Rozhovor: Úsilie Milady Svetkovej a výtvarníčky Moniky Čurillovej, autoriek projektu so snahou učiť deti nebáť sa čítať nahlas, prinieslo nevídaný rozmer

Napokon sa deti oboznámili s tým, prečo sa ozaj nemusia báť a nazreli prostredníctvom nápadu, z ktorého sa zrodila kniha, aj do srdiečok vrstovníkov, ktorí sú práve na hlas čitateľa a jeho pocit, odkázaní.

Deti si rovnako mohli vyskúšať úlohu tvorcov a svojimi rúčkami pod vedením výtvarníčky Moniky Čurillovej smeli takýto svet tvoriť.

Celé úsilie už majú  návštevníci možnosť uvidieť v Galérii Starý Avion na Americkom námestí v Bratislave počas leta a v septembri na nich čaká krst knihy, ktorú takto spoločne deti a dospelí vytvorili.

 

 

Práci s nevidiacimi a slabozrakými sa venujete už dlhé roky. Bolo vytvorenie knihy z vašej strany iniciované pozorovaním mládeže a klesajúceho trendu čitateľov? Deje sa to aj medzi nevidiacimi?

 

Hmatová kniha Malý Rio záchranárom vznikla spontánne počas stretnutí podpornej skupiny pre čítanie, ktorá bola určená najmä pre žiakov blízkej základnej školy z II. a III. ročníka. Tí sa ešte občas borili s ťažkosťami pri čítaní a potrebovali podporu pri nácviku plynulého čítania.

Stretnutia prebiehali v Oddelení pre nevidiacich a slabozrakých v Mestskej knižnici v Bratislave, kde deti prichádzali do kontaktu s netradičným prostredím – mohli si vyskúšať kompenzačné pomôcky, listovať v knihách v Braillovom písme s reliéfnymi ilustráciami a zároveň sa pravidelne stretávali s cvičiteľkami z výcvikovej školy Psi na život, o. z.. Tie im približovali nielen proces výcviku vodiacich psov, ale aj spôsoby, ako môžu pomáhať nevidiacim v každodennom živote. Čítanie pre psíkov sa tak stalo motivujúcou aktivitou, ktorá deťom pomohla preklenúť dôležitú fázu pri poznávacom procese prostredníctvom čítania.

 

Z vlastnej skúsenosti viem, že kľúčovú úlohu pri formovaní čitateľských návykov zohráva rodina – ak deti vidia pozitívny vzťah rodičov alebo starých rodičov k čítaniu, prirodzene k nemu inklinujú.

 

Čo sa týka záujmu o čítanie v komunite nevidiacich, nedá sa jednoznačne povedať, že by klesal. Skôr záleží na obsahu, ktorý si volia a čo im sprostredkúvajú kompenzačné technológie, ako sú hlasové výstupy z mobilných zariadení či počítačov. Vďaka moderným informačným technológiám je dnes obsah na internete pre zrakovo postihnutých oveľa dostupnejší.

 

Je to aj napriek tomu, že takto sprostredkované umenie otvára okno do duše a pre človeka, pre ktorého je kontakt s knihou preňho upravenou, je toto jedna z minima možností? Alebo zostáva hmatový podnet tým „skutočným dotykom života“?

 

Predpokladám, že knihy vo všeobecnosti, či už zvukové alebo v Braillovom písme, majú pre nevidiacich a slabozrakých ľudí dôležitú funkciu v poznávacom procese, dokonca kľúčovú, pretože práve prostredníctvom nich spoznávajú svet okolo a rozširujú svoje obzory.

 

Reliéfne ilustrácie a braillovský text prinášajú hlbší zážitok, prepájajú fantáziu s hmatom podobne, ako keď číta osoba bez zrakového postihnutia.  Hoci dnes existujú moderné technológie a audioknihy, verím, že fyzický kontakt s takto upravenou knihou má stále svoje nenahraditeľné čaro. Technológie poskytujú veľa možností, fyzická kniha zostáva oknom do fantázie a duše, je to osobný a nezameniteľný kontakt s umením.

 

Práca s detičkami, ktorým ste sa aj s výtvarníčkou Monikou Čurillovou venovali, trvala mesiace. Galéria Starý Avion poskytuje náhľad do útrob už pripravenej knihy, ktorá čaká na vydanie.

Skúste čitateľa „pozvať do pracovného procesu“ pri príprave knihy

 

Stretávanie detí so psíkmi prebiehalo dva školské roky. Deti im prichádzali pravidelne čítať a ich čitateľské zručnosti sa počas mesiacov viditeľne zlepšili. Som presvedčená, že práve psíky mali zásadný vplyv na to, ako deti vnímali čítanie a úsilie, ktoré je s ním spojené. Vodiace a terapeutické psy sú priateľské, trpezlivé, nesúdia a netlačia – jednoducho sú výbornými poslucháčmi. Každé dieťa si samo určovalo, koľko viet alebo odsekov prečíta a kedy si potrebuje oddýchnuť. Aj to vytváralo pocit bezpečia a prijatia.
Veľmi ma potešilo, že na čítanie začali chodiť aj deti, ktoré problém s čítaním nemajú a dokonca čítajú rady, no prichádzali najmä kvôli štvornohým poslucháčom, ktorých mohli do sýtosti „vyhladkať“.

 

Je prirodzené, že po námahe, ktorú čítanie v začiatkoch vyžaduje, deti potrebujú trochu „vypnúť“. Počas stretnutí sa preto stávalo, že niektoré už mali dočítané alebo sa im po vyučovaní (keďže sme sa stretávali v piatok popoludní) ťažšie sústredilo. Z tohto dôvodu som začala pripravovať tvorivé aktivity na podporu písania a čítania. Práve v tejto atmosfére spontánne vznikol nápad vytvoriť vlastný príbeh. Pre mňa to bol jasný dôkaz, že deťom už nestačí iba „prijímať“ text, ale chcú využiť vlastnú fantáziu a tvoriť.

 

Rozdelili sa do skupín – chlapci a dievčatá – a ja som vstúpila do procesu len s jednou podmienkou: hlavnou postavou mal byť psík (nemusel byť však vodiaci). Pri tvorbe sme používali rôzne techniky kreatívneho písania – od brainstormingu až po kreslenie podoby psíka, výber jeho plemena, mena a vytváranie zápletky príbehu. Chlapci sa pomerne rýchlo zhodli na téme aj na hlavnom hrdinovi – čivave Riovi, ktorá túžila dokázať niečo veľké.

Na hmatových obrázkoch sme pracovali dva mesiace. Keď bol text príbehu dopísaný a prešiel jazykovou korektúrou, oslovila som výtvarníčku Moniku Čurillovú, ktorá je vedúca výtvarného odboru artSLNEČNICE, o. z. Do jej výtvarného ateliéru sme s deťmi prišli päťkrát. Chceli sme, aby kniha bola prístupná pre nevidiacich, ale zároveň aj vizuálne pekná a výtvarne zaujímavá. Deti boli veľmi spontánne a po spoločnom prečítaní hotového príbehu si samy vyberali, na ktorých hmatových ilustráciách chcú pracovať. Chlapci, ktorí boli autormi námetu, mali od začiatku jasnú predstavu, že do príbehu chcú zakomponovať záchranársku akciu v horách, helikoptéru, vlak a horské prostredie.
Dievčatá sa sústredili najmä na tvorbu hlavných postáv – Ria, jeho majiteľky Lucie a zraneného turistu. Monika následne všetky malé komponenty spojila do jedného celku a spolu s deťmi hľadala ich najlepšie umiestnenie na podklade. Finálnu úpravu mala na starosti ona, aby výsledná kniha mala jednotný vizuál a pôsobila esteticky a harmonicky, ako sa na detskú knihu patrí.

 

 

Je možné teda dúfať, že kontakt s takouto formou prijímania informácií, pohladkanie psíka, ktorý je pre takto znevýhodnených ľudí nevyhnutný, alebo pohľad na svet so zatvorenými očkami, otvorí oči v týchto mladých ľuďoch?

 

Verím, že áno. Keď deti zažijú kontakt s vodiacimi psíkmi, keď si môžu vyskúšať život zrakovo postihnutých ľudí, prirodzene to v nich prebudí empatiu. Zrazu vidia svet z inej perspektívy – nie ako problém, ale ako výzvu, ktorú možno riešiť s pomocou odvahy, kreativity a priateľov.

 

 

Chlapci svoj diel už ukončili a vznikol príbeh o Riovi. Videli deti ako sa slovo mení na iným deťom zrozumiteľné „bodky“, keďže vychádza kniha v Braillovom písme?

Ako dievčatá?

 

Áno, deti mali možnosť dotknúť sa braillovského písma a skúmali, ako sa text prevádza do systému bodiek. Bolo to pre nich fascinujúce – vidieť vlastný príbeh preložený do formy, ktorá je zrozumiteľná aj nevidiacim ľuďom.
Dievčatám trvalo dlhšie, kým sa zhodli na hlavnej postave svojho príbehu, a preto sme im nechali viac času. Ich príbeh ešte čaká na dopracovanie.

 

Výtvarné práce sú tiež ich výsledkom spolupráce s výtvarníčkou. Kniha sa stala vlastne mostom spájajúcim dva svety detí. Ako vnímali žiaci 2. a 3. ročníkov základných škôl takéto prekážky vo vnímaní iných detí?

 

Skupina detí, ktorá sa zúčastňovala čítania pre psíka, sa stretávala v priestoroch Oddelenia pre nevidiacich a slabozrakých. Ocitli sa v prostredí plnom iných podnetov, než aké poznali z bežnej knižnice. Na regáloch objavili zvukové knihy, mohli si prezerať knihy v Braillovom písme s reliéfnymi obrázkami a vyskúšať si rôzne kompenzačné pomôcky, ktoré bežne používajú zrakovo postihnutí ľudia. Zaujímalo ich aj samotné Braillovo písmo – skúšali porozumieť jeho systému, čo v nich vzbudzovalo veľkú zvedavosť a množstvo otázok.

Cvičiteľky vodiacich psíkov deťom zároveň vysvetľovali, čo všetko sa vodiaci pes učí, ako pomáha nevidiacim a ako môžu aj deti pomôcť zrakovo postihnutým ľuďom v bežnom živote, napríklad pri stretnutí na ulici.
Deti časom pochopili, že znevýhodnenie v živote človeka ho vedie k hľadaniu nových spôsobov, ako prekonať bariéry a prekážky.
Samotný príbeh o malej čivave Riovi, ktorý túži dokázať veľké veci, bol pre deti určitým spôsobom paralelou k ich vlastným snahám vyrovnať sa s „nedokonalým“ čítaním.

Príbeh nesie posolstvo, ktoré vyplynulo aj z ich vlastných pocitov – občas až menejcennosti, keď im čítanie nešlo tak ľahko, ako ostatným spolužiakom. K výberu hlavnej postavy sa viaže aj milá spomienka. 

Raz prišla do knižnice spolu s vodiacim psíkom malá čivava, ktorá si deti okamžite získala a stala sa inšpiráciou pre ich príbeh. Rozprávanie o čivave Riovi je vlastne metaforou – malý psík dokázal veľké veci, tak ako deti dokázali prekonať vlastné problémy s čítaním.

 

Bola pre ne návšteva Oddelenia pre nevidiacich a slabozrakých Mestskej knižnice v Bratislave zásadnou? Kniha bude tomuto oddeleniu napokon venovaná.

 

Určite áno. Toto prostredie ich formovalo, otváralo im nové obzory a umožnilo vidieť svet inak. Originál knihy bude venovaný práve tomuto oddeleniu, aby aj zrakovo postihnuté deti mohli vnímať jej príbeh dotykom. Braillovský text a jeho ekvivalent vo zväčšenej čiernotlači, ktorý je prístupný aj pre slabozrakých čitateľov, ale zároveň je ľahko čitateľný aj pre deti s poruchou učenia, bol vytlačený v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.

Po skončení výstavy o procese tvorby hmatovej knihy v Galérii Starý Avion bude kniha zviazaná a venovaná spomínanému oddeleniu v Mestskej knižnici.

 

Keď sa s odstupom času pozriete na proces prípravy, nastala v deťoch zmena?

 

Osobne si myslím, že nastala. Prehĺbila sa ich empatia k ľuďom, ktorí žijú svoje životy s nejakým hendikepom a posilnila sa ochota bojovať a nevzdávať sa pri prvých neúspechoch. Pri tvorbe ilustrácií sa deti stretli aj s menšími prekážkami. Filc, ktorý použili, je síce mäkký na dotyk, no pri strihaní je nepoddajný, takže vystrihovanie drobných častí a ich vrstvenie pomocou lepidla bola pre nich veľká výzva. Naučilo ich to trpezlivosti a zodpovednému prístupu k práci, ktorú je potrebné dokončiť, aj keď sa občas nedarí.

 

Naším hlavným cieľom však bolo prebudiť u detí vzťah ku knihám a príbehom, aj napriek tomu, že čítanie nahlas je pre ne ešte náročné, zamieňajú slabiky alebo potrebujú väčšiu motiváciu na prekonanie námahy, ktorú čítanie vyžaduje. A mám nádej, že tento cieľ sa nám podarilo naplniť.

Autor: Jana Jurkovičová