Recenzia: Umenie ako východisko ponúka predstavenie Hitlerov prezident v DPOH

Ako už má divadlo vo zvyku, s charakterizujúcim podtitulkom: Kňaz. Zločinec. Vojnový zločinec. Hitlerov vojnový prezident. Jozef Tiso.

V réžii Valerii Schulczovej, dramaturgii Dariny Abrahámovej a Jána Šimka.

Až je človeku ľúto, že práve naša nátura a servilnosť je predstavením Hitlerov prezident kritizovaná, tak výnimočné je spravovanie a nazretie do útrob v čele svedomia. Jeden obrázok typickej idylky Martina Benku s otázkou v pozadí, čo bolo predtým a čo bude potom? Čo mali medzi sebou kosec a dievča? Veď sú opäť spolu na poli.

Možno sa inscenačný tím usiluje takto napísaným dielom pochopiť, prečo je človek taký slabý, prečo sa nedokáže rozhodnúť v zmysle spravodlivosti či etiky v tom danom okamihu. Prečo sme takí, lebo nájsť ospravedlnenie pre nás v tých ľuďoch, ktorých následky postihujú takýmto spôsobom, kedy už vytrhneme strom aj s koreňom, nejde. Minimálne, nie tak skoro. Jedinou nádejou už zostáva viera v nové generácie. Podariť sa to ale môže iba vtedy, ak zablúdené semienka z plačúceho dubu ako slová, fragmenty, žlté boa či zoznamy niekto zozbiera a dá si tú námahu položiť tieto životy až po ich záver, na papier, scénu javiska, filmové plátno, do piesní…. Ako sa to podarilo tvorcom z DPOH. 

Ak sa zhora pozerajú ľudia , ktorí v predstavení na javisku stoja, istotne by mali čo to proti stvárneniu ich charakteru, speváckeho výkonu, určite i proti podaniu a obsahu úvah vychádzajúcich z ich úst.

Po pozretí si inscenácie, keďže by som chcela nájsť východisko, nie memento či za každú cenu kritiku, áno, toto sme. Sme, áno. Ale aj toto, aj tamto, a ešte aj to, čo sme o sebe ani nevedeli. Ľudia, hoci sú omyly, pri ktorých sa daný osud už v žiadnom prípade omylom nazvať nedá, sa musia učiť. Minimálne posúvať z čiernych dier. A, ak nie oni sami, tak potomstvo na sto percent toto právo nesie. Túto povinnosť má ale každý jeden vo svojom živote za seba. Hoci je predstavenie konkrétnou tragédiou nie jedného, ale dvoch národov, je aj zúfalstvom každého jednotlivca. Rodiny, rodinnej vetvy.

Preto, možno svedomie, cela hlasov, zvukov, duchov, duší, v ktorej sa osud prezidenta končí, je východiskom. Potom je už iba… No, práve toto divadelné, na scéne Mestského divadla v Bratislave, môže byť, povedzme, priestorom, návodom? Nie pretekmi, kto skôr, lebo ľudia z predstavenia Hitlerov prezident odchádzajú mlčky, s úvahami. Asi sa domov neponáhľajú.

Čiže, to pozitívne? Myseľ divákovi uviazne vo vozni plnom tragédie, z ktorého sa nedá ani dnu, ani von. Možno práve preto pomôže iba dúfať, naša viera. Viera v umenie, to sa vždy dostalo oveľa ďalej, viac pod kožu. Dá sa spracovať ako odev, na mieru nositeľa. Nositeľa srdca, do ktorého tak dokáže preniknúť a pôsobiť. Veď, cez Proglas, ktorý je vnímaný ako báseň, máme kontakt s Bohom. Cez báseň, pieseň, tanec, s citom interpretované a na scéne v éteri alebo plátne podané slovo, presne zasahujúceho adresáta. S dušou vnímajúceho. Ako tichá pošta.

Rovnako umenie, ak má zasiahnuť, sa predsa bez duše robiť ani nedá. Nejde to, lebo tvorca bez nej narazí v sebe už len na kameň a skončil. Preto, v prvom rade patrí vďaka tvorcom, ktorí svoju dušu nepostrádajú. Ktorí ju investujú pre iných, neraz až po kosť, po svoje vlastné intímne smerovanie, kde sa už stávajú zraniteľnými, no neboja sa ísť s kožou na trh. Javisko sa tak stáva priestorom pre opätovné odohrávanie sa dejín. Raz príjemných, inokedy menej. Večer čo večer iný divák, iné otvorené okno.

Dejín jednej ľudskej drámy množstva nevinných obetí, ktorí sa nám ale takýmto spôsobom majú možnosť opäť a znovu prihovoriť v hlase svedomia. Aj toho národného. Ak sa k tomu pridá dobrý nápad, ako je inscenačné pojednanie problematiky v DPOH, máme dočinenia so spôsobom katarzného účinku tak zle žitej témy jedného ducha, toho ľudského, ale na druhej strane výborne spracovanej do podoby, ktorá v srdci diváka nezmĺkne, hoci sa prenáša iba v tíši.
 

/
 

Ľuba Lesná na motívy knihy Madeline Vadkerty Slovutný pán prezident

Hitlerov prezident​

Réžia: 
Valeria Schulczová

Dramaturgia:
Darina Abrahámová, Ján Šimko

Scéna a kostýmy:
Pavol Andraško

Hudba: 
Marcela Cmorejová

Výber hudby: 
Michal Novinski

Fotografie:
Ľuboš Kotlár

Premiéra:
‍25. 03. 2025

Dĺžka predstavenia:
‍160 minút s prestávkou

Vhodné pre:
15+

Osoby a obsadenie

Jozef Tiso / Rudolf Vrba –Martin Madej
Alfréd Wetzler – Marián Mitaš
Eugénia Propperová/Irena Schwarzová/Mária Lukoviny/Slúžka 1 – Lucia Vráblicová/Darina Abrahámová
Daniel Kováč/ Jozef Ružovič – Marek Majeský
Mária Csajágiová/Adolf Hitler/Júlia Ružovičová/Slúžka 2 – Bronislava Kováčiková
Adolf Hitler/Bohumila Kováčová/Slúžka 3 – Marcela Cmorejová
Učiteľ/Muzikant – Martin Hasák
Hlas – Annamária Janeková

Kňaz. Zločinec. Vojnový zločinec. Hitlerov vojnový prezident. Jozef Tiso.

Máme o ňom hovoriť? Je to nevyhnutné? A potrebné? Nie je to únavné a večne sa opakujúce? Pripomínajúce našu vinu a slabosť? Tiso, pre večných ľudákov a gardistov martýr, pre pravdoláskarov hanebná súčasť fašistickej mašinérie. Hrdosť alebo hanba? Dilemy minulosti vsiaknuté do dneška. Dá sa stavať autentická samostatnosť na autentickom vazalstve? Budovať budúcnosť na neautentickej minulosti? Táto hra nie je kritickou biografiou mäsiarovho syna. Je pátraním, nemilosrdným spytovaním a hľadaním dôvodov, ktoré kňaza premenili na vraha. Na človeka, stojaceho na čele malej krajinky, vedúceho „svoj národ“ cez fašistické poblúznenie k svojstojným svetlým zajtrajškom vojnového štátu. Nepriatelia a paraziti musia z cesty uhnúť za každú cenu. Vyletieť komínom. Poslušní budú odmenení. Arizátori uspokojení. Pocit vlastnej malosti pomstený.  Hlas rozumu stíchne, hlas srdca nepočuť. Ale nájdu sa i takí, čo našťastie tomuto šialenstvu vzdorovali. Ich ľudskosť sa neutopila vo Váhu, Hrone, či v Dunaji. Prezident a jeho oponent. Utečenec z Auschwitzu, ktorý vydal svedectvo o nacistických zverstvách. Hra ako svedectvo o absurdnosti dejín z odvrátenej strany svedomia.  Židovskí žiadatelia o výnimky, groteskné arizátorky, statočný farár a boa. Tato hra nie je o presviedčaní presvedčených, je to snová groteska o záchrane slobody a demokratických hodnôt. A o viere, že z hrôz minulosti sa môže zrodiť nádej a odhodlanie.

Na motívy knihy Madeline Vadkerty Slovutný pán prezident.

Autorka recenzie: Jana Jurkovičová