24hod.sk    Víkend

04. novembra 2005

Pavol Sedláček: Mŕtvi učia živých



Už od detstva mal viacero záujmov. Aj preto, že rád hľadal súvislosti a lúštil záhady, rozhodol sa vyštudovať medicínu a stať sa patológom.



Zdieľať
Ale ani počas celej svojej praxe si na prítomnosť smrti nezvykol. Vždy za ňou videl konkrétneho človeka a jeho ľudský príbeh. Vďaka nej však získal vnútorný pokoj a rozvahu, s ktorou sa už roky angažuje aj vo veciach verejných. Patológ Pavol Sedláček.

Prečo ste sa kedysi rozhodli študovať medicínu?
- Priviedlo ma k tomu asi viac príčin. Ako dieťa som prekonal reumatickú horúčku a keď som mal sedemnásť, zomrela mi mama. Navyše, vždy som mal rôznorodé záujmy. Nebol som vyhranený napríklad len matematicky alebo len športovo. Možno aj svojou širokospektrálnosťou ma štúdium medicíny lákalo. Napriek tomu, že som úspešne absolvoval pohovory na Lekársku fakultu UK v Bratislave, na štúdium ma neprijali a tak som sa vybral na dodatočné pohovory na medicínu do Prahy. V tom čase naša krajina bola obsadená takzvanými spojeneckými vojskami. Na štúdium ma prijali, moja radosť z úspechu však bola zváštnymi spoločenskými udalosťami skalená. Dodnes si pamätám ten pocit tiesne, ktorý vo mne vzbudzovala Praha plná vojakov.
ťím si vás neskôr získal práve odbor patológie?
- Jeden z dôvodov bol aj ten, že patológia je základný medicínsky odbor, ktorý z hľadiska diagnostiky odpovedá všetkým medicínskym odborom. Zaujala ma na nej aj možnosť analyzovania faktov z hľadiska chorobnosti tkanivových vzoriek, ktoré neskôr  vedú k diagnóze. Rád riešim záhady.
Ako lekár ste rozlúštili desiatky príčin násilnej smrti a spolupracovali ste s vyšetrovateľmi na tých najzáhadnejších prípadoch. Ktoré z nich vám najviac utkveli v pamäti?
- Patológia má dva základné druhy práce. Zahŕňa prácu s mŕtvymi, pri ktorej sa vykonávajú pitvy, teda nekropsiu. Druhým jej zameraním je biopsia, čiže vyšetrovanie tkanivových vzoriek zo živých ľudí. Pitvy sa vykonávajú buď na telách ľudí zomrelých na chorobné príčiny, alebo na tých, ktorých úmrtia boli násilné, spôsobené sebou samým, tragickou nehodou alebo vraždou. žalším - nadstavbovým odborom vychádzajúcim z patológie, je súdne lekárstvo a vzhľadom na to, že v trenčianskej nemocnici nebolo oddelenie súdneho lekárstva, tak sme sa spolu s kolegami stali aj znalcami krajského súdu. Bola to jedna z najťažších činností v mojom živote, pretože som sa pri nej niekedy stretával aj s nepochopiteľnými situáciami a videl som, kam až môžu zákutia ľudskej duše človeka doviesť. Spomínam si na vraždu dvoch detí, ktoré zabil ich vlastný otec a krátko na to sa hodil pod vlak. K činu ho viedla jeho vlastná interpretácia faktov, ktoré si nesprávne pospájal. Ako mladík prekonal pohlavné ochorenie a keď sa vyskytli správy o víruse HIV, nielen že si ich dal do súvisu so sebou, ale zľakol sa, že nakazil aj deti. Domnelú situáciu vyriešil takýmto krutým a drastickým spôsobom.
Lekári zväčša vidia zmysel svojho povolania v záchrane ľudských životov. Vám sa však človek dostáva do rúk až po smrti. V čom nachádzate motívy k svojej práci?
- Nekroptická činnosť sa riadi starou zásadou Mortui vivos docent, čiže: Mŕtvi učia živých. Možnosť pitvania výrazne prispela k získaniu poznatkov o ľudskom tele a k rozvoju medicíny. Zároveň je to aj forma určitej kontrolnej činnosti. Pri pitve môžeme overiť, či pacient trpel tou chorobou, na ktorú bol liečený, a či bol liečený správne. Jeden z problémov patológov je ich nízke spoločenské uplatnenie.
ŕudia si patológa predstavujú ako cynika, ktorý pri rozpitvanej mŕtvole v márnici desiatuje...
- To sú naozaj len nepodarené vtipy. Pitva ako taká má svoje zákonitosti. Musí sa vykonať tak, aby telo mohlo byť pripravené na pohreb a aby sa s ním pozostalí mohli dôstojne rozlúčiť. Úcta k mŕtvemu musí byť dodržaná. Patológovia však väčšinu činností venujú cytologickému vyšetrovaniu vzoriek zo živých ľudí, alebo tkanív a orgánov získaných napríklad operáciou, ktoré voláme biopsia. Sú súčasťou diagnostického procesu, ba niekedy dokonca základným kameňom stanovenia diagnózy pacienta, napríklad pri vykonávaní skríningového cytologického vyšetrenia - vyhľadávania nádorov v kŕčku maternice. Ale to mnoho ľudí nevie.
Je pre vás každodenný styk so smrťou aj mementom? Snažíte sa žiť zdravšie alebo byť lepším?
- Určite. Súčasťou práce v medicíne je aj úmrtie pacienta. Smrť je napokon aj súčasťou nášho života. A človek, ktorý chce pôsobiť v zdravotníctve, musí byť s otázkami života a smrti vyrovnaný. Na druhej strane, počas celej svojej praxe, aj keď teraz som už vo funkcii riaditeľa a nevykonávam ju, som si na smrť zvyknúť nevedel. Vždy som videl osud konkrétneho človeka alebo jeho príbuzných. A každé úmrtie ma upozorňovalo na to, že sú aj iné, dôležitejšie veci okolo mňa, ako vlastné malicherné pochybnosti či problémy. Vďaka tomu som však našiel vnútorný pokoj a rozvahu pri delení vecí na podstatné a nepodstatné. No stále mám problém chodiť na pohreby. Vždy ma trošku rozrušia.
Vy sám ste stratili dospelého syna. Ako sa to stalo?
- Bol to môj najstarší syn. Zomrel tragicky pri autonehode. A pre mňa to bol tiež moment, v ktorom som si naplno uvedomil, že som taký istý človek ako všetci ostatní. Jednoducho, nedá sa s tým dosť dobre vyrovnať, ani zmieriť. Tá spomienka je stále živá a vždy, keď sa mi vyvolá, príde mi veľmi ľúto.
Akú životnú cestu si vybrali ďalšie vaše deti po profesionálnej stránke? Idú vo vašich šľapajach?
- Dcéra je absolventka sociálno-ekonomickej fakulty Trenčianskej univerzity a ďalší môj syn skončil medicínu, pracuje ako lekár  na oddelení patológie a pripravuje sa na kvalifikačnú skúšku z patológie.
Kandidujete na funkciu predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja. ťo by ste v ňom chceli zmeniť?
- Mňa vždy bavilo robiť s ľuďmi a pre ľudí, takže by som rád zúročil svoje skúsenosti pri organizácii činností v samosprávnom kraji tak, ako to vyžaduje doba. Vypracovali sme napríklad projekt transformácie nemocníc. Tri nemocnice, ktoré má Trenčiansky samosprávny kraj v zriaďovateľskej pôsobnosti, by sa mohli stať akciovými spoločnosťami so samoúčasťou, napríklad miest, v ktorých sídlia. A keby sa trenčianska nemocnica, ktorá je doteraz štátna, transformovala na akciovú spoločnosť, o jej akcie by mohol požiadať aj samosprávny kraj. Vytvorením holdingovej spoločnosti by mohlo v samosprávnych nemocniciach dôjsť k ich vzájomnému  prepojeniu. Znamená to, že by podliehali spoločnému riadeniu, mali by spoločný informačný systém, spoločné nákupy zdravotníckeho materiálu a aj možnosť vzájomnej výmeny informácií o pacientoch, čím by sa stal manažment pacienta bezpečnejší. Tých vízií je veľa. Keby sa nám napríklad podarilo dobudovať rýchlostnú komunikáciu medzi Prievidzou a Trenčínom, tak aj z hľadiska turistiky by sa náš kraj viac otvoril a určite by sme dokázali znovu rozvinúť aj tradíciu strojárskej výroby alebo poľnospospodárstva. Treba len nájsť ich nové formy a získať investorov.


Vizitka
MUDr. Pavol Sedláček, MPH, sa narodil 26. októbra 1949 v Trenčíne. V rokoch 1966 až 1968 absolvoval štúdium na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne. V rokoch 1968-70 vyštudoval Lekársku fakultu všeobecného lekárstva Karlovej univerzity v Prahe a v rokoch 1971-74 Lekársku fakultu všeobecného lekárstva Karlovej univerzity v Hradci Králové. Od roku 1974 pôsobil ako sekundárny patológ v OÚNZ v Trenčíne a od roku 1993 je v tomto meste riaditeľom Nemocnice s poliklinikou.  V rokoch 1998-2002 bol poslancom Mestského zastupiteľstva a členom Mestskej rady vo svojom rodisku. Od roku 2002 je poslancom Trenčianskeho samosprávneho kraja, predsedom Komisie pre zdravotníctvo aj poradcom ministra zdravotníctva SR, a opätovne aj poslancom mestského zastupiteľstva. Je členom SLK a nositeľom Dérerovej medaily (2002). V roku 2003 sa stal prezidentom Asociácie nemocníc Slovenska. Od roku 2002 je hlavným odborníkom ministerstva zdravotníctva v odbore patologická anatómia. Významná je aj jeho prednášková činnosť a množstvo článkov v odborných časopisoch. Jeho hobby sú šport, šachy, turistika a hudba.

 foto Július Dubravay
Galina Lišháková,


   Tlač    Pošli

Prečítajte si tiež


https://www.24hod.sk/pavol-sedlacek-m-tvi-ucia-zivych-cl4096.html