24hod.sk    Kultúra

16. októbra 2014

Rozhovor: Festival Astorka Korzo 90, desať rokov priateľstiev, spolupráce a toho najkvalitnejšieho



Je veľa pekných slov, ktoré človek číta v novinách, knihách...No toľko úprimnosti vo vzťahu k divadlu a zároveň práci, ako sa podarilo práve v nasledujúcich riadkoch, je dnes už ako šafránu.



Zdieľať
Festival Astorka Korzo 90

 
Festival Astorka Korzo 90 je pôvodcom a dôvodom na spomínanie, bilancovanie, ale aj prelomom k niečomu trvácnemu. Andrea Dömeová, dramaturgička, ktorej patria nasledujúce odpovede, je za každým z nich. Dramaturgička Astorky a človek pôsobiaci v Divadelnom ústave, asi iný svet, ako ten divadelný, ani viac neobdivuje. Práve k nemu patrí celou dušou. Desať rokov medzinárodného festivalu, desať rokov úsilia a plné hľadisko. Spomienky na Karla Kryla, hostia z Česka, Maďarska, Poľska...To všetko festival ponúkne.
 
Práve priateľstvom slovenského divadla - Astorky a českého- Švandovho je príjemné pripomenúť si aj také udalosti, o ktorých našim deťom už iba rozprávame. Veľa sa zmenilo, no desať rokov festivalu je znakom toho, že ten prvý či dokonca nultý, skúšobný ročník, bol správnou cestou...
Môžem vlastne povedať, že všetko sa to začalo kdesi na začiatku, vlastne v našej ​prehistórii v Divadle na Korze. Súbor DNK si uvedomoval nevyhnutnosť cestovať   a nachádzať príbuzné duše v Čechách či možno aj Maďarsku. A pri vzniku Divadla KORZO ´90 (od 1993 Divadlo ASTORKA Korzo ´90), sa toto presvedčenie dostalo aj do "stanov" novovzniknutého divadla. Po pár rokoch sa prostredníctvom Vlada Strniska napojilo naše divadlo na vtedy práve vzniknutý súbor v staronovom Švandovom divadle na Smíchově. Začiatky našej spolupráce boli dramatické,  prišla storočná voda a ich divadlo - práve po rekonštrukcii - bolo zatopené a veľa pripravovaných udalostí sa poposúvalo. A to bolo asi dobré, pretože približne v tom čase sme sa zapojili do medzinárodnej siete Magic Net, kde bola aj Bárka a vytvorili sme niečo, čo dnes voláme nultý ročník festivalu. Čiže, z recipročných hosťovaní sme zrazu mali aj my medzinárodný festival aj s maďarským a poľským súborom, a tento model sa viac-menej dodržal dodnes. Festival Astorka je totiž do veľkej miery festival spriatelených divadiel, takže to, že ide rovnaké súbory a popri nich aj iné, ak sa k nám zmestia, je vedomé rozhodnutie a celkový zámer festivalu.
 
Festival je teda nielen priateľstvom, ale aj spomienkou...A, možno aj na rok 1989 a udalosti s ním spojené, s ktorými ho práve česko – slovenský „vzťah“ viaže. Bude sa teda podobne príjemne "bojovať" ak v Zemi Lhostejnosť Karla Kryla?
 
​ Je to náhoda (a možno aj nie), že práve tesne predtým, než budeme oslavovať 25 rokov od Nežnej revolúcie privítame u nás inscenáciu, ktorú Dodo Gombár vytvoril z textov Karla Kryla. Myslím, že Karel Kryl pre nás všetkých stále predstavuje symbol našich protitotalitných nálad, takže sa úplne prirodzene viaže s novembrom 1989. Ale samozrejme, Dodo Gombár vytvoril nadčasovejší príbeh a predstavuje nám Karla Kryla ako zvláštnu osobnosť so zaujímavým až vizionárskym pohľadom na svet a našu budúcu postsocialistickú cestu. Na túto inscenáciu sa všetci veľmi tešíme. Je to zázrak, že sa to k nám zmestí, pred pár rokmi sme mali úchvatný Gottland práve v Gombárovej réžii a bol problém, v inscenácii sa veľmi nápadito používal facebook a diváci na niektorých miestach naň nevideli - pre technické podmienky u nás. ​To sa teraz nestane.


 
Okolité krajiny ako hostia nie sú počas festivalu v Astorke ničím novým, no napriek tomu vždy prekvapia. Čiže, tento raz hudbou?
Hudba do divadla patrí a do Trezoru je Marek Sitarski ako stvorený. V komornom klubovom prostredí Trezoru sme ho videli už dvakrát, raz v Griškovcovom Ako som zjedol psa a druhýkrát vo vlastnej performerskej produkcii. Jedno aj druhé bolo prepracované, vtipné a jeho piesne, sú rovnako nápadité. Ide vždy o fantastickú atmosféru.  Preto veľmi odporúčam tento "koncert", vidieť Sitarského je fakt niečo!
 
Reč je naraz o dvoch inscenáciách...
 
Toldi je tiež inscenácia s hudbou, ide o nezvyčajné stvárnenie maďarského eposu Toldi. U nás ho veľmi nepoznáme, ale o to viac bude pre nás zaujímavé spoznať  klasickú literatúru inej krajiny. A inscenácie Vígszínházu sú u nás vždy zážitkom. Už sa aj stalo, že slovenský herec kľačal pred herečkou z Vígszínházu a vyznal sa jej tak z hlbokého zážitku. Preto verím, že aj tento rok sa bude Vígszínház páčiť a niečo nové sa dozvieme. Upozorňujem, že nebude ​simultánny preklad, pretože by sme epos museli najprv preložiť a dať prebásniť... Preto pripravil Vígszinház stručný obsah, ktorý v slovenčine budeme divákom rozdávať. Ale napokon, hudba prekonáva jazykové bariéry.

Festival Astorka Korzo 90


 
Aj Scénické rozhovory, ktoré tiež nebudú chýbať, si už nejaký ten čas pozývajú na javisko zaujímavých ľudí...
 Scénické rozhovory sme zaviedli už pred mnohými rokmi a je to vždy ​zážitok pre divákov, ale myslím aj pre samotného herca. Byť hodinu a pol  stredobodom pozornosti, odpovedať na divácke otázky... Je to scénický tvar, ktorý sa medzitým dostal aj na javiská ďalších divadiel, v inej forme, ale tieto naše Scénické rozhovory majú svoju mimoriadnu pražskú históriu a už aj v našom divadle sme pamätníci. Scénické rozhovory boli v minulých rokoch so Zuzanou Kronerovou, Zitou Furkovou, Annou Šiškovou, Martou Sládečkovou, Vladom Černým, Majom Miezgom, Lukášom Latinákom, Jurajom Kemkom, Adym Hajdu. Tento rok sa nám NETRADIČNE predstavia Boris Farkaš a Majo Labuda. Veľmi odporúčam divákom, ktorí ich majú radi ako hercov, aby si ich prišli pozrieť aj na Scénické rozhovory - je to vždy fascinujúce. A pozor, je to v Trezore, treba si kúpiť vstupenky radšej vopred, pretože sa nás tam priveľa nezmestí.
 
Ozaj, býva stále "plno" aj na postprogramoch a na koncertoch?
Je pravda, že už atmosféra po predstaveniach nie je taká, ako v prvých rokoch. Naši !chalaňi” už nepúšťajú hudbu, nie sú v tých pruhovaných tričkách, nemáme vo foyeri "U chalaňa doma dole", nespievame karaoke. Chvíle počas festivalu boli u nás povestné. Aj sa stalo, že prišli priatelia a divadelníci z koncertu filharmónie, v krásnych oblekoch a po pár hodinách už leteli saká a kravaty a lodičky do kúta a tancovalo sa a spievalo... Za tým mi je asi trochu ľúto. Ale nič sa nedá robiť, všetko sa mení a ​10 rokov Festivalu Astorka je napokon tiež historický medzník, pri ktorom možno uvažovať "ako ďalej"? Vidím to na obrovských festivaloch, že sa snažia o zmenu: majú tematické ročníky, venujú sa spoločenským pohybom, bojujú za niečo či protestujú. Každý po čase cíti, že treba niečo zmeniť. Ako keď nás omrzí farba na stene. Stenu nezbúrame, ale nová farba je osviežujúca.
 
Desať rokov je už pekný vek kultúrnej udalosti, a to najmä na Slovensku. Splnilo toto obdobie aj očakávania tvorcov z Astorky?
 
Určite. Za posledné roky sa napríklad Švandovo divadlo vyprofilovalo na divadlo so silným spoločenským akcentom. Vďaka tomu sme tu mali tzv. politické inscenácie na podklade  hier či textov takej úrovne a kvality, aké na Slovensku (vo všeobecnosti) nepoznáme. Je zaujímavé vidieť, ako sa to napríklad v Čechách v tejto oblasti v divadle hýbe a vyvíja. Alebo: pred asi 10 a možno aj viac rokmi som videla na festivale v Plzni Krobotovho Oblomova. Bol to zážitok. A spomenula som si naň pri hľadaní vecí na festival pred časom, pozvali sme ich, prišli, v ten deň sa prvýkrát stalo, že sa do hľadiska nevošli ľudia, jednoducho už sa ani stáť nedalo, také bolo plné... A pre naše divadlo to bolo osudné stretnutie. Vzišiel z neho Krobotov Idiot.​
​ Aj takto sa festival prepojil so smerovaním Astorky. A pre nás i našich divákov je celkovo nutné, aby sme poznali aspoň okolité divadelné svety, aby sme neboli uzavretí a aj sa inšpirovali. Na to festivaly vznikajú - pre možnosť vidieť, čo sa deje, pre podnety a aj preto, aby sme my ukázali, akí sme a zistili, čo na to tí druhí.​ 

Autor: Jana Jurkovičová

   Tlač    Pošli

Prečítajte si tiež


https://www.24hod.sk/rozhovor-festival-astorka-korzo-90-desat-rokov-priatelstiev-spoluprace-a-toho-najkvalitnejsieho-cl314304.html