09. novembra 2006
BRATISLAVA 9. novembra (WEBNOVINY) - Herečka, astrologička a spisovateľka
Vilma Jamnická oslávi 13. novembra 100. narodeniny. Pri príležitosti
životného jubilea poskytla agentúre SITA rozhovor.
Ako 19-ročná ste v roku 1925 začali študovať na Lekárskej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave. Prečo ste sa rozhodli pre medicínu?
Z triedy na gymnáziu sme maturovali len trinásti a z toho sme sa štyri
prihlásili na medicínu. Každá chcela byť zrazu lekárkou. Keď som
povedala mamke, že aj ja sa chcem stať lekárkou, povedala iba, že na to
nie som. Mama bola veľmi múdra, vedela to už vtedy. Ja som sa skôr
vedela pre všetko rýchlo nadchnúť ako ohnivý kôň, ktorý sa do všetkého
vždy ponáhľa. Myslela som si, že to bude niečo ohromné, ale začali sme
tam študovať chémiu a z chémie som bola strašne slabá. Dobrá som skôr
bola v matematike.
Neskôr som odtiaľ odišla pretože mi prekážal ten hrozný zápach
formalínu, nie zápach z mŕtvoly. Na medicíne som sa spoznala aj s Janom
Jamnickým. Spolu sme sa napríklad chodievali otužovať na cintorín do
márnice. Pozorovali sme mŕtvych, aby sme sa usvedčili v tom, že nám to
neprekáža.
Problém na medicíne mi však spôsobovala aj anatómia, na ktorú sa
bolo treba učiť z drahého anatomického atlasu. Keď som vtedy dostala
ponuku od Jána Borodáča študovať na Hudobnej a dramatickej akadémii,
mama sa veľmi potešila. Povedala len "chvála Bohu, nemusím kupovať ten
drahý atlas".
Ako si spomínate na svoje herecké začiatky u Borodáča?
Borodáč ma vzal hneď do druhého ročníka na Akadémii, lebo prvý vtedy
neotvorili. Povolili mi to aj preto, že som mala maturitu. Akadémia
mala vtedy štyri ročníky, ale ja som študovala iba dva a pol roka. Keď
som už rok chodila k Borodáčovi, oslovil ma Jamnický, či by som sa u
Borodáča mohla spýtať na nejaké voľné miesto. Borodáč sa vcelku
potešil, čudoval sa len, že chce ísť k nemu študovať, keď už mal
skončený druhý ročník na medicíne. Rovnako ako mne, ani jemu sa
medicína odrazu nezdala byť tým, čo chcel študovať. Aj keď sa chcel
stať skôr hercom, Borodáč mu povedal, že je inteligent a inteligentov
potrebujeme ako režisérov.
V Činohre Slovenského národného divadla ste začali pôsobiť v roku 1929,
hneď po skončení štúdia a ostali ste mu verná ďalších štyridsať rokov.
V akej divadelnej postave ste sa cítili najlepšie?
Bolo to v hre Charlesa Dickensa Svrček u krbu, kde som hrala mladú
zaľúbenú slepú ženu. Bolo to také krásne byť zaľúbená, len som v tej
hre musela milovať takého sprosťáka. Ako mladej mi to išlo, lebo lásky
som mala na rozdávanie, plnú dušu.
V čase nakrúcania Drevenej dediny (1954), teda filmu, v ktorom ste
debutovali na televíznych obrazovkách, ste mali už 48 rokov. Boli ste
už vyzretá, skúsená herečka. Ako ste sa cítili, keď ste samú seba
videli po prvý raz na televíznej obrazovke?
Bolo to obdobie, kedy sme hrali samé vojenské postavy, buď
prenasledovaný ľud, alebo fašistov. Natáčanie toho filmu bolo veľmi
náročné, veľa som sa nabehala z kopca na kopec a medzitým sa strieľalo.
Nakoniec moja postava umiera zastrelená. Režisér Andrej Lettrich mi
vtedy povedal, že to nebolo pod úroveň, čo bola prvá skromná pochvala
môjho výkonu vo filme. Postava, ktorú som hrala, by sa dala prirovnať k
prenasledovanej zvery. Umierať hneď v prvom filme nie je žiadny špás.
V niekoľkých filmoch ste sa objavili aj po roku 1989, odkedy sa natáča
podstatne menej. Príkladom môže byť rozprávka Jozefa Holeca Tajomstvo
šťastia z roku 1995. V čom nachádzate svoje šťastie vy?
Ja mám také šťastie aj nešťastie. Keď mám šťastia príliš veľa, vždy mi
niekto podrazí nohy. Mojím talizmanom je pozitívne myslenie. Keď mi je
najhoršie, poviem si, že už boli aj horšie obdobia. Jedna moja známa
vždy hovorila, že človek by mal byť vďačný za to, čo dostal a
nesťažovať sa. Chvála Bohu za každé dobré ráno.
Zaujímavé bolo aj vaše účinkovanie vo filme Juraja Jakubiska Nejasná
zpráva o konci světa z roku 1997, čo bolo v podstate akési podobenstvo.
Keďže sa venujete aj astrológii, poznáte odpoveď na to, čo je tou
nejasnou správou o konci sveta?
Ťažko povedať... Na konci filmu pri odchode z dediny som mala povedať
vetu: "To bol hrozný život, ktorý som žila a keby som sa nebola
narodila, nebolo by sa vôbec nič stalo..". Nechcelo sa mi to ani
povedať. Bola to taká pesimistická, život zavrhujúca fráza. Vytvorila
som si preto na pľaci svoju vlastnú verziu. Jakubisko ale trval na
scenári. Veľmi sa vtedy nazlostil, a spýtal sa ma, či sa to neviem
naučiť a to je najhoršie, čo môžete hercovi povedať. Nakoniec ma na
konci nahradila jedna česká herečka, ktorej to bolo jedno. My sme
navyše s Jakubiskom v opozícií, on je býk a ja som škorpión, takže sa
nezhodneme, ale ja už u neho nebudem hrať, lebo mám sto rokov.
Čo by ste zaželali dnešnej nastupujúcej generácii hercov?
Mladým hercom prajem, aby mali také možnosti, aké sme mali my. Žili sme
síce dlho v komunizme, v divadle ma odkádrovali a dostávala som iba
menšie úlohy, ale pre film to bolo fantastické obdobie. Keď som v roku
1966 v divadle skončila, bola som filmárom stále k dispozícii. Išla som
z jedného filmu do druhého. Nie všetci sa dnes uplatnia, ale pravdou
je, že v minulosti sme dostávali viac príležitostí. Ako skupinu okolo
Borodáča nás navyše rešpektovali. Vďaka za každý film, vďaka za každé
divadlo, bol to krásny život. Divadlo skutočne bola moja veľká láska.
SITA