22. decembra 2005
Matka ju surovo mlátila, keď ju priviezli do kaštieľa, na rukách mala ešte popáleniny. „Matka mi hasila na rukách cigarety,“ hovorí dievčatko. Potom sa opravila: „Mučila ma iba vtedy, keď som ju nahnevala.“ Jadranka svoju matku stále miluje!
Minulé Vianoce si po Jadranku prišli rodičia. Sviatky s nimi si však neužila. „Posielali ma požičiavať peniaze na alkohol a cigarety. Keď som ich nepriniesla, matka alebo otec ma zmlátili,“ hovorí. Na Štedrý deň Jadranku, jednoducho, vyhodili na ulicu. Toto dievčatko, ktoré bude celý život sprevádzať úradný záznam o „nemožnosti prevýchovy“, pritom môže hovoriť o šťastí, že ju neznásilnil otec alebo nemusela pre rodinu šliapať, aby im zarobila na alkohol a cigarety.
Niekoľko dní pred Vianocami čakajú dievčatá z trstínskeho kaštieľa na svojich rodičov. Tak sa začínajú sviatky pre 50 dievčat vo vyše 200-ročnom kaštieli v Trstíne pri Trnave. Do tohto kaštieľa už štyri desaťročia sústreďujú ťažko vychovávateľné dievčatá z celého Slovenska a do svojej osemnástky žijú v kaštieli pod zámkou. Z polstovky chovaniek si príbuzní zobrali na Vianoce domov iba zopár, o 35 ďalších nemajú rodičia záujem. „Každá z našich chovaniek má za sebou toľko bolestných skúseností, že ostatným by zvýšilo aj na tri životy,“ tvrdí riaditeľka ústavu Zlatica Plevková.
Napríklad Martina je tiež „nevychovávateľné“ dievča z kaštieľa. Vyrastala v detskom domove. V piatich rokoch si ju osvojili náhradní rodičia. Mlátili ju hlava-nehlava, keď jej po jednej surovej bitke zlámali nohy, vrátili ju späť do domova. O niekoľko mesiacov ju podobné „šťastie“ stretlo znova. „Noví rodičia ma nebili,“ hovorí. Keď sa „jej“ rodičom narodilo vlastné dieťa, odložili Martinu do domova. Ako nepotrebnú vec... V kaštieli žije asi 50 dievčat s podobným osudom. Namiesto hračiek surovosť, namiesto lásky násilie. Plevková hovorí, že ich nestretlo nič dobré, preto sa v dospelosti správajú presne ako ich rodičia. V kaštieli už prevychovávajú aj deti svojich bývalých chovaniek.
Jožo T. Schön