«

Hra mala v Divadle Astorka premiéru v piatok, 6. novembra.  Marián Amsler vzal do rúk dielo ruského realizmu A. P. Čechova s tým, že ide vytvoriť obraz divadelníctva, a vôbec, situáciu divadiel ako takých práve u nás, na Slovensku. Už pri pohľade na dizajn plagátu, ktorý o novej hre informuje na uliciach, ako aj v samotnom divadle, kde Marta Sládečková vo veľkolepej róbe ako Ranevská stojí pred niekdajšou budovou divadla Astorka Korzo na Suchom Mýte, sa otvára obraz minulosti... Ošarpané dvere, zničená budova, padajúca omietka...Nič z toho nenasvedčuje, že tam kedysi bol veľkolepý život jedného divadelného súboru a s ním množstva zaujímavých, no neraz aj tragických osudov. Autorstvo nevšedných dramatikov, ako Ruda Slobodu, nezabudnuteľné herectvo Mariána Zednikoviča či Lajka, ako všetci volali Ľudovíta Moravčíka s večným úsmevom v tvári...

Adaptáciu Višňového sadu tak Marián Amsler prepracoval spôsobom, aby predostrel možno aj istú špirálu udalostí. Ľudia sa síce zo života vytrácajú, ako aj Ranevskej syn, ktorému ako jedinému prichádza matka na meno, hoci najmä v úlohe herečky. Dve svoje dcéry Aňu ( Dominika Zeleníkovú) a Barbaru ( Rebeku Polákovú) vníma iba cez priezor občasného záujmu, asi len ako inventár divadla, a potom opätovne padá do letargie a stavu akejsi zvláštnej melanchólie vystriedanej euforickými zábleskami. Skrachovaná umelkyňa, svojho času diva, sa však vracia domov, do mesta, kde na ňu čakajú kolegovia a ostatné osadenstvo divadla. Kapitalizmus, ako aj dnešnú jeho nenažranosť v príbehu stvárňuje syn niekdajšieho kulisáka, zakomplexovaný „poslanček“ Lopachin ( Lukáš Latinák). Z nevýraznej bytôstky strémovanej z niekdajšej hviezdy, ktorá mu ako chlapcovi umyla tvár so slovami, že „do svadby sa všetko zahojí“, sa stane zviera, ktoré práve tejto žene a ostatným členom súboru trhá chlieb od úst.

Súbor Divadla Astorka, spoločne s režisérom a autorom adaptácie poukazuje na to, čo sa okolo nás deje. Aj bulletin dokonca uvádza prešľapy jednotlivých miest o rozpredaji majetku štátu, ako aj rôznych významných ustanovizní. V tomto prípade je priama paralela s Korzom na Suchom Mýte, odkiaľ divadlo odišlo do bývalého Kina Pohraničník, kde už sídli vyše desať rokov. Divadelníci si zvykli, Genius loci sa vrátil a prežívajú aj tu veľa pekného. Príbeh Višňového sadu odkrýva tak kuchyňu, prináša divadlo v divadle, prezrádza medzi riadkami momenty, ktoré súboru priviali tak úsmevné, ako aj tie smutné chvíle. Každý z hercov, keď dostal pred letom do rúk scenár predstavenia, mal už sám v sebe obrazy, ktoré by do hry zasadil. Hra mala dokonca aj pracovný názov v znení Višňový sad ( nebude), čo aj korešponduje s myšlienkou predstavenia. V hre prebieha aj paralela generácií, snaha uviesť všetko v spoločnosti na správnu mieru. „Starý“ Trofimov ( Peter Šimun), ako správca odchádzajúceho  divadla sa stáva nepotrebný, prehliadaný. Žil a prežil s divadlom celý svoj život a motív zamknutých dverí začína aj končí predstavenie, kde sa aj život súboru/ bytosti, odomyká a zamyká kľúčom.  Leo Gajev ( Ady Hajhu) ako brat Ranevskej a režisér divadla prijíma lepšiu ponuku s dvomi parkovacími miestami v kamennom divadle, Barbara odchádza do Žiliny, kde bude pracovať ako režisérka...Ranevská so svojim asistentom Šaňom ( Róbert Jakab) naspäť do Paríža... Postavy Szidi Tobias - Šarlota a Dáša Zuzany Konečnej zostáva duchom v divadle a na starom mieste stále. Režisér ich obohatil o nádhernú autenticitu, príbehovosť a akýsi splín minulosti. Šarlota ako herečka, ktorá žije pre umenie, hudbu a Múzu, je niťou celého divadla. Stmeľuje aj rozdeľuje to povrchné, spoločne s Dášou. Celý príbeh reality dopĺňa „ Jepichodov - 22 nešťastí“( Marián Miezga). Jeho prístup k životu je čierno-biely, plný oscilovania pocitov niekde medzi životom a smrťou. Takou malou smrťou by sme ale mohli nazvať aj samotný osud súboru, ktorý svoje pôsobenie v tomto priestore končí a nezachráni ho ani riaditeľ Simeonov – Piščik ( Miro Noga), ktorý už hľadá zadné dvierka a prijíma prácu v televízii.

Višňový sad sa teda nekoná, napriek úspešne zvládnutému skúšobnému procesu, no peniaze rozhodujú aj o osudoch umelcov.

 

Preklad hry A. P. Čechova Višňový sad: Vladimír Strnisko

Dramaturgia: Andrea Domeová

Scéna a kostýmy: Marija Havran

Scénická hudba: Slavo Solovic

Piesne: Milan Vyskočáni

Texty piesní: Peter Lipovský

Réžia: Marián Amsler

 

Premiéra 6. novembra 2015 v Divadle ASTORKA Korzo ´90, Námestie SNP 33

Korepetície: Dagmar Livorová, Milan Vyskočáni

Asistentka réžia: Veronika Martinková, poslucháčka VŠMU

Text sleduje: Daša Lapošová

Inšpícia: Alžbeta Grünnerová

Garderóba Miloslava Tománková

Rekvizity Ida Kalmárová

Technika: pod vedením Tomáša Mrekaja

Svetlo a zvuk  THC s. r. o.

 

Osoby a obsadenie:

Ľuba, herečka (ĽUBOV ANDREJEVNA RANEVSKÁ) – Marta Sládečková

Aňa, jej dcéra, študentka konzervatória (AŇA) – Dominika Zeleníková

Barbara, jej nevlastná dcéra, dramaturgička (VARIA) – Rebeka Poláková

Leo Gajev, jej brat, herec/režisér (LEONID ANDREJEVIČ GAJEV) – Ady Hajdu

Jaroslav Lopachin, poslanec mestského zastupiteľstva, syn kulisára (JERMOLAJ ALEXEJEVIČ LOPACHIN) – Lukáš Latinák

Peter Trofimov, študent konzervatória (PETER SERGEJEVIČ TROFIMOV) – Pavol Šimun a. h.

Boris Piščik, riaditeľ divadla (BORIS BORISOVIČ SIMEONOV-PIŠČIK)  – Miroslav Noga

Šarlota, Ľubina švagriná, herečka (ŠARLOTA IVANOVNA) – Szidi Tobias

Šimon Jepichodov, osvetľovač, hovoria mu 22 nešťastí (SEMION PANTELEJEVIČ JEPICHODOV) – Marián Miezga

Dáša, šepkárka, barmanka, dievča pre všetko (DUŇAŠA) – Zuzana Konečná

pán Firs, správca budovy (FIRS) – Peter Šimun

Šaňo, Ľubin agent, necháva si hovoriť Alexander (JAŠA) – Róbert Jakab

Bezdomovec, fanúšik divadla (POCESTNÝ) – Tomáš Mrekaj

Autor: Jana Jurkovičová, Foto: Ľuboš Kotlár»