Recenzia: V Tichu a spol. sa odohral vzácny moment intenzívneho zážitku s chuťou pukancov ako v správnom kine

Pri tejto príležitosti vám prinášame štyri predstavenia počas jedného týždňa! A keďže všetci konsolidujeme rozhodli sme sa urobiť nasledovné. VŠETKY PREDSTAVENIA SÚ PRE VEREJNOSŤ ZADARMO!

 

            Takto Matej Feldbauer, zakladateľ divadla, uviedol svoje štyri hry, ktoré umelci zabalili, síce do obyčajnej fondánovej salónky ale vo vnútri z prvotriednej čokolády.  A, samozrejme, kovovolesklý celofán všetci členovia spoločne nastrihali a zabalili. Ako za starých čias, keď bolo o slovo na javisku núdza pre tvŕdzu systému, no rovnako i dnes pre skamenené srdcia, kedy sa na fľaše s vodou pozeráte očami dieťaťa a hovoríte si držiac dve Eurá, a s pocitom kovových kruhov myslíte na hlad, smäd s otázkou: „To len tieto dve obruče v očiach bránia človeku podať smädnému za pohár vody? Veď, ak by sa každý z nás zamyslel, ako diváka do toho priam núti neodbytná a fascinujúca Veronika Karolína Peštová v predstavení Arnošta Goldflama s názvom Uvádzačka, na staré kolená akoby našiel.“

Prijmime teda podanú ruku umelca. Tých, ktorí musia pozerať, musia počúvať, ale najmä, musia aj z niečoho žiť...Ako každý z nás.

Divadlo Praktikábel prinieslo a prináša do Ticha a spol. dohovor hľadiska s javiskom, smiech, hoci v istých momentoch cez slzy či zuby, no pre javisko je predstavenie Uvádzačka unikátom. Nie je to premiéra, je to inscenácia, ktorá existuje už rok, ale vždy prekvapí obsadením. Nie, hlavnou predstaviteľkou spomínanej uvádzačky je stále Veronika Karolína Peštová.

Výnimočná prirodzenosť herečky, ktorá pretne bariéry medzi dvomi stranami barikád a prinesie lúku ozaj farebných kvetov. Napriek narážkam na nepríjemné stránky spoločenského, politického života, ako i života jednotlivca. Úsmev? Nie. Ozaj smiech, rehot. Pocit: „ Sú diváci, ktorí tam spredu tak intenzívne spolupracujú na každom predstavení, poznajú sa? „ To nie je možné, aby sa takto obecenstvo s hercom zohralo.... Otázky, ktoré ozaj prišli na um každému v hľadisku počas predstavenia.

Ale nie, nepoznali sa...Odohral sa vzácny moment intenzívneho zážitku, s chuťou pukancov ako v správnom kine. Kine, poviete si? Áno, v predstavení sa ocitnete v kine, kde niet "rozcuckovávača" na pokazený pás. Tak vznikne jeden zaujímavý úsek života hneď niekoľko desiatok " pásov spoločnej existencie jednotlivca, vzniknú dôvody na debatu, ako aj osobné príjemné zistenia, že sa v duchu človek k tomu miestu neustále vracia."

            Ako v tom pokazenom filme, ktorý sa stal podnetom.  Na druhej strane, dosť bolo len o chvále, ale netýka sa to kritizovania, autor textu sa okrem nezdráhavých narážok na nejaké systémové zriadenie dotkol aj života okolo. Dotkol sa otázok existencie ľudskosti. Ochoty pomôcť, ochoty priniesť niečo zo seba či zamyslieť sa nad druhým človekom.

 Herečka skvele zvládala prelomy, zvládala byť autentická, nevypočítateľná. Keď sú otázky, odpovede sa dostavia. A práve tie otázky nastoľuje zoskupenie umelcov Divadla Praktikábel. Nebojí sa, a práve toto zistenie u mňa pramenilo z úvah, kam až? A, divák sa neurazil...Dialóg sa teda môže začať.

 

Skvelé. Ozaj skvelé. Možno nám konečne mladosť ukáže zrkadlo, podloží ho pod našu hornú čeľusť ako u zubára a povie: " Povedzte...."

Ale, ak povieme "a", povinní sme mladým povedať b, c, d..., možno ich dokonca opäť po slovensky naučiť počúvať, dávať čiarky a mäkčene, aby sa umelci ako „uvádzačka z Praktikábla“ v Tichu a spol. dokázali vďaka prevedeniu tak kvalitného zrkadla charakteru zlomov, patológií, viery a nádejí každého z nás aj uživiť.

Autor: Jana Jurkovičová