúčiš, ustavične lúčiš sa na večnosť, ale keď sa zase zídeš so známymi, predsa ešte i tu na tejto biednej, ale peknej božej zemi, je tvoja radosť potencírovaná.“

Ako vidieť, Košice prijali dobrovoľníkov i cisárske vojsko vľúdne a priateľsky i s volaním na slávu a ako sa možno domyslieť z Hurbanovho opisu, vítali ich prakticky všetky vrstvy mesta. No a „slovančinou“ Hurban nazval zmes všetkých východoslovenských nárečí – spišského, šarišského, zemplínskeho, rusínskeho, vrátane ukrajinčiny a ruštiny tu pobývajúcich rodákov z Podkarpatskej Rusi.

Ešte treba vysvetliť tú „radosť kamarátsku, že nebolo možno ani si oddýchnuť“. Dobrovoľnícke oddiely i cisárske vojsko prišli do Košíc dvoma trasami – severnou, čiže hornou, a tú viedol Hurban a južnou, čiže spodnou, a tam bol ideovým vodcom Ľudovít Štúr. No a v Košiciach sa stretli. Tak to bolo naplánované a tak sa to aj stalo. Mesto Košice bolo plným právom vnímané ako slovenské. A tak si to osvojili aj dôstojníci cisárskeho vojska. Je zaujímavé, že Hurban vo svojich Rozpomienkach nespomína stretnutie Ľudovíta Štúra s Jonášom Záborským na grécko-katolíckej fare. Bolo to dosť trápne stretnutie. Opatrný Záborský v obave, že ide o provokáciu, najskôr Štúra zaprel. No keď sa ukázalo, že jeho stihomam bol neopodstatnený, bolo neskoro. Darmo vysvetľoval, darmo sa dovolával pochopenia, Štúr zostal odmietavý. Právom totiž očakával, že Záborský sa pridá k dobrovoľníkom a ako vzdelanec iste v dôstojníckej hodnosti, no ten sa k tomu nemal. Spomíname to preto, lebo z Košíc do Prešova Štúr s Hurbanom už išli v jednom koči, ktorý si kúpili na spiatočnú cestu. No keďže to Hurban nespomína, Štúr mu to asi nepovedal a historku poznáme iba z pamätí Jonáša Záborského.

Jonáš Záborský Foto: Wikipedia

„Dňa 2. marca vyšli sme štvorkou z Košíc a sprievod náš na dvoch vozoch za nami – ku Šarišu, ohľadne ku

Prešovu“,
zaznamenáva Hurban a s potešením dodáva: „Cez Hornád mestom, pri ktorom nás ľud v zástupoch očakával a pozdravoval, dobrovoľníkom ruky podával a požehnával ich, prešli sme spišsko-abaujskou stolicou do utešeného údolia medzibrodia Hornádu a Torysy. Zadumaní sedeli sme v koči našom, tíškom každý svojimi myšlienkami sa zanášajúc. Situácia bola veľmi neistá.“

Situácia bola neistá v celej rakúsko-uhorskej monarchii. No z pohľadu našich záujmov, Prešov bol istota. Hurban so Štúrom hneď na druhý deň, teda na 3. marca 1849, zvolali „národné stretnutie prešovských Slovákov“. Stretnutie sa uskutočnilo v historickej budove Čierneho orla uprostred prešovského námestia. Pamätná tabuľa v interiéri tejto spoločenskej budovy zdôrazňuje najmä plamenné rečnícke vystúpenie J. M. Hurbana, čo Hurbanov budúci životopisec Tomáš Winkler zaznamenal takto: „Hovorí o slovenskej reči, o práve mať svoju národnosť, o prirodzených právach všetkých národov i nášho ľudu, o národnej cti, o zradcoch, zemských prospechoch, o histórii Slovákov. Povie to, že Slováci Maďarov pokresťančili, oni ich prvého kráľa Štefana proti nim samým ubránili, a tým upevnili jeho vládu, ale prospech a odmena za to všetko padá do lona Maďarov.“

Ako vidieť, úsilie štúrovskej generácie našlo tu veľmi živnú pôdu, o čom v tých historických chvíľach svedčilo nielen ich privítanie v Prešove a plná sála Čierneho orla, ale aj predložené memorandum a požiadavky zakarpatských Ukrajincov z januára 1849, ktorých iniciátorom bol Adolf Dobriansky. Treba však povedať aj to, že Hurban i Štúr boli v tých chvíľach už skúsení politickí harcovníci a revoluční bojovníci. Pri pohľade na plnú sálu Čierneho orla okamžite postrehli, že na zhromaždení sa zúčastňujú predstavitelia všetkých stavov – od sedliakov, remeselníkov, obchodníkov a mešťanov, až po osobnosti z radov nižšej i vyššej šľachty i pedagogické osobnosti z Prešovského kolégia.

A tak svoje rečnícke vystúpenia uspôsobili tak, aby boli všetci spokojní. Sociálne aspekty veľmi nezdôrazňovali, do popredia dali slovenskú historicitu územia v rámci slovanskej jednoty. A naraz boli všetci – Slováci. O sympatiách Prešovčanov všetkých stavov k slovenským dobrovoľníkom svedčí aj milá historka, ktorú J. M. Hurban zaznamenal takto: „Veľa osvedčení prijali sme od tunajších zemanov, ktorými snahy naše za svoje prijímali, pravda, že to ešte všetko podmienené bolo šťastným koncom války prítomnej! Tak v livreji sluha, keď som bol po návštevách, oddal na byte mojom škatuľu zapečatenú s náslovom tlačeným: ´J.M.Hurban, predseda národnej rady. Príduc domov, hovorí mi obsluhujúci ma hajduk: ´Tu majú, pán veľkomožný, akúsi škatuľu, ktorú panský bedínter doniesol´. ´Od koho?´ ´Nič nepovedal.´ No, myslím si, bude to dáky paškvil, otvorím, a tu očarila ma vôňa preutešená zo sviežich kvetov, vo venček uvitých a červeno-bielo- modrou stužkou zviazaných. Škatuľa obsahovala ešte lístoček so začiatočnými literami mena A. R., patrne ženskou rukou značenými. Nuž dobré srdce, ale ešte bojazlivé“, myslel si vtedy Hurban. No darček mu vstúpil tak do pamäti, že udalosť považoval za potrebné zaznamenať. Nuž, ktovie, aké by to mohlo mať pokračovanie, keby už nebol najvyšší čas ísť s deputáciou k cisárovi. Hurban sa na to statočne chystal i tešil, no ako na potvoru práve cestou z Prešova sa silno rozkašľal.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Vo veku 90 rokov zomrela česká čembalistka Zuzana Růžičková
<< predchádzajúci článok
Skupina Desmod vydala nový album, predstaví ho na Molekuly zvuku Tour