Recenzia: Vďaka Amatérom v SND nasadnete na Čertovo kolo, uvidíte čierne diery, popasujete sa s vlastným vnútrom, ktoré vás odmení žiarou prskaviek a prevádzkar vás bezpečne opäť vysadí na cukrovej vate...

Text vznikol na objednávku divadla Studio Dva, producenta Michala Hrubého a minulý rok sa tam aj uskutočnila jeho svetová premiéra.

Na Slovensku videli inscenáciu diváci minulý víkend po prvý raz. Vznikla v preklade a réžii Eduarda Kudláča, v dramaturgickom prevedení Dariny Abrahámovej, scény a kostýmov sa ujala Eva Kudláčová-Rácová a hudbu k predstaveniu pripravil Peter Machajdík.

Hoci textu nechýba odvaha, napriek tomu otvára aj doslova starobylé otázky vo víre dneška. Ponúka dokonca aj spôsob, ako sa s pokojom s nimi aj popasovať.

Dnes sa síce medzi mladými pri pohľade na svoju budúcnosť mama a otec často nespomína, dôležití sú influenceri, ale pri náhľade už potom na svoju minulosť, musíme dbať aj na to, aby popri sociálnych sieťach neboli tkané nášmu životu, práve bez nich a ich vplyvu siete bezvýchodiskové a neraz až asociálne. Pretože, tak ako učiteľ pred tabuľou nestačí s dychom pri kankáne a zároveň vysvetľovaní Pytagorovej vety,  pretože nechce byť ani on s matematikou nemoderný, ani ten náš rodič nestráca vplyv, hoci si ho možno málokedy neskôr uvedomujeme, no nemládne.… Nachádza sa v nás práve v akomsi nastavení algoritmu vnímania seba a neskôr svojej rodiny. Vo vzore danému nám a my ho potom odovzdávame.

A, teraz k Amarérom, a prečo takéto slová. Fantastická vsuvka až spojenia toku techniky, boomu novosti vo svete ženy už plnej patiny vo vyššom veku...Úchvatná strižňa všetkého, čo nám denne hodiny života ponúknu. Eskaláciu, krivdy, zhrozenie, doslova oplzlosti, nehu, krásu, oporu a...napokon dušu.  Od domáceho porna, cez synáčika neschopného vyštudovať gymnázium bez obete matky, ktorý sa pomaly ale iste stáva sám sebe centrom, k trom úžasným ženám plných farieb.

Od modernej zemitej hnedej, ktorá charakterizuje budúcu matku, stojacu pevne nohami na zemi... Ktorá, predsa len...cez žltú ružu plnú tolerancie, veselosti ale i tajomstiev, krásnu, bez ktorej by línia príbehu nedýchala, až po purpurovú nádheru ducha zrelej matky. Matky, ktorá evidentne jediná začala žiť zvnútra. Autor umožní dívať sa na ňu aj povrchným okom, vraví: „Áno, spravte si názor, točí porno...“

To sme ale my, v hľadáčiku Petra Zelenku. Vidíme, len čo chceme, a len to, čo vidia aj iní, len to, čo sa ponúka a o čom sa hovorí. Nepočúvame danú osobu. Len a len tvrdíme naše pravdy.

Veľmi dôležité pre dnešok je v celom poslaní príbehu centrum práve na zrelosti a dokonalosti nie tela, ale ducha tejto ženy. Kde vyrovnanosť a láska matky k deťom aj napriek slovám, ktoré sa už absolútne nedajú vziať späť,ak sa vypovedia a bolia, preváži nad zranením jej ženskosti a cti role matky. V momente, kedy syn na jej adresu vyriekne neodpustiteľné, tvorcovia vytvorili akúsi " druhú vlnu", vďaka ktorej príbeh o motýľoch na tváričke bábätka v závere, nie je niťou až absurdných scén nevyrovnaného skonstnatelého mladého manažéra, ktorý ani netuší, že jeho priateľka ovláda dva ďalšie cudzie jazyky. Je totiž posadnutý sám sebou, svojím zdanlivým úspechom, no evidentne ani nežije.

Nemá ani predstavu o obeti, ktorú mama musela, práve kvôli nemu priniesť v minulosti. Ulpieva na svojich boľačkách, no čo ale v inscenácii nie je dopovedané, o aké bôle zo strany jeho mamy pre jeho prežitie a dnešné jeho súčasné žitie v blahobyte, ide. Mám pocit, že je to skôr zámer a ide o akúsi jamu, kráter, ktorý v živote každý vzťah má. Niečo, ako tajomstvo, ktoré má zostať nevypovedané. No, láka.

Toto klbko uzlín medzi mamou a jej synom končí príbehom o motýľoch na novorodeniatku, ktoré na svet privedie jeho sestra so svojím bývalým učiteľom chémie. Napokon, je tu ale iskra talianskeho šarmu, ktorá všetky Nobelom vkusne pripravené, no vyhasnuté kôpky prskaviek, pozapaľuje. 

Hru odporúčam pozrieť si najmä tým príliš konzervatívnym, skôr ako metaforu niečoho krásneho, čo sa volá láska a odpustenie. Nie ako slovnú zásobu, ktorá vám umlčí vnem. Je to mlyn, zomelie vás, buď na múku, dúfajúc, že potom z vás niekto urobí aspoň chlieb, alebo doň vstupujete ako pokrivený klas otvoreného ducha, neusilujete sa robiť uzávery po každej vete, necháte sa viesť,  a vďaka tejto pavučinke, hoc plnej pavúkov a pascí,  sa na konci vynoríte s návodom aj pre vlastný život.

Tvorcovia sa pohrali so spádom a eskaláciami, kde divák už už očakával boj, ale odrazu sa všetko inak odvíja. Možno je to aj hra pre tých, čo sa berú príliš vážne ale i tých, ktorí ešte nevidia krásu malých vecí, ako je farba motýľa a úsmev v detskej tvári.  Či sa divadlu podarí zastaviť čas, nevedno, ale ten čas v nás, vďaka nemu chvíľu pri vás pobudne. Aspoň dovtedy, kým nedojeme tento krajec konečne domáceho chleba, ktorý nám naša mama, otec, aspoň v tej našej duši bude vďaka svojmu odpusteniu, stále ochotná/ý natrieť domácou masťou a posypať cibuľou.

 A, nebudeme si ho už na vianočných trhoch kupovať za dvadsať eúr a hovoriť: ..."Hm, aký je tento dobrý!"...

Možno, ale tiež je len od mamy, tety, niekde z Detvy, ktorá si prišla takto zarobiť na živobytie. Ale, chuť a kvalita nie je o nič iná ako ten z dlaní vlastného rodiča podávaný stále, aj napriek spomínaným slovám, skôr neslovám, s láskou, a hoci krvácajúcim srdcom a otázke v mysli na adresu Boha: " Čo som urobil/a zle, veď som dal/a všetko, čo som mal/a?"

Amatéri vám teda v hlave odvijú niť vedúcu od  hľadáčika na domáce porno, cez každodenné žitie, bežné, ozaj aktuálne problémy, zastavia vás, ba až zvečnia pri pohľade na krehkosť a čistotu, a napriek tomu, že ste nasadli na Čertovo kolo na jarmoku, vidíte všetky svoje čierne diery, prevádzkar vás bezpečne za vás lístok vysadí opäť na cukrovej vate pri tom známom usmievavom stánkarovi.

Text recenzie: Jana Jurkovičová

Inscenačný tím

Preklad a réžia Eduard Kudláč

Dramaturgia Darina Abrahámová

Scéna a kostýmy Eva Kudláčová-Rácová

Hudba Peter Machajdík

Obsadenie

Marcela Anna Javorková

Petra Zuzana Fialová

Tomáš Tomáš Maštalír

Jana Zuzana Porubjaková

Robert Richard Stanke

Paolo Juraj Loj