V Ľubovnianskom skanzene opäť ožila vyše 150-ročná kováčska vyhňa z Torysy, postavil ju Mikuláš Sekerák

Tagy: kováčstvo Ľubovnianske múzeum Ľubovniansky skanzen

8.6.2025 (SITA.sk) - V Múzeu ľudovej architektúry pod hradom Ľubovňa obnovili expozíciu kováčskej vyhne - „šmikne“ z hornošarišskej obce Torysa. Pochádza z druhej polovice 19. storočia a postavil ju Mikuláš Sekerák, ako to dokladá originálny nápis v doštenom štíte zrubu. Ako informovala Petra Líšková z marketingového oddelenia Ľubovnianskeho múzea, otvorenie expozície je súčasťou osláv tohtoročného 40. výročia sprístupnenia skanzenu.


Kováčstvo, teda remeslo, pri ktorom sa tepelne spracúva železo kovaním, je jedným z najstarších remesiel, známym už v 3. tisícročí pred našim letopočtom. „U nás bolo mimoriadne rozšírené už počas keltského osídlenia. V 14. stor. sa začali stavať takzvané slovenské pece vysoké dva metre a pri nich vodou poháňané hámre. Najväčší rozmach dosiahlo kováčstvo po vzniku cechov,“ priblížila Líšková.

Ako vyzerala ich dielňa?

Kováči podľa jej slov vyrábali náradie ako kladivá, sekáče či kliešte, či poľnohospodárske náradie i domáce nástroje. Kladivkami so vzormi oblúkov, krížikov, hviezd, kvetov razili i dekoratívne vzory. Kováči zároveň podkúvali kone. V dielni tiež kovali kovania na vozy, časti kolies, opravovali pluhy, ostrili lemeše, motyky, sekery, kovali kone.

„Pri komíne bývala i lopata na čistenie popola, drevené uhlie a na drevenom kláte stála kovová kovadlina s rôznymi kladivami na kovanie žeravého železa. Na zadnej stene na klincoch viseli nástroje, s ktorými kováč manipuloval so žeravým kovom, uprostred miestnosti bol prenosný stolík s náradím na podkúvanie koní, rôzne druhy podkov, „rascigeľ“ na vyťahovanie kolesových ráfov,“ opísala podobu dielne marketingová pracovníčka múzea.

Kováči boli aj liečiteľmi

V miestnosti sa podľa nej nachádzali i drevené súčiastky k pluhom, bránam, vozom, debnárske výrobky, ku ktorým kováč dorábal kovové súčiastky, kovania a pod. Okrem vlastnej kováčskej práce sa kováči podľa Líškovej vyznali aj v liečení koní a hovädzieho dobytka a boli im pripisované i nadprirodzené schopnosti. Tieto zdedené vedomosti nechceli prezradiť.

„Dielňa bola i miestom, kam si po večeroch chodili posedieť gazdovia. Podľa zamestnania mali kováči prímenie Kovaľ,“ dodala Líšková. Ľubovniansky skanzen bol verejnosti sprístupnený v roku 1985. Jeho súčasťou sú obytné domy z okolitých dedín z okresu Stará Ľubovňa, hospodárske stavby, sezónne poľné obydlia charakteristické pre región Šariša, technické pamiatky aj sakrálne stavby.

Verejnosť tu môže vidieť napríklad mlyn z Malého Sulína i stolársku dielňu z Piľhovčíka. Najstaršou sakrálnou stavbou v skanzene je drevený gréckokatolícky chrám z Matysovej z roku 1833, v rámci svetských stavieb je to drevenica z roku 1880.


Zdroj: SITA.sk - V Ľubovnianskom skanzene opäť ožila vyše 150-ročná kováčska vyhňa z Torysy, postavil ju Mikuláš Sekerák © SITA Všetky práva vyhradené.

Tagy: kováčstvo Ľubovnianske múzeum Ľubovniansky skanzen