Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Gala

07. marca 2008

PROFIL: Podmanivá Francúzka - Juliette Binoche



Francúzska herečka Juliette Binoche, ktorá tvrdí, že francúzske ženy rozkvitajú v štyridsiatke, oslávi v nedeľu 44. narodeniny



Zdieľať
Francúzska herečka Juliette Binoche sa narodila 9. marca 1964 v Paríži. Dcéra herečky Monique Stalens a sochára a divadelného režiséra Jeana-Pierra Binochea sa musela ako štvorročná vyrovnať s rozvodom rodičov. Vyrastala teda striedavo u nich a v katolíckej internátnej škole. Ako 15-ročnú ju zapísali na umeleckú strednú školu - po jej skončení pokračovala v štúdiu na parížskom štátnom konzervatóriu dramatickým umení Conservatoire National Supérieur d'Art Dramatique (CNSAD). Našla si agenta a pod pseudonymom Juliette Adrienne sa pridala k divadelnej skupine, ktorá cestovala po Francúzsku, Belgicku a Švajčiarsku. Po skončení CNSAD začala brať hodiny herectva u slávnej Very Gregh a v šľapajach svojej matky sa stala divadelnou herečkou, ktorá príležitostne hrala menšie úlohy vo francúzskych filmoch. Debutovala v televíznom filme Dorothée, danseuse de corde (1983) v réžii Jacquesa Fenstena, po ktorom nasledovala ďalšia malá televízna úloha vo Fort bloqué (1983) Pierricka Guinnarda a debut na plátnach kín - nezávislá dráma Liberty Belle v réžii Pascala Kané. Vtedy sa vraj rozhodla pre filmovú kariéru, no ešte ďalších päť rokov si na živobytie zarábala ako predavačka v parížskom obchodnom dome a stávala ako model maliarovi.

Malé úlohy v snímkach Les Nanas (1984) a Adieu blaireau (1985) ju však postupne priviedli k výraznejšej postave vo fantasy dráme 'Je vous salue, Marie' (1985) v réžii Jeana-Luca Godarda a dráme La Vie de Famille (1985) Jacquesa Doillona. V tom istom roku získala aj hlavnú úlohu v romantickej dráme Rendez-vous. Režisér André Téchiné získal za snímku cenu na filmovom festivale v Cannes a Binoche nominovali v roku 1986 za film na cenu Cézar. Filmových kritikov na celom svete zaujala ako Tereza vo filme Philipa Kaufmana Neznesiteľná ľahkosť bytia z roku 1988, ktorý vznikol na motívy rovnomenného románu Milana Kunderu. Mala 24 rokov a filmový kritik Roger Ebert z Chicago Sun-Times o nej napísal, že "svojou krásou a nevinnosťou pôsobí takmer nadpozemsky". V tom čase prežívala vzťah s filmárom Léosom Caraxom. V roku 1986 si zahrala v jeho filme Zlá krv, ktorý jej vyniesol ďalšiu nomináciu na Cézara. O dva roky neskôr začali pracovať na filme Milenci z Pont-Neuf, ktorý ale pre finančné problémy dokončili až v roku 1991. Po Juliettinom obrovskom úspechu vo filme Posadnutosť (1992), sa s Caraxom rozišli. V tom istom roku sa Juliette po prvý raz pracovne stretla s Ralphom Fiennesom, keď si zahrala hlavnú dvojúlohu vo filmovej adaptácii románu Emily Brontëovej Búrlivé výšiny. Po náročnej práci na filme si dala pauzu, aby svojmu vtedajšiemu partnerovi - potápačovi André Halleovi v septembri 1993 porodila syna Raphaëla. Už o rok neskôr však bola partnerkou francúzskeho herca Oliviera Martineza. Účinkovanie v Neznesiteľnej ľahkosti bytia jej vynieslo chválu kritikov i ponuku Krzysztofa Kieślowskeho na stvárnenie Julie Vignon v prvej časti jeho uznávanej trilógie Tri farby. Za herecký výkon vo filme Tri farby: Modrá (1994) získala Cézara ako najlepšia herečka. Modrej dala prednosť pred lukratívnou ponukou z Hollywoodu - mala si zahrať doktorku Ellie Sattler v Jurskom parku (1993).

V roku 1995 sa objavila vo vysokorozpočtovej snímke Husár na streche v réžii Jeana-Paula Rappeneaua. Film žal úspechy na celom svete a Binoche vyniesol ďalšiu nomináciu na Cézara. Už o rok neskôr dostala Oscara v kategórii Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe za postavu zdravotnej sestry Hany, ktorá sa počas 2. svetovej vojny v Taliansku stará o zraneného neznámeho vojaka, ktorého si vo filme Anglický pacient (1996) zahral Ralph Fiennes. Snímka v réžii Anthonyho Minghellu získala deväť Oscarov z dvanástich nominácií. "Keď som sa vrátila do Francúzska, oslavovali ma ako kráľovnú, alebo ako futbalového hrdinu," spomína Juliette na návrat z udeľovania Oscarov v roku 1996. Po návrate do Francúzska začala pracovať na snímke Lucie Aubrac v réžii Clauda Berriho, no po šiestich týždňoch s nakrúcaním skončila - vraj pre nezhody s Berrim ohľadom scenára. V tom istom roku sa objavila aj vo francúzskej romantickej komédii Gauč v New Yorku. V roku 1997 sa s Olivierom rozišli. Pre postavu Alice vo filme Alice a Martin (1998) režiséra André Téchinéa, sa vraj naučila hrať na husle. V roku 1999 začala chodiť s iným francúzskym hercom Benoîtom Magimelom, ktorému v roku 2000 porodila dcérku Hannah. Okrem vlastných dvoch detí je Juliette krstnou mamou deviatich kambodžských detí.

V roku 1999 si zahrala vo filme Deti storočia francúzsku spisovateľku George Sand, ktorú považuje za jednu z najvýznamnejších Francúzok a hovorí: "Ja nie som veľká francúzska žena. George Sand, Marguerite Duras a Simone de Beauvoir sú veľké Francúzky." Binoche si svojím výkonom vyslúžila uznanie kritikov i publika, film samotný však s takým nadšením neprijali. O rok neskôr prišiel film, ktorého kvality sa vyrovnali jej talentu. Účinkovanie vo francúzsko-kanadskej dráme Prekliatie ostrova St. Pierre jej vynieslo ďalšiu nomináciu na Cézara - už siedmu. Rok 2000 predstavil Binoche v štyroch veľmi odlišných úlohách - po stvárnení Madame Pauline v Prekliatí ostrova St. Pierre, nasledovala dráma Code inconnu: Récit incomplet de divers voyages v réžii Michaela Hanekeho, broadwayský debut v predstavení Harolda Pintera Betrayal, ktoré jej vynieslo nomináciu na divadelnú cenu Tony a napokon na Oscara nominované stvárnenie Vianne Rocher vo filme Čokoláda Lasse Hallströma. S autorkou románu Čokoláda Joanne Harris strávila víkend v jej dome v anglickom meste Barnsley v grófstve Yorkshire. Juliette si knihu prečítala pred nakrúcaním a tak sa jej zapáčila, že sa rozhodla Joanne spoznať. Za pohostinnosť sa herečka spisovateľke odplatila pozvaním na odovzdávanie Oscarov. Na svoju úlohu vo filme sa vraj pripravovala v parížskej cukrárni, kde sa aj naučila pripraviť čokoládu. Po romantickej komédii Felix & Rose - dvaja v oblakoch (2002), kde si zahrala s francúzskou filmovou ikonou Jeanom Renoom, sa objavila v politickej dráme Country of My Skull / In My Country (2004) po boku Samuela L. Jacksona. V roku 2005 znovu spolupracovala s Michaelom Hanekem na dráme Utajený. V tom istom roku účinkovala aj vo dvoch amerických drámach - Bee Season s Richardom Gereom a Mary (2005) s Abelom Ferrarom. V roku 2006 si zahrala v jednom z dvadsiatich krátkych filmov projektu Paris, je t'aime, v trileri 10 dní pred katastrofou v réžii Santiaga Amigorenu, a v dráme Krádeže a vlámania Anthonyho Minghellu. V roku 2007 sa objavila v troch snímkach: Dan in Real Life, Désengagement a Le Voyage du ballon rouge.

V roku 1990 napísala francúzskemu prezidentovi Françoisovi Mitterrandovi, aby ho požiadala o finančnú podporu filmu Milenci z Pont-Neuf. On však pomoc odmietol, ale v roku 1993 ju pozval na večeru do prezidentského paláca v Paríži. Keď sa ho vtedy novinári pýtali, prečo pozval práve ju, Mitterrand odpovedal: "Raz sa mi snívalo, že som ju pobozkal, teraz dúfam, že bude mojou milenkou." Binoche pozvanie odmietla. Krátko na to ale prezident a herečka do seba narazili na parížskom trhovisku. Vraj sa potom veľmi dlho rozprávali o umení, láske, knihách a poézii. Juliette sa môže pochváliť aj stretnutím s bývalým americkým prezidentom Billom Clintonom a jeho manželkou. Počas promoaktivít filmu Čokoláda v roku 2000 ju Clintonovci pozvali do Bieleho domu. Ona však pre pracovné povinnosti na Broadwayi nemohla pozvanie prijať a tak sa prezidentský pár vybral za ňou do New Yorku.

Juliette je zanietenou maliarkou. V roku 1994 vystavovala diela, ktorá vytvorila spolu s dizajnérom Christianom Fenouillatom. Sama vytvorila aj niekoľko plagátov k filmom, v ktorých účinkovala, sú to napríklad Milenci z Pont-Neuf (1991), Deti storočia (1999) alebo Country of My Skull (2004).

Juliette Binoche hovorí, že herectvo je ako lúpanie cibule - "musíte odlupnúť jednu vrstvu, aby ste mohli odhaliť ďalšiu". Vždy sa snaží robiť filmy, ktoré riešia politické alebo sociálne otázky - "filmy, ktoré majú myšlienku, alebo nejaké posolstvo". Preto veľakrát odmietla ponuky z Hollywoodu. Juliette má na svojom konte množstvo ocenení - väčšinou za Anglického pacienta (Oscar - najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe, Berlínsky filmový festival - najlepšia herečka, BAFTA - najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe, Európska filmová cena - najlepšia herečka (všetky 1997), National Board of Review - najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe - 1996) a Tri farby: Modrá (Cézar - najlepšia herečka (1994), Benátsky filmový festival - najlepšia herečka - 1993). Okrem toho získala v roku 2001 Cenu divákov na udeľovaní Európskych filmových cien za Čokoládu a v roku 1992 Európsku filmovú cenu ako najlepšia herečka za film Milenci z Pont-Neuf. "Ak je hviezda niekto, kto vyžaruje svetlo, potom môžem byť hviezdou. Ak je ale hviezda niekto, kto ide po peniazoch a titulných stránkach časopisov, tak je to choré a nechcem to," vyjadrila sa o filmovej kariére.

Jej súčasným životným partnerom je argentínsky režisér a scenárista Santiago Amigorena. Napriek tomu, že má dve deti a za sebou niekoľko vzťahov, nikdy sa nevydala. "O ruku ma žiadali štyrikrát. Dvakrát na začiatku vzťahu a dvakrát na jeho konci. Nikdy som nepovedala nie, len som neodpovedala," povedala Juliette o svojich vzťahoch.

Spracované podľa: en.wikipedia.org, www.imdb.com, www.nndb.com, www.askmen.com, www.csfd.cz

(SITA)


   Tlač    Pošli

   

Súvisiace články:


 PROFIL: Muž, ktorý strieľal vždy ostrými - Henry Charles Bukowski (7. 3. 2008)



nasledujúci článok >>
Herečka Jennifer Aniston má problém s intímnymi scénami
<< predchádzajúci článok
PROFIL: Muž, ktorý strieľal vždy ostrými - Henry Charles Bukowski