Oslobodený palestínsky doktor -hygiena bola katastrofálna

BRATISLAVA 1.augusta (SITA) - Palestínsky lekár Ašraf Džuma al-Hadžúdž spomína na svoje osemročné väznenie v Líbyi, kde ho spolu s piatimi bulharskými sestrami odsúdili na trest smrti za úmyselné nakazenie detí vírusom HIV, ako na "život v pekle". Podľa neho najstrašnejším momentom celej drámy bolo ráno, keď ho prišli oslobodiť. V rozhovore pre nemecký týždenník Der Spiegel, ktorý zverejnili v pondelok, opísal detailne takmer celý svoj príbeh.

37-ročný doktor, ktorému v júni udelilo Bulharsko štátne občianstvo, vyrastal v Líbyi ako palestínsky utečenec od svojich dvoch rokov. Jeho život v pekle sa podľa neho začal v auguste 1998, keď zložil záverečné medické skúšky a nastúpil ako praktikant do detskej nemocnice v Benghází. Infekčné oddelenie bolo v tom čase zatvorené. S prvým prípadom nákazy HIV sa stretol u sedemmesačného pacienta na jeho oddelení, u ktorého vírus zistili pri operácii kosti v egyptskej nemocnici.

Po niekoľkých mesiacoch dostal al-Hadžúdž predvolanie na políciu, kde ho vzápätí zatkli. Po troch dňoch mu oznámili, že čakali na výsledky jeho HIV testov, ktoré boli negatívne. Jeden z policajtov ho obvinil, že mal pohlavný styk s cudzinkou a v nemocnici nakazil stovky detí vírusom HIV. Al-Hadžúdž vedel, že polícia vypočúvala aj bulharské sestričky, ktoré pôsobili v tej istej nemocnici. Vtedy si začal uvedomovať, že si ho niekto "zhora" vybral za obetného baránka pre problémy, ktoré nemocnica v tom čase mala. Nečakane ho však prepustili s vysvetlením, že išlo o rutinnú previerku.

Benghází bolo v tom čase vojnovou zónou, kde v uliciach bojovali islamskí radikáli. Detská nemocnica bola plná ranených a hygienické podmienky boli katastrofálne. "Nemali sme ihly a sterilizačné zariadenie bolo pokazené", spomína al-Hadžúdž. Pri desiatkach pôrodov sa na prestrihnutie pupočnej šnúry používali jedny nožnice. Podľa neho sedemdesiat percent detí s vírusom HIV malo aj hepatitídu typu B. Epidémiu hepatitídy v nemocnici potvrdili neskôr aj líbyjské súdy. Líbyjské vedenie však znepokojovalo rozširovanie AIDS, ktoré okrem iného spôsoboval neviazaný sex, a nevedelo, ako proti tomu zakročiť, uviedol al-Hadžúdž. Podľa neho však autoritatívny líbyjský prezident Muammar Kaddáfí potreboval niekoho, na ktorého by celú vinu zvalil, niečo, čím by uspokojil rozhnevaných rodičov nakazených detí. Za žiadnych okolností nesmela vina padnúť na skorumpovaný zdravotnícky systém, ktorý vláda zanedbala.

V januári 1999 palestínskeho doktora opäť predvolali na políciu, odkiaľ ho v kufri policajného auta previezli v putách a čiernej maske na tvári do hlavného mesta. Al-Hadžúdžova rodina sa o jeho zadržaní dozvedela o 10 mesiacov neskôr, počas ktorých ho neúspešne hľadala po celej krajine dokonca i na zoznamoch mŕtvych.

V Tripolise ho za neľudských podmienok držali tri dni, počas ktorých ho vypočúvali a pomáhali si aj fyzickým násilím. Obviňovali ho, že nakazil deti vírusom HIV podľa inštrukcií CIA a izraelskej tajnej služby Mossad. Spolu s cudzinkou, s ktorou mal mať pomer, vraj prišli do Líbye ako špióni.

Potom ho previezli na odľahlé miesto, kde trénovali policajných psov a kde zadržiavali aj päť bulharských zdravotných sestier. "Ideálne miesto z ich pohľadu, pretože nás tam nikto nemohol počuť kričať", poznamenal počas rozhovoru al-Hadžúdž. Niekoľko mesiacov ich v čase medzi 17:00 a 5:00 nechávali v celách napospas zúrivým psom, ktorým nariadili, aby na nich útočili. Každý deň im ich trýznitelia povedali, že budú trpieť, kým sa nepriznajú.

Okrem dokaličených končatín Al-Hadžúdž opisuje viacero spôsobov mučenia. Jemu napríklad obviazali okolo penisu neizolovaný drôt a potom ho ťahali po dlážke. Ďalším najneznesiteľnejším bolo mučenie elektrickým prúdom. Keď upadol do bezvedomia, obliali ho vodou, aby mohli v mučení pokračovať. Niekedy ho mučili v jednej cele spolu so sestričkami. "Hanbím sa hovoriť o všetkých tých veciach, ktoré robili ženám", hovorí doktor, keď opisuje horory z mučiarskej cely. Znásilňovali ich. Jednu prinútili dať so do vagíny fľašu. Iná sa pokúsila o samovraždu. "Počuli sme sa navzájom plakať a kričať," spomína al-Hadžúdž, ale pre jazykovú bariéru však ani vtedy nemohli spolu komunikovať.

Najhoršie muky však al-Hadžúdž prežíval, keď sa mu vyhrážali, že ublížia jeho rodine a pred očami mu znásilnia sestry. Potom, ako jedného dňa počul z vedľajšej miestnosti výkriky "Som tvoja sestra! Znásilňujú ma!", súhlasil, že sa prizná k hocičomu, hoci aj k zodpovednosti za Lockerbie. Neskôr sa dozvedel, že to nebola jeho sestra.

V apríli 2000 al-Hadžúdža previezli do väznice v Tripolise. Dali ho k siedmim väzňom do cely 1,8 krát 2,4 metra. Po roku sa dostal do väčšej cely 5 krát 10 metrov so 70 väzňami. Väzenská stráž priniesla ostatným väzňom líbyjské noviny, ktoré písali o al-Hadžúdžovi ako o vrahovi líbyjských detí. Dokonca i palestínsky vyslanec miesto toho, aby sa ho zastal, v nich tvrdil, že sa mu al-Hadžúdž sám priznal, že bol agentom Mossadu a deti úmyselne nainfikoval. "Veľa väzňov tomu verilo", dodáva teraz po siedmich rokoch.

Vo februári 2002 zásluhou Kaddáfího syna Seífa al-Isláma líbyjský súd stiahol obvinenia proti šiestim zdravotníkom z protištátneho sprisahania. Obžalovali ich však z úmyselného nakazenia 426 detí. Súd im povolil ísť do domáceho väzenia. Bývali v štvorizbovom dome, jedlo im zabezpečovala reštaurácia a s policajným sprievodom mohli dokonca chodiť nakupovať a k zubárovi. V dome mali televíziu a satelit, mohli prijímať návštevy a Al-Hadžúdž sa začal učiť po bulharsky.

V tom čase sa začalo intenzívne vyjednávanie za ich prepustenie. Jedného dňa ich navštívil šéf bezpečnosti v Tripolise so slovami, že: "Vieme, že ste nevinní. O dva mesiace budete so svojimi rodinami." No napriek tvrdeniam viacerých medzinárodne uznávaných právnych expertov, ktorí dospeli k záveru o ich nevine, líbyjský súd v máji 2004 nečakane rozhodol o treste smrti pre všetkých šiestich obžalovaných. Nasledovala väznica pre čakateľov na trest smrti. Podľa al-Hadžúdža čakanie na popravu strašné, pretože ďalším na rade mohol byť vždy aj on. O tom, že ešte nejde zomrieť sa dozvedel až v máji 2005, keď ho navštívila eurokomisárka Benita Ferrerová-Waldnerová. Povedala mu, že nie je sám a podporuje ich 25 európskych krajín, ktoré sú presvedčené o ich nevine. EÚ neskôr zakročila, keď ho chceli izolovať od bulharských sestier. Najväčšiu nádej na oslobodenie mu však dala až manželka francúzskeho prezidenta Cecilie Sarkozyová, ktorá sa do prípadu osobne zaangažovala.

Najstrašnejšie chvíle prežil 24. júla 2007, keď o 3:30 ráno prišla poňho do cely väzenská stráž. Nerobili hluk, ako zvyčajne, a len mu zašepkali, že má návštevu. V tej chvíli si pomyslel, že ho idú zastreliť a potom povedia, že zahynul pri pokuse o útek. O pár hodín neskôr po zvláštnych procedúrach však už sedel na palube lietadla smerujúceho do Bulharska spolu s bulharskými sestričkami, Sarkozyovou a Ferrerovou-Waldnerovou. Tam ho konečne zaplavil pocit eufórie a radosti z nového života. "Keď nám niekoľko minút po prílete do Sofie bulharský prezident (Georgi) Parvanov udelil milosť, zrazu som cítil, ako mi narástli krídla", dodáva.

Al-Hadžúdž chce svedčiť proti dvom z jeho najhorších líbyjských mučiteľov a dúfa, že bulharské sestry sa k nemu pridajú. "Mám v pláne bojovať, aj keby to malo trvať do konca môjho života, aby som očistil naše mená v arabskom svete," dodáva na záver palestínsky doktor.

SITA