Predčasné odchody, ktoré zarmútili Slovensko v roku 2011

BRATISLAVA 28. decembra  - V roku 2011 zasiahli Slovákov aj mnohé predčasné odchody významných osobností. Pozrite si stručný prehľad.



Výtvarník Fedor Kriška

Výtvarný teoretik a publicista Fedor Kriška zomrel 1. januára 2011 vo veku 75 rokov. Fedor Kriška študoval dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a jeho výhrady voči spôsobu štúdia ako aj výhrady rektorátu voči nemu ho prinútili predčasne fakultu opustiť.

V rokoch 1963 - 2000 pôsobil v Galérii mesta Bratislavy (GMB) ako odborný pracovník, námestník pre hlavnú činnosť a v rokoch 1993 -1996 bol poverený jej vedením. Kriška kurátorsky pripravil desiatky výstav slovenského umenia 20. storočia doma i v zahraničí a je autorom textov v ich katalógoch.

V roku 2005 mu za jeho celoživotnú umenovednú činnosť Asociácia teoretikov a kritikov výtvarného umenia spolu s Fondom výtvarných umení udelila Cenu Mariána Várossa. Okrem iných napísal monografie o Miroslavovi Cipárovi, Dušanovi Kállayovi či o Kamile Štanclovej.


Politik Jiří Dienstbier

Český novinár a politik Jiří Dienstbier zomrel 8. januára 2011 vo veku 73 rokov. Známy disident Jiří Dienstbier bol politickým komentátorom v Československom rozhlase, korešpondentom na Ďalekom východe i v USA. Po roku 1968 sa živil ako nočný strážnik a kurič. Redaktor ilegálneho časopisu Čtverec, v roku 1979-82 bol väznený za činnosť v Charte 77.

Do dejín sa zapísal predovšetkým ako prvý československý minister zahraničných vecí a podpredseda federálnej vlády po novembri 1989, za ktorého pôsobenia sa rúcala železná opona a krajinu opúšťali sovietske vojská.

Bol predsedom Občianskeho hnutia a Slobodných demokratov.

V roku 1997 odišiel do USA, kde prednášal na univerzitách. V rokoch 1998-2001 bol zvláštnym spravodajcom Komisie OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii. Tiež pôsobil ako vysokoškolský pedagóg.


Pedagóg Šimon Ondruš

Jazykovedec a pedagóg Šimon Ondruš zomrel 8. januára 2011 vo veku 76 rokov. Šimon Ondruš absolvoval Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity (dnešnej Univerzity Komenského), kde neskôr postupne pôsobil ako prodekan, dekan, vedúci katedry slavistiky a indoeuropeistiky. Bol lektorom slovenčiny a češtiny na univerzite v Debrecíne a profesorom slovakistiky a bohemistiky na Univerzite v Kolíne nad Rýnom. Postupne sa systematicky venoval jazykovede.

Význam byzantskej misie na Veľkej Morave analyzoval v monografii Život a dielo Metoda, prvoučiteľa národa slovienskeho.

Jeho knihy Odtajnené trezory a Odtajnené trezory slov 2 – 3 populárno-náučným štýlom približujú pôvod mnohých lexikálnych prvkov, pričom kladú dôraz aj na literárnohistorické súvislosti.

Šimon Ondruš bol autorom mnohých lingvistických, etymologických a komparatívnych knižných publikácií, napríklad Úvod do slavistiky, Úvod do štúdia jazykov.


Odišla aj Katarína Lihositová

Strihačka Katarína Lihositová zomrela 17. januára 2011 po ťažkej chorobe vo veku 52 rokov. Absolventka strihovej skladby pražskej FAMU začínala ako strihačka študentských filmov režisérov Martina Šulíka, Pavla Gábora, Evy Borušovičovej a ďalších.

Spolupracovala v Slovenskej televízii s Jurajom Johanidesom, Antonom Popovičom a neskôr najmä so svojím manželom, režisérom Jurajom Lihositom - Zmluva so svedomím, Psia zima, Svedectvo z obrazovky, Odchody a návraty, Dubček sa narodil v Uhrovci, Blízky človek, Slovenskí fotografi v Prahe, Anton Habovštiak a ďalšie. Po návrate z materskej dovolenky v roku 1999 pracovala v spravodajstve a neskôr v športovej redakcii Slovenskej televízie.


Novinár Pavol Hudák

Básnik, publicista a novinár Pavol Hudák zomrel vo veku 52 rokov 18. januára 2011 v Poprade. Pavol Hudák debutoval básnickou zbierkou Broskyňový súmrak (1992), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska a Cenu Janka Kráľa.

Za svoju druhú zbierku, nazvanú Silvester 1999, dostal v roku 1994 Cenu VÚB za najlepšiu zbierku poézie pre dospelých. V roku 1999 vydal tretiu zbierku Zatmenie slnka. V roku 2003 mu vyšiel výber z jeho básní pod názvom Povraz v dome obesenca a iné básne.

Jeho básne boli preložené do poľštiny, francúzštiny a maďarčiny. Pavol Hudák vyštudoval Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove. Pôsobil ako učiteľ a následne sa dal na novinársku dráhu. Pracoval v Poprade vo viacerých miestnych a celoslovenských médiách. Spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom.

Spisovateľ Ladislav Ťažký

Prozaik, publicista, dramatik a scenárista Ladislav Ťažký, jeden z najproduktívnejších autorov slovenskej prózy, zomrel 20. januára 2011 v Bratislave vo veku nedožitých 87 rokov. Ladislav Ťažký po štúdiách na pražskej Vysokej škole politických a hospodárskych vied pracoval na oddelení kultúry ÚV KSS v Bratislave a na Inštitúte spoločenských vied ÚV KSČ v Prahe. V rokoch 1967-68 bol novinárom v denníku Smena.

Po auguste 1968, keď bol vylúčený z KSS a zo Zväzu slovenských spisovateľov, pracoval v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV).

Debutoval v roku 1962 zbierkami poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra Čerta. Zážitky z 2. sv. vojny opísal v novele Dunajské hroby.

Napísal romány Amenmária, Pivnica plná vlkov, Evanjelium čatára Matúša, Aj na nebi je lúka, Pred potopou a tiež bol autorom filmových scenárov, divadelných hier, literatúry pre mládež, cestopisov a publicistických textov.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky dostal Ladislav Ťažký ponuku kandidovať na prezidenta SR, čo však odmietol.

Od roku 1990 bol čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, členom Predsedníctva Matice slovenskej a predsedom Prezídia Matice slovenskej. Funkciu predsedu neprijal, hoci bol do nej zvolený. Bol aj externým poradcom prezidenta SR Rudolfa Schustera.


Maliar Vladimír Kompánek

Sochár a maliar Vladimír Kompánek zomrel 20. januára 2011 v Bratislave vo veku nedožitých 84 rokov. Vladimír Kompánek bol absolventom Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave a študoval tiež na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v sochárskom ateliéri profesora Jozefa Kostku.

V roku 1957 spoluzakladal v Martine Skupinu Mikuláša Galandu a zúčastnil sa na prelomovej výstave mladej generácie v Bratislave, ktorá predznamenala 60. roky v slovenskom umení.

V rokoch 1964 a 1966 reprezentoval Slovensko na Bienále umenia v Benátkach, neskôr na EXPO ´67 v Montreali a EXPO ´70 v Osake.

Získal Cenu Cypriána Majerníka, prestížnu cenu Gottfrieda Herdera vo Viedni a v roku 1968 aj Štátnu cenu.

V rokoch 1968 a 1988 sa aktívne zapájal do spoločenského procesu a podpísal mnohé protestné vyhlásenia.

V roku 1993 spolu s priateľmi zakladal Spolok výtvarníkov Slovenska. Výrazne sa podieľal na založení Nadácie Mikuláša Galandu (1995-1997) a na vzniku Ateliéru slovenských umelcov v Cité Internationale des Arts v Paríži.

Za jeho pozoruhodný umelecký prínos mu v toku 2002 udelili Cenu Martina Benku, v roku 2003 Cenu M. A. Bazovského a ďalšie významné ocenenia. Kompánek žil a tvoril v Bratislave.

Svoje diela prezentoval na nespočetných samostatných i kolektívnych výstavách doma i v zahraničí, je zastúpený v mnohých verejných i súkromných zbierkach.


Odišiel aj Ladislav Zrubec

Spisovateľ Ladislav Zrubec zomrel 25. februára 2011 vo veku nedožitých 80 rokov. Popredný autor literatúry faktu, prozaik a publicista Ladislav Zrubec pôsobil ako redaktor viacerých periodík, predovšetkým týždenníka Život (1972-96). Ťažisko jeho tvorby predstavujú knižné tituly, ktorými približoval čitateľom slovenské dejiny a to najmä prostredníctvom historických postáv. O výsledky archeologických výskumov sa opieral v diele Poklady zeme. Román Gýmešský hárem reflektuje príbehy šľachtického rodu Forgáčovcov. Román Žofia Bosniaková zachytáva osud legendárnej rodáčky zo Šurian.

Nasledovali knihy Osobnosti našej minulosti od najstarších čias po 16. storočie, Prvý známy bol Pribina, Staronitrianske tragédie, Dejiny neprebádanej Radavy, Vykopaná pravda (spolu s Ladislavom Ťažkým), Starý kocúr, Hanba, Slávni Slováci sveta, Posledný hriech, Meditácie, Mohamedán z Ďarmôt, Zlomený sen, Kragujevská vzbura, Posledný súboj, Hrušovské Truhlice, Salaše naše, Ranil ženy, Staroslovenské tragédie, Posledný hrdina, Tajomstvo dotykov, Zomrel na dvakrát.

Ladislav Zrubec bol autorom antológií divadelných humoresiek Rozbité okná, Sedem pádov, televíznej drámy Rozvod, mnohých scenárov televíznych dokumentárnych diel venovaných historickým témam. Vyšla mu Kolekcia básní Päť prstov a podieľal sa na zostavení 10 ročníkov literárnych Almanachov Nitra.

Kameraman Vincent Rosinec, jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej kinematografie, zomrel 19. marca 2011 vo veku 82 rokov. Pôvodným povolaním fotograf začal pracovať v Slovenskom filme v roku 1948. Bol asistentom a pomocným kameramanom krátkych filmov. Svoje kameramanské učňovské roky v hranom filme prežíval s významným kameramanom Karolom Krškom na filmoch Priehrada, Boj sa skončí zajtra, Rodná zem, Štvorylka.

V roku 1962 nakrútil ako samostatný kameraman svoj prvý celovečerný hraný film Havrania cesta režiséra Martina Hollého. Nasnímal aj ďalšie významné slovenské filmy - Zvony pre bosých režiséra Stanislava Barabáša, Drak sa vracia režiséra Eduarda Grečnera, Koncert pre pozostalých režiséra Dušana Trančíka, Tretí šarkan režiséra Petra Hledíka.

Nasnímal vyše tridsať celovečerných hraných filmov pre kiná a televíziu a desiatky krátkych filmov. V roku 1987 nasnímal svoj posledný celovečerný hraný film, Lettrichove Hody. Naposledy sa Vincent Rosinec objavil pred kamerou v roku 2010 v projekte Slovenské kino - časť Duch v stroji – muži s kinoaparátom (réžia Robert Kirchhoff), venovanom slovenským kameramanom.

Dubčekov syn Peter

Poslanec Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) Peter Dubček, povolaním ekonóm, zomrel 30. marca 2011 v Bratislave vo veku 61 rokov.

Syn významného slovenského politika Alexandra Dubčeka bol od roku 2005 poslancom Bratislavského samosprávneho kraja za volebný obvod Bratislava IV.


Operný spevák Ondrej Malachovský

Dlhoročný sólista Opery Slovenského národného divadla (SND) Ondrej Malachovský (bas) zomrel v Bratislave 3. apríla 2011, dva dni pred svojimi 82. narodeninami. Do Opery SND, v ktorej účinkoval vo vyše 80 operných inscenáciách, vstúpil Ondrej Malachovský v roku 1959 ako Gremin v Čajkovského opere Eugen Onegin.

Z množstva úloh, ktoré stvárnil, nemožno opomenúť mozartovského Sarastra z Čarovnej flauty či kontúra z Dona Giovanniho, verdiovské postavy Ferranda z Trubadúra, Toma z Maškarného bálu, Guardiana zo Sily osudu, Sparafucila z Rigoletta, Filipa II. z Dona Carlosa, Jacopa Fiesca z opery Simon Boccanegra, Zachariáša z Nabucca, či skvelého Borisa Godunova z rovnomennej Musorgského opery.

V jeho repertoári nechýbali ani Suchoňov Štelina z Krútňavy, udatný kráľ Svätopluk z rovnomennej opery, rovnako ako postavy, ktoré premiérovo stvárnil v Cikkerových operách Obliehanie Bystrice a Mister Scrooge.

Ondrej Malachovský tiež koncertoval a bol uznávaným pedagógom.


Pedagóg František Tugendlieb

Významný hlasový pedagóg František Tugendlieb zomrel 12. apríla 2011 vo veku 82 rokov. Moravský rodák, študoval na Hassobury College v Anglicku hru na klarinet a saxofón a operný spev. Pre buržoázny pôvod, anglické štúdiá a džezovú hudbu, ktorej sa venoval, i pre nesúhlas s rozsudkom nad Miladou Horákovou a ostatnými, mu komunisti zakázali džez a keďže v Čechách nemohol pracovať, presídlil sa na Slovensko.

Začínal ako sólista opery v Banskej Bystrici a venoval sa hlasovej pedagogike. V druhej polovici 60. rokov dostal ako džezmen angažmán v Západnom Nemecku a bol aj hudobníkom v bratislavskej Tatra Revue.

Zaoberal sa výchovou spevákov populárnej hudby. Medzi jeho žiakov patrili Hana Hegerová, Darina Rolincová, Iveta Bartošová, Jitka Zelenková, Petr Kotvald, Karol Duchoň, Marika Gombitová, Miroslav Žbirka, Peter Breiner, Karel Gott, Oľga Záblacká i džezmeni Peter Lipa či Hana Křížková a Lída Nopová, ktorá jeho metódu začala používať na pražskom konzervatóriu.

Na Slovensku je pokračovateľkou Tugendliebovej hlasovej pedagogiky šansoniérka Alena Čermáková.

Jeho metódou sa učí napríklad aj na The American Performing Artist School. Koncom 70. rokov pôsobil aj ako liečiteľ a terapeut, no v 80. rokoch ho za to trestne stíhali, napriek tomu sa u neho ľudia liečili. František Tugendlieb bol vyše 50 rokov ženatý a po manželkinej smrti žil v ústraní na rodnej Morave.


Samovražda Juraja Majchráka

Bývalého podpredsedu Najvyššieho súdu (NS) SR Juraja Majchráka našli 14. apríla 2011 mŕtveho v rodinnom dome na bratislavských Kramároch.

Podľa medializovaných informácií sa sudca, ktorý sa v januári 2011 dožil 55 rokov, obesil vo svojej garáži.

Juraj Majchrák súdil v závažných prípadoch, napríklad kauzu kyselinári.

Okrem iného bol známy aj ako dôrazný kritik súčasného predsedu NS SR Štefana Harabina.


Riaditeľ galérie Milan Jankovský

Dlhoročný riaditeľ Galérie mesta Bratislavy (GMB) Milan Jankovský zomrel 6. mája 2011 vo veku nedožitých 79 rokov. Po štúdiách viedol pracovisko Slovenskej národnej galérie (SNS) na Zvolenskom zámku a následne takmer tridsať rokov Galériu mesta Bratislavy (GMB). Milan Jankovský bol v mnohých oblastiach priekopníkom rôznych aktivít v GMB.

Už v roku 1979 založil Galériu dieťaťa, stál pri zrode nedeľných koncertov a zaviedol nahrané lektorské výklady vo viacerých svetových jazykoch či počítačové spracovanie zbierok. V rokoch 1988-90 bol popri funkcii riaditeľa GMB aj predsedom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Po vzniku Slovenskej republiky sa v roku 1993 stal riaditeľom sekcie pre pamätníky, múzeá a galérie Ministerstva kultúry SR.

Staviteľ, vodohospodár a vysokoškolský pedagóg, prof. Peter Danišovič zomrel 9. júla 2011 v Bratislave vo veku 104 rokov. Autor viacerých vodných diel na Slovensku Peter Danišovič bol pôvodcom myšlienky a spoluautorom sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros a projektoval aj vodné dielo Ilava, Ladce, Dubnica a pracoval na Oravskej priehrade. Danišovič sa v roku 1935 zamestnal na Krajinskom úrade v Bratislave a od roku 1939 bol profesorom na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V roku 1947 prešiel do praxe, pracoval vo Vodoprojekte, neskoršom Hydroconsulte. Ako vedúci projektového strediska predložil vo februári 1951 návrh na vybudovanie vodného diela Gabčíkovo. Držiteľ viacerých významných ocenení.


Horolezecká legenda Ivan Gálfy

Horolezec Ivan Gálfy zomrel 19. júla 2011 v Košiciach vo veku 78 rokov. Gálfy bol nestorom horskej záchrany na Slovensku a popredným horolezcom a organizátorom mnohých himalájskych expedícií. Ako vedúci absolvoval prvé československé expedície na Nanga Parbat (1969 a 1971), Makalu (1973 a 1976), Jannu (1979 a 1981) a v roku 1987 na Mount Everest. Do Horskej služby nastúpil v roku 1954 a od roku 1976 zastával post náčelníka. V rokoch 1983 – 1988 pôsobil ako predseda Československého horolezeckého zväzu.


Herečka SND Hana Sarvašová

Herečka Hana Sarvašová, bývalá členka činohry Slovenského národného divadla (SND), zomrela 20. júla 2011 v Kanade vo veku 84 rokov.

Hana Sarvašová za dvadsať rokov na slovenskej prvej scéne stvárnila množstvo postáv vrátane Kristíny vo Veci Makropulos, Lízy z Útrap z rozumu, Fanchetty z Nemcov, Aničky v Ženskom zákone, Salome v Herodes a Herodias a titulnej roly v Dievčati s bielymi vlasmi.

Jej tvorivé divadelné úsilie bolo ukončené v roku 1964, keď sa spolu so svojím druhým manželom rozhodli emigrovať do cudziny. Po krátkom pobyte v Rakúsku sa natrvalo usídlili v kanadskom Toronte, kde tiež zomrela.


Profesor Vladimír Hajko

Fyzik, profesor Vladimír Hajko zomrel 24. júla 2011 v Košiciach vo veku nedožitých 91 rokov. Vedecko-pedagogickú dráhu začal Vladimír Hajko na Katedre fyziky Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave, kde pôsobil ako spolupracovník profesora Dionýza Ilkoviča do roku 1953, keď odišiel do Košíc.

V Košiciach založil Katedru fyziky Vysokej školy technickej (terajšej TU), v rokoch 1953 až 1961 tu bol prorektorom a v roku 1963 stál pri zrode Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika. V rokoch 1969 až 1974 bol rektorom Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach.

V roku 1974 bol vymenovaný do funkcie predsedu Slovenskej akadémie vied (SAV). V rokoch 1980 -1985 vykonával súčasne funkciu riaditeľa Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach. Vo funkcii predsedu SAV pôsobil do roku 1989. Vedným odborom profesora Hajka bol magnetizmus, predovšetkým štúdium magnetizačných procesov. Výsledky svojej vedecko-výskumnej činnosti publikoval vo viac ako 40 vedeckých prácach. Veľmi plodná bola aj jeho knižná publikačná aktivita.


Biskup Rudolf Baláž

Banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž (vpravo) pred Katedrálou sv. Františka Xaverského počas slávnostnej svätej omše Veľkonočnej vigílie. Banská Bystrica, 11. apríl 2009.Foto: SITA/Dušan HeinPohrebný sprievod pred Sv. omšou za zosnulého biskupa Mons. Rudolfa Baláža vo Farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie. Banská Bystrica, 3. august 2011. Foto: SITA/Branislav RačkoBanskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž zomrel 27. júla 2011 v Banskej Bystrici vo veku 70 rokov.

Študoval na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave a napriek dobrým študijným výsledkom mu nebolo umožnené ďalšie štúdium.

Po kňazskej vysviacke v roku 1963 pôsobil ako kaplán v Brezne, Krupine, Vrútkach, Kláštore pod Znievom a Vrícku. V rokoch 1968 až 1970 pôsobil na Biskupskom úrade Banská Bystrica, potom bol správcom farnosti Pitelová.

V bývalom režime sa dostal mimo pastorácie, lebo v rokoch 1971 až 1982 bol bez štátneho súhlasu. Pracoval ako traktorista a ako vodič nákladného auta.

Neskôr sa stal správcom farnosti Turčiansky Peter a 14. februára 1990 bol menovaný za biskupa.

Od roku 1994 do 31. augusta 2000 bol predsedom Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Od 16. septembra 2003 pôsobil ako podpredseda KBS.

Rudolfa Baláža vnímala verejnosť ako bojovníka za demokraciu, a to už v čase komunizmu. Bol jednou z prvých verejných osobností, ktoré sa postavili proti Mečiarovej diktatúre.

Za to sa ho snažila Slovenská informačná služba v roku 1995 zdiskreditovať takzvanou kauzou Triptych, keď nasadila agenta na kúpu renesančného diela Klaňanie Troch kráľov za 200-tisíc dolárov. Nová vláda sa za konanie Mečiarovej garnitúry Balážovi ospravedlnila.



Dramaturg Slavomír Rosenberg

Scenárista, dramaturg a novinár Slavomír Rosenberg zomrel 1. septembra 2011 vo veku 64 rokov. Rodák zo stredoslovenskej obce Prochoť absolvoval štúdium na VŠMU v Bratislave, na katedre filmovej a televíznej dramaturgie.

Bol redaktorom periodika Film a divadlo, od roku 1979 vedúcim tlačového a propagačného oddelenia Slovenskej filmovej tvorby Bratislava a od roku 1981 dramaturgom hraného filmu. Po päťročnom prerušení práce na Kolibe (1991-95) sa tam vrátil v roku 1996 ako dramaturg.

Slavomír Rosenberg napísal scenár k viacerým známym filmom, medzi inými aj Kosenie Jastrabej lúky, Zbohom sladké driemoty, Skleníková Venuša či celovečernému dokumentu Nekonečná pieseň domoviny. Ako dramaturg sa podpísal pod snímky Pomocník, Smrť pána Golužu, Pásla kone na betóne, Štvrtý rozmer, Uhol pohľadu, Sladké starosti, Návrat Jána Petru, Šiesta veta, Úsmev diabla, V rannej hmle, Suzanne a Tábor padlých žien. Bol tiež pedagógom na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave.


Predseda KPVS Karol Noskovič

Politický väzeň, spoluzakladateľ Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) Karol Noskovič zomrel 7. septembra 2011 vo veku 78 rokov. Karol Noskovič bol v roku 1951, vo veku 17 rokov, za rozširovanie protikomunistických letákov zatknutý a odsúdený na šesť rokov odňatia slobody a stratu občianskych práv na desať rokov.

Väznený bol v Ilave, v Jáchymove a na Příbramsku. Podmienečne prepustený bol po 38 mesiacoch na žiadosť matky, keďže 14 mesiacov po jeho zatknutí bol uväznený aj jeho otec Karol Noskovič st.

Po prepustení z väzenia bol povolaný do Technického práporu, kde pracoval ako baník v Ostravsko-karvinských baniach.

Následne pracoval v hydinárňach. Až do konca života bol podpredsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorej bol spoluzakladateľom, bol predsedom KPVS - Oblastnej organizácie Malokarpatská so sídlom v Pezinku a predsedom Organizačnej komisie KPVS.

V rokoch 2004 - 2008 bol predsedom KPVS, funkciu po ňom prevzal súčasný predseda Anton Srholec. Nositeľ Radu Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ľudské práva. Karol Noskovič bol tiež zakladateľom lukostreľby na Slovensku.


Publicista Boris Švehlák

Novinár a publicista Boris Švehlák zomrel 7. septembra 2011 vo veku 48 rokov. Boris Švehlák absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte (FiF) UK v Bratislave v roku 1986. Hoci sa počas štúdia venoval najmä športovej žurnalistike, nastúpil do redakcie publicistiky v STV. Po novembri 1989 moderoval diskusné relácie Štúdio dialóg, Kroky a Volebné štúdio. V rokoch 1991 až 92 bol zástupcom šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva STV. Na rovnakom poste pracoval neskôr v časopise Plus 7 dní. Od roku 1993 bol vnútropolitickým komentátorom Slovenského rozhlasu. V 1995 novinárske povolanie opustil a začal podnikať v oblasti mediálnej komunikácie a Public relations.


Hokejová legenda Pavol Demitra

Hokejista Pavol Demitra zahynul 7. septembra 2011 vo veku 36 rokov pri leteckej tragédii v blízkosti ruského mesta Jaroslavľ, keď cestoval so svojím tímom na prvý duel novej sezóny Kontinentálnej hokejovej ligy (KHL) do Minska.

Lietadlo sa zrútilo krátko po štarte, asi dva kilometre od miestneho letiska Tunošna.

Hokejový útočník Pavol Demitra začínal v rodnej Dubnici nad Váhom, neskôr hral za Duklu Trenčín.

V roku 1993 odišiel do zámoria, v NHL hral za kluby Ottawa Senators, St. Louis Blues, Los Angeles Kings, Minnesota Wild a Vancouver Canucks.

Od sezóny 2010/11 bol v KHL, hral za Lokomotiv Jaroslavľ. Pavol Demitra bol držiteľom bronzovej medaily z MS 2003 vo Fínsku. Slovensko reprezentoval aj na ZOH 2002, 2006 a 2010 a tiež na MS 1996, 2004, 2005, 2007 a aj 2011, keď bol kapitánom slovenskej reprezentácie.




Profesor Daniel Belluš

Chemik, profesor Daniel Belluš zomrel 18. septembra 2011 vo Švajčiarsku vo veku 73 rokov. Po štúdiách pracoval Daniel Belluš v Chemických závodoch Wilhelma Piecka v Novákoch. Neskôr pôsobil v Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde od roku 1965 viedol výskumný tím zaoberajúci sa fotoreaktívnymi polymérmi.

Od roku 1969 do roku 1996 pracoval vo firme Ciba-Geigy vo švajčiarskom meste Bazilej ako vedúci výskumu a od roku 1980 až do roku 1999 prednášal vybrané kapitoly organickej syntézy ako externý profesor na Univerzite vo Fribourgu.

Zároveň bol hosťujúcim profesorom na viacerých univerzitách v Európe, v Spojených štátoch amerických a v Japonsku.

Daniel Belluš bol zakladateľom a majiteľom firmy BSI (Bellus Science and Innovation, International Consulting). Trvale udržiaval kontakty so svojou domovinou a považoval sa za Trnavčana. Prispieval k propagácii Trnavy a Trnavskej univerzity v zahraničí. Za vynikajúce vedecké výsledky v chémii mu rodisko udelilo za rok 2008 Cenu mesta Trnava.


Pedagóg Miloslav Blahynka

Muzikológ, teatrológ a vysokoškolský pedagóg Miloslav Blahynka zomrel 27. septembra 2011 vo veku 50 rokov. Hudobnú vedu študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorandské štúdium divadelnej vedy absolvoval na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a v roku 2003 sa habilitoval na docenta na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU.

Miloslav Blahynka pracoval ako redaktor v Slovenskom rozhlase a v časopise Literárny týždenník. V Národnom divadelnom centre zastával funkciu riaditeľa útvaru pre výskum súčasného divadla. Do Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV prišiel v roku 1994.

Predmetom jeho výskumu bola oblasť dejín, teórie a estetiky opery a hudobného divadla. Miloslav Blahynka je autorom kníh Slovenská operná dramaturgia 1989-98, Exotizmus v opere, Wasserbauerove inscenácie Janáčkových opier v Slovenskom národnom divadle, Janáčkove opery na Slovensku, Eseje o opere, Kapitoly z estetiky muzikálu. Spoluautor publikácie Slovenské divadlo v 20. storočí. Publikoval v časopise Slovenské divadlo a v ďalších odborných domácich a zahraničných periodikách a zborníkoch.


Sólista Juraj Hrubant

Dlhoročný sólista a bývalý riaditeľ Opery Slovenského národného divadla (SND) Juraj Hrubant zomrel v Bratislave 11. októbra 2011 vo veku 75 rokov. Začínal v Opere SND a v roku 1965 sa stal sólistom Štátnej opery v Lipsku, kde pôsobil do roku 1969 a až do roku 1982 tam bol stálym hosťom.

Od roku 1977 hosťoval aj v Štátnej opere Berlín. Ako skvelý barytonista prejavoval Juraj Hrubant svoje spevácke aj herecké kvality v mnohých významných úlohách na scéne Opery SND aj na významných zahraničných scénach.

Dôležitá bola aj jeho pedagogická aktivita. V roku 1989 sa Juraj Hrubant stal umeleckým šéfom Opery SND, neskôr jej riaditeľom.

Na tomto poste pôsobil s prestávkou v rokoch 1996 až 1998 do odchodu do dôchodku v roku 2002. Pod vedením Juraja Hrubanta prvá slovenská operná scéna získala mnoho ocenení doma aj v zahraničí a Juraj Hrubant získal aj osobne ocenenia doma i v zahraničí, medzi nimi Čestný kríž za vedu a kultúru Rakúskej republiky. Začiatkom roka 2011 sa stal jedným z prvých držiteľov Ceny Minerva Crystallinus udeľovanej SND.


Biskup Eduard Kojnok

Rožňavský emeritný biskup Eduard Kojnok zomrel 27. októbra 2011 vo veku 78 rokov. Kojnok prijal kňazskú vysviacku v roku 1956 a rožňavským diecéznym biskupom sa stal 18. marca 1990. 27. decembra 2008 Sv. Otec Benedikt XVI. prijal jeho zrieknutie sa úradu a Eduard Kojnok sa stal rožňavským emeritným biskupom.


Veterán Nikolaj Tegza

Vojak, veterán 2. svetovej vojny Nikolaj Tegza zomrel 8. novembra 2011 vo veku 89 rokov.

Tegza patril k posledným pamätníkom známeho postupu 1. československého armádneho zboru Ludvíka Svobodu z Buzuluku do Prahy.

Po vojne začal zbierať rôzne artefakty z obdobia bojov a vytvorenú zbierku na sklonku života, v marci 2011, daroval Akadémii ozbrojených síl generála M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši.


Odišiel aj Ladislav Deák

Historik Ladislav Deák zomrel 15. novembra 2011 vo veku 80 rokov. Ladislav Deák pôsobil ako učiteľ a od roku 1962 bol vedeckým pracovníkom v Ústave dejín socialistických krajín SAV.

Hlavnou témou vedeckého bádania v prvom období boli zahranično-politické problémy stredoeurópskych štátov a Juhoslávie v medzivojnovom období (1918 – 1939), od polovice 80. rokov sa zameriaval na vzťahy medzi Československom a Maďarskom s ťažiskom na politiku Maďarska voči Slovensku.

Je autorom, resp. spoluautorom 15 knižných publikácií, medzi najvýznamnejšie patria diela Európa na prelome, Zápas o strednú Európu 1933-1938, Hra o Slovensko či trojzväzková edícia dokumentov Viedenská arbitráž – Dokumenty I.-III.

Publikoval vyše 100 vedeckých štúdií a odborné články doma i v zahraničí. Zastával viaceré funkcie v odborných i v stavovských organizáciách, vrátane funkcií v bilaterálnych medzištátnych komisiách historikov a vykonával rozsiahlu poradcovskú a expertíznu činnosť pre štátne orgány či občianske organizácie. Ladislav Deák za svoju vedeckú a popularizačnú činnosť získal viaceré


Československý prezident Václav Havel

Václav Havel na archívnej snímke zo dňa 29. decembra 1989 deklaruje víťazstvo počas Nežnej revolúcie.Foto: SITA/APBývalý československý a český prezident Václav Havel, jedna z vedúcich osobností disentu, zomrel 18. decembra 2011 vo veku 75 rokov. Spisovateľ a dramatik Václav Havel po potlačení Pražskej jari vpádom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 vystupoval proti politickej represii, príznačnej pre roky komunistickej normalizácie.

V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Husákovi, v ktorom upozornil na nahromadené rozpory v československej spoločnosti. Vyvrcholením jeho činnosti bolo v januári 1977 publikovanie Charty 77, textu, ktorý prepožičal názov i charakter hnutiu protestujúcej časti československých občanov.

Václav Havel bol jedným zo zakladateľov tejto iniciatívy a jedným z jej prvých troch hovorcov.

V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Za svoje občianske postoje bol trikrát uväznený a vo väzení strávil takmer päť rokov.

Do svetových dejín sa zapísal ako muž, ktorý veľkou mierou prispel k pádu komunistického režimu v bývalom Československu v roku 1989. Za prezidenta bol zvolený štyrikrát, z toho dvakrát bol aj prezidentom Slovákov.



Svojimi postojmi v rokoch totality si Václav Havel získal postavenie uznávanej morálnej autority. Hĺbkou názorov na problémy súdobej civilizácie a premyslenosťou ich formulácií sa stal aj v novej ústavnej funkcii rešpektovanou osobnosťou, medzi politikmi ojedinelou. Za svoje literárne a dramatické dielo, za zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv dostal Václav Havel rad štátnych vyznamenaní, medzinárodných cien a čestných doktorátov. Opakovane bol nominovaný na Nobelovu cenu mieru, no nikdy ju nezískal.