Recenzia: Madame Bovary je inscenáciou pre hľadajúceho diváka

 
Réžie sa Ujal Edo Kudláč, dielo zdramatizovala Iva Klestilová a dramaturgickú prípravu má na svedomí Darina Abrahámová, ktorá sa podpisuje pod väčšinu nosných predstavení Čihohry SND...

Madame Bovary Gustava Flauberta mala premiéru v oba dni uplynulého víkendu a „národné“ si ňou uctilo aj Noc múzeí a dokázalo, že „herci nespia“ ani tam... Skôr naopak, pretože v posledných dňoch sa skúšalo dvojfázovo a hlavní predstavitelia Táňa Pauhofová, Ľuboš Kostelný, Róbert Roth a Richard Stanke si od „Bovary“ neoddýchli ani na minútu...Nenaplnený život citlivej ženy je na hranici romantického a realistického veku francúzskeho písomníctva. Dokonca, konkrétne v hre je mnoho symbolizmu. Od bielej farby šiat „nepošpinenej“ Emmy, cez bolestnú krvavočervenú až po rafinovanú a skazenú čiernu...V tomto prípade je nutné spomenúť aj výstižnosť oblečenia a možnosť dať vyniknúť ženskej kráse, za ktorou stojí Eva Kudláčová Rácová...Krásne ženské krivky a výpovednosť kostýmovej výpravy v Madame Bovary je nosná... Najmä u žien, kde ich autorka dala prehovoriť aj charakteru postáv...Vnímanie realizmu cez prizmu peňazí, úverov sprostredkovaných podvodným obchodníkom Lheurexom – Róbertom Rothom, akoby mapovala dnešok... Bludný kruh pôžičiek, nenávratnosť času a stroskotaný život...Podobne vernú realitu spoznávame aj dnes. Avšak, bravúrne zvládnutá postava kupca posunula herca až niekde k peklu, kedy jeho vystupujúce lícne kosti a tiene na viečkach zvýrazňovali to diabolské v dobe...Táňa Pauhofová ako Emma prináša v sebe kus romantickej jemnosti, prechádza cez rozčarovanie až napokon bojuje so zlom, ktoré nezvláda...Tak výrazný typ hereckej osobnosti v tomto veku na Slovensku okrem nej asi ani nemáme. Nevšedný pôvab, ktorý sa snúbi so schopnosťou uchopiť tak radosť ako aj utrpenie človeka, nebrániac sa ani skôr mysliteľským postavám...  Bolesť, ktorú herečka dokáže predstaviť vo svojej tvári je čímsi obohatená a dokáže diváka strhnúť. Tomáš Maštalír a Alexander Bárta ako milenci Rodolphe a Leon si na postavách zgustli. Po „ťažkých“ Karamazovových sa v predstavení opäť „našli“. Richard Stanke ako strýko a kmotor Homais – „lekárnik naslovovzatý“, lavíruje medzi civilným prejavom až k milej prostorekosti. Jana Oľhová ako Lefrancoisová sa už v SND usadila a dostáva vždy zaujímavé roly. Ďalší „nie už nováčik“ na doskách národného – Ivan Vojtek, priniesol do predstavenia tentoraz menej humoru. Treba spomenúť aj niekde mimo svätosti postaveného racionálne uvažujúceho kňaza Bournisiena – Františka Kovára, odvážnu slúžku Felicite Ivanu Kubáčkovú a Justina Michala Režného, ktorí v ničom nezaostávali. Manželský pár matky a otca - Anny Javorkovej a Mariána Geišberga zasa prechádza životom manžela a lekára Charlesa ako výčitka a varovný prst, ktorý zlyhá, no o to výraznejšie vidno v inscenácii prechod od romantického, rojčivého a naivného hrdinu k tomu skutočnému realistickému.

Tvorcovia predstavenia sa spoľahli na jednoduchú reč umenia, jeho variantov a tým má predstavenie šancu stať sa „diváckym“, plným očakávaní a toho ľudského. Inscenácia plná „dobrodružstva zmyslovosti“, obdivu voči žene, jej kráse a vnútornej sile, prináša pre diváka obraz samého seba, svojich túžob po naplnení a hľadaní.




Autor: Jana Jurkovičová, Autor fotografie: Braňo Konečný