Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Pre ženy

12. októbra 2005

Otcom po prvý raz



MôJ PRÍBEH



Zdieľať
Svojho muža som skutočne spoznala, až keď som po svadbe otehotnela. Niežeby som počas dvoch rokov nášho randenia netušila, čo v ňom drieme. Môj Igorko bol jednoducho chlap. Miloval futbal, keď bol v telke hokej, ani nedýchal. Rád spal a občas býval poriadne lenivý. Väčšinu času trávil v robote, a preto nečudo, že si chcel mimo nej oddýchnuť. No vždy, keď som potrebovala pomoc, stál pri mne. Aj keď ofrfľal moju ustavičnú snahu udržať v našom bytíku poriadok, poslušne mi vešal záclony či vymenil žiarovku. Dokonca, keď som bola v nemocnici, popolieval aj fialky.
K šťastiu mi však začalo chýbať dieťa. Igor nebol proti, a tak netrvalo dlho a ja som otehotnela. Natešená som vybehla od gynekologičky a namierila som si to rovno do obchodu s detským oblečením. Nemohla som tam nevidieť malinké papučky zabalené v úhľadnej škatuľke. „Potrvá ešte dlho, kým ich nasadím na nôžky nášmu drobčekovi,“ pomyslela som si vtedy a trochu sa aj preľakla z toho, že môj život sa zrazu úplne zmení.
Večer, keď sme s Igorom sedeli v obývačke, položila som papučky na stôl. „Jéj, a to si načo kúpila?“ Opýtal sa, ale odpoveď mu vzápätí došla sama. „Jani, ty si tehotná!“ Vyletelo z neho ako strela. „My budeme mať dieťa!“ zvolal nadšene a chystal sa ma objať. Na polceste sa však zastavil a už vážne riekol: „My budeme mať dieťa.“ Strach, či akási priveľká zodpovednosť, sa zrazu objavila v mužovi, s ktorým som toho preskákala už dosť, ale takého som ho ešte nevidela. „Igorko, ja budem mamina a ty ocino a tuto je náš malý drobček,“ chytila som mu dlaň a položila na moje brucho. „Jani, ja tomu nemôžem uveriť...“ Hlas mu zastal kdesi v hrdle a v očiach mal slzy. Obaja sme boli veľmi šťastní, aj keď podvedome sme tušili, že to nebude ľahké. Naše platy neboli vysoké a často sme sa museli poriadne obracať, aby sme zaplatili všetky účty a splátky. Ale mali sme tridsať rokov a cítili sme, že chceme žiť aj pre niekoho tretieho - pre naše dieťa, ktoré sa malo o necelých deväť mesiacov narodiť.
Dni plynuli rýchlo. Moje chute sa menili z minúty na minútu a bruško pekne rástlo. Igor sa prekonával - kvôli mne sa učil variť, večer mi masíroval nohy a dokonca zaviedol aj „povinné čítanie“. Vždy pred spaním mi čítaval z veľkej knihy o materstve. Horlivo sa zaujímal o to, ako sa má náš drobec (predbežne sme ho volali Peťo). V jednu noc dokonca vyhlásil, že možno by zvládol byť aj pri pôrode... Pokladala som to za hrdinstvo, aj keď som vedela, že nemocníc a krvi sa bojí ako čert kríža.
Prišiel toľko očakávaný deň. Plodová voda mi odtiekla nad ránom, a keď som rozospatému Igorovi povedala, že už je čas, najprv mi nechcel veriť. Avšak výraz mojej tváre ho dostatočne presvedčil o tom, že chvíľa, keď sa prvýkrát stane otcom, je tu.
V pôrodnici prebehlo všetko rýchlo. Odvoz na sálu, vyšetrenia a stupňujúce sa kontrakcie. Igor stál pri mne a držal ma za ruku. Keď som bledla ja, strácala sa krv aj z jeho tváre. Keď som kričala od bolesti, pomáhal mi rovnako vytrvalo. O necelé dve hodiny sa náš spoločný boj skončil. Sálou zaznel plač - detský plač. Vlastne sme v tej chvíli plakali traja - ja, môj muž a naša dcéra Peťka.
Odvtedy prešlo sedem mesiacov. Každý deň je pre nás krásny, pretože ho „oddiriguje“ naša dcérka. Pekne priberáme, rastieme, v noci spíme i nespíme. Ale najmä, tešíme sa zo života. Z Igora sa stal takmer profesionálny otec. Malá najradšej zaspáva v jeho náručí. A kúpanie? To je čisto otcovsko-dcérska jazda. Pohľad na tých dvoch ma napĺňa nevýslovnou radosťou. Kedysi som mala obavy, či Igorova pohodlnosť a komplikovaná povaha nebudú náš vzťah ničiť. Teraz však viem, že všetko bude dobré. Vlastne už je... Svoje otcovstvo zvláda výborne. A veľmi sa mu to zíde... Myslím, že som opäť tehotná.
Jana z Nitry

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Je skutočne ten pravý?
<< predchádzajúci článok
Dole s kilami : Energia v jedálničku