Proti globálnemu otepľovaniu existuje niekoľko scenárov

 Kjótsky protokol OSN, ktorý nepodpísali USA ako najväčší svetový znečisťovateľ a ani Čína, znečisťovateľ číslo dva, vo svojej súčasnej forme tiež so znečisťovaním planéty veľa nenarobí. Roky odmietania, hádok a vzájomného podpichovania medzi záujmovými skupinami tak oddialili a naštrbili politickú odozvu tak, že návrhom na odvrátenie klimatických katastrof, ktoré ešte pred pár rokmi pôsobili bláznivo a nebezpečne, sa politici začali venovať až teraz. "Stali sa súčasťou rokovaní, aj keď výhrady voči nim sú stále veľmi hlboké," povedal Jean Jouzel, jeden z najváženejších svetových klimatológov z francúzskeho Národného centra pre vedecký výskum (CNRS).

Jedným z novátorských návrhov je vo vesmíre vytvoriť niečo ako gigantický slnečník. Tento nápad pochádza od profesora arizonskej univerzity a popredného odborníka v optike Rogera Angela. Jeho "slnečný štít" by sa skladal zo sústavy šiestich zrkadiel, ktoré by odrážali časť slnečného žiarenia zo Zeme a zbavili ju tak až dvoch percent jeho energie, čo by bolo aspoň sčasti dosť na vyrovnanie otepľujúceho sa podnebia, ktoré spôsobujú skleníkové plyny. Táto solárna sieť by merala 2 000 kilometrov a nainštalovali by ju na jeden konkrétny stabilný bod nazvaný Earth-Sun L1, ktorý by bol zruba 1,5 milióna kilometrov od Zeme. Tí, ktorí považujú jeho návrh za bláznivý, by to mali povedať predovšetkým americkej Národnej agentúre pre letectvo a vesmír (NASA), ktorej Inštitút pre pokročilé koncepty (NIAC) práve Angela požiadal, aby svoj návrh detailnejšie rozpracoval. Vedec odhadol cenu svojho projektu na tri bilióny dolárov, čo je 85,5 bilióna korún. Táto suma je však mimo akúkoľvek, teda i medzinárodnú diskusiu. Podľa Angela však hodnota jeho projektu zodpovedá jednému až dvom percentám svetového hrubého domáceho produktu, čo je podľa neho férová cena, keď sa to porovná s predpokladanými škodami, ktoré globálne oteplenie so sebou prinesie.

V roku 2001 švajčiarsky poisťovací gigant Swiss Re v správe pre OSN odhadol, že nárast prírodných katastrof v dôsledku globálneho otepľovania by mohol do roku 2050 stáť celý svet ročne až 300 miliárd dolárov (8,55 bilióna korún). Jednoduchšiu metódu ochladenia planéty navrhuje holandský chemik a laureát Nobelovej ceny pre rok 1995 Paul Josef Crutzen, ktorý sa preslávil svojou prácou a výskumom ozónovej diery. Crutzen naznačil, že vypustením častíc oxidu siričitého do vrchnej atmosféry by sa mohlo odraziť slnečné svetlo (a tým aj teplo) späť do vesmíru. Po niekoľkých rokoch by sa táto látka vrátila na zem či do morí, no kým by ju unášali stratosférické vetry, mala by chladiaci efekt, vďaka ktorému by aj politici konečne mohli začať konať. Podnetom pre návrh na vypustenie chemických častíc do vrchnej atmosféry bola erupcia filipínskej sopky Mount Pinatubo v roku 1991, pri ktorej sa do ovzdušia dostalo množstvo vulkanického prachu, ktorý v nasledujúcich rokoch ochladil zemský povrch až o pol stupňa Celzia, čo bola značná, no nie prehnaná zmena.

Profesor Edouard Bard z College de France v Paríži varuje, že fenomén sopky Pinatubo je málo preskúmaný. Globálna priemerná teplota sa po roku 1991 zmenila na rôznych miestach Zeme rôzne a tak ochladenie v severozápadnom Atlantiku na Strednom Východe a v severnej Afrike znamenalo predĺženie a zvýšenie teplôt napríklad v severnej Európe. Taká veľká a rýchla zmena by mohla mať obrovský miestny dopad na divo žijúce zvieratá a potravinový reťazec, ako napríklad morské riasy by mohli úplne zadusiť korálové útesy.

Vedci sú tiež zdržanliví v otázkach atmosférického oxidu uhličitého, ktorý by ako základný skleníkový plyn mohol byť pohltený fytoplanktónom v mori, ktorý v kombinácii s ním a časticami železa v oceánoch dokáže rásť a rozvíjať sa. Na základe testov v Atlantickom, Tichom a Severnom ľadovom oceáne sa zistilo, že planktón sa na základe týchto stimulov obrovsky rozrástol. No všetky zložky, ktoré by profitovali z tejto klimatickej zmeny, oceány s ich stálymi prúdmi, veľké množstvá a rozmanitosť živočíšnych druhov, vedci zatiaľ nepoznajú. Nikto nevie s určitosťou povedať, či planktón živený oxidom uhličitým zahynie tak ako sa predpokladá a na morské dno so sebou zoberie nebezpečný plyn, ktorý tu bezpečne zakonzervuje na stovky či tisíce rokov. Podľa profesora Barda je možné, že sa tento nebezpečný plyn v planktóne neuzavrie na dne a neskôr sa vráti do atmosféry, prípade otrávi väčšinu svetových vôd. Pri tomto poslednom scenári by však už nešlo o oxid uhličitý, ale o oxid dusný (rajský plyn), ktorý je podstatne agresívnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý. Tým by sa celá situácia iba zhoršia a zdramatizovala. Rozhovory o budúcnosti Kjótskeho protokolu sa budú preberať od 6. do 17. novembra na medzinárodnej konferencii v kenskom Nairobi.

(SITA)