V. MONROY: Rwanda chce ohúriť Západ, pouličné siroty skrýva

Bratislava 27. septembra (TASR) - Do Rwandy prišiel pred desiatimi rokmi, vybudoval tam zrejme prvý ekonomicky udržateľný sirotinec na svete, dotiahol doň ľudí z NASA a tesne pred tým, ako si sirotinec začal na seba reálne zarábať, ho rwandská vláda stopla. Do roku 2020 chce totiž vidieť všetky sirotince v tejto malej východoafrickej krajine zatvorené. Vláda tak posiela na ulicu asi 3000 detí z troch desiatok sirotincov.


Riaditeľ jedného z nich, Victor Monroy z Guatemaly, však na západe Rwandy blízko jazera Kivu vybudoval sirotinec, ktorý nepotreboval peniaze od vlády či iných donorov a uprostred ničoho vytvoril na podporu sirôt akýsi sociálny podnik. Zo sirotinca L'Esperance sa však nakoniec stala iba zmarená nádej na lepší život.

V rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti, tváre, myšlienky Victor Monroy porozprával, ako sa dá vytvoriť ekonomicky sebestačný sirotinec i prečo rwandská vláda povedala sirotincom v svojej krajine striktné NIE.

Sirotinec vznikol v novembri 1994, teda len niekoľko mesiacov po skončení genocídy, a z ulíc pozbieral desiatky detí, ktoré po masakre ostali. Kedy ste doň prišli vy?

Po necelých desiatich rokoch jeho fungovania, v júli 2005. Sirotincu vtedy chýbali kvalitní a kvalifikovaní ľudia, nebol efektívny, mal chaotické riadenie a doslova len prežíval. Nemal som potuchy, čo skôr robiť, kde začať, no bol som rojko a idealista a chcel som sa tam pokúsiť vybudovať lepší svet. Chcel som, aby starostlivosť o siroty bola udržateľná, chcel som vytvoriť niečo unikátne. Projekt, ktorý nebude závisieť od peňazí zo zbierok, charít, od donorov.

Ako?

Prvou úlohou bolo vybudovať infraštruktúru. Boli sme uprostred ničoho, bez dodávok vody či elektrickej energie. Musel som preto identifikovať naše potenciálne zdroje a začať ich rozvíjať. Vraveli sme si – nemáme vodu, no v tejto oblasti často prší. Začali sme preto hľadať možnosti ako zadržať a zužitkovať dažďovú vodu. Našli sme odborníkov, ktorí nám nainštalovali zachytávače dažďovej vody a rezervoáre na jej uskladnenie. Potrebovali sme však aj pitnú vodu. Aby sme ju mohli získavať, vybudovali sme ešte filtrovacie zariadenie. Krok za krokom sme takto postupne dokončili celú infraštruktúru sirotinca.

Pri infraštruktúre ste však neskončili...

Nie, museli sme ešte nájsť spôsob, ako sa stať aj ekonomicky nezávislí a ako si dokázať na seba zarobiť. Začali sme preto rozmýšľať, aké obchodné aktivity máme šancu rozvíjať uprostred ničoho. Od najbližšieho mesta Kibuye, a teda aj od elektrického vedenia, sme vzdialení hodinu, od hlavného mesta Kigali až tri. Navyše, mali sme na svoju činnosť smiešne malý rozpočet a z troch desiatok robotníkov, čo nám boli k dispozícii, nemal žiadny ukončenú ani len strednú školu.

Otázkou ostalo, ako sa teda dá rozvíjať biznis za takýchto podmienok? Začal som o nás hovoriť ľuďom z neziskového sektora po celom svete, pozýval som ich k nám, aby nás podporili. Mnohí z nich to aj urobili. A mali sme tiež desať hektárov pôdy. Na nej sme postupom času dokázali vytvoriť najväčšiu produkciu ovocia v celej krajine. Niečo neuveriteľné. Mali sme tisíce ananásovníkov a mangovníkov.

Áno, ale ako ste ich speňažili? Predaj ovocia na miestnych trhoch zrejme nedokáže dotovať celý sirotinec...

Dodávať ovocie na miestne trhy sa skutočne neoplatilo, vidiečania v Rwande majú málo peňazí. A voziť ho do Kigali bolo zase nemožné, bolo to príliš ďaleko. Začali sme preto ovocie sušiť a našou cieľovou skupinou sa tak stali ľudia žijúci v zahraničí. Vraveli sme si – áno, tí ocenia stopercentné bioprodukty s označením Fair trade (spravodlivého obchodu), kde sa výnosy z predaja vracajú späť v prospech sirôt. To som považoval za skvelé.

Mali ste však nejakú technológiu na sušenie ovocia?

To je zaujímavý príbeh, vyvinula ju totiž pre nás skupina inžinierov z NASA. Amerických kozmonautov nie je veľa a ak by ste aj boli Američanka, šanca, že niektorého z nich osobne stretnete, je mizivá. A stretnúť sa s ním v Rwande je prakticky vylúčené. Napriek tomu sa to stalo! Vďaka priateľovi, ktorý vedie neďalekú nemocnicu a má výborné kontakty, sa skutočne podarilo, že prišli do nášho sirotinca. Na jeho pozvanie nás navštívila skupina Inžinieri bez hraníc z NASA, medzi ktorými bol aj Ronald Garan. Ten má za sebou dva lety do kozmu. Veľmi sa mu u nás zapáčilo a rozhodol sa, že bude náš sirotinec podporovať. Rovnako, Inžinieri bez hraníc s nami spolupracovali na vývoji vysoko efektívnych kachieľ na drevené palivo a na technológii na sušenie ovocia. Len si to predstavte - dve desiatky inžinierov z NASA vo svojom voľnom čase a bez nároku na odmenu pomáhajú rwandskému sirotincu. Na projekte pracovali tri roky, potom nám prišli všetko nainštalovať a my sme mohli produkovať aj sušené ovocie. Žiadnemu inému podobnému projektu na svete, ako bol ten náš, sa dosiaľ nevenovali.



O koľko detí ste sa v sirotinci starali?

Naše zariadenia mali kapacitu pre 100 detí, mali sme ich tam však 130. Po tom, čo neďaleko nás zatvorili jeden sirotinec, nás miestne autority požiadali o pomoc a my sme preto našli priestor aj pre ďalšie tri desiatky detí.

Deti boli rozdelené do siedmich rodinných buniek. V troch z nich žili spolu po 15 až 20 malí chlapci a dievčatá. Za každý dom zodpovedala jedna dospelá osoba – matka - a každá rodinná bunka mala vlastnú kuchyňu, toalety a umyváreň. Deti sa teda podieľali na starostlivosti o takúto bunku a učili sa tak, ako sa postarať o svoju domácnosť. Keď sa z chlapcov a dievčat stali tínedžeri, presunuli sa do čisto chlapčenských a čisto dievčenských domov.

Za akých podmienok ste prijímali deti do sirotinca?

Bežne to bolo tak, že ak boli deti poslané do sirotinca, ten ich prijal. Nie vždy však bol tento proces jednoduchý, keďže v rwandských zákonoch neexistuje jasná definícia siroty. Často tak dochádzalo k zaujímavému fenoménu – do sirotinca prichádzali aj deti, ktoré sirotami vôbec neboli. Poslali ich tam rodičia, lebo to bola pre nich jednoduchšia cesta ako živiť ďalší hladný krk. A my sme zisťovali len veľmi ťažko, ktoré z detí sú skutočné siroty. Potom som preto zaviedol systém, že siroty k nám posielali úrady, ktoré mali za úlohu preveriť, či dieťa svojich rodičov má alebo nie. A to sa stalo hlavnou podmienkou prijatia.

Okrem toho však dieťa nesmelo byť staršie ako päť rokov. Staršie deti už mali totiž sformované charaktery a do kolektívu mohli priniesť problémy. Ale to bola iba naša interná podmienka. No súrodencov sme od seba neoddeľovali. Ak bol teda niektorý z nich starší ako päť rokov, mohli u nás byť spolu.

A v sirotinci mohli deti ostať, kým nedokončili strednú školu. Potom už mali byť naplno integrovaní do rwandskej spoločnosti. Naše obchodné aktivity sme sa však rozhodli rozvíjať aj preto, aby sme im tento proces uľahčili. Keď totiž dieťa skončí stredné vzdelanie, veľa možností uplatniť sa v Rwande nemá. Finančné prostriedky získané z podnikania mali teda smerovať aj k tomu, aby naše siroty mohli študovať na univerzite. Tým by si zlepšili šance na uplatnenie sa v tejto krajine.

Boli ste teda na dobrej ceste naplniť vaše ciele. Dnes sa však pozerám na opustený sirotinec a vy odchádzate späť do Guatemaly. Čo sa stalo?

Koncom minulého roka prišlo vládne rozhodnutie, že všetky sirotince v krajine budú zatvorené. Bol to šok. Pýtali sme sa sami seba - naozaj je to pravda? Veď predsa máme projekt, ktorý sa nedá nájsť nikde inde na celej planéte. Máme niečo, čo môže pomôcť chudobnej krajine, ktorá nemá dostatočné zdroje. Stali sme sa prvým a jediným ekonomicky sebestačným a nezávislým sirotincom na svete, vytvorili model fungovania, ktorý sa môže kdekoľvek aplikovať a nasledovať. No zastavili nás tesne predtým, ako sme chceli začať s vývozom našich produktov. Na sušené ovocie sme už mali odberateľov vo Veľkej Británii, USA i vo Švajčiarsku. Stovkám ľudí na celom svete som potom musel tiež povedať – ďakujeme za vaše úsilie, no dostali sme stopku, spolupráca končí. Aj práca inžinierov z NASA bola zrazu zmarená.

Nehovoriac o tom, že toto rozhodnutie vlády vrhlo stovky detí v celej krajine do pasce úplnej chudoby. Z nášho sirotinca taký osud čakal 95 percent z nich. U nás jedli trikrát denne, mali topánky, oblečenie, chodili do školy, my sme sa starali o ich zdravie a ich zase učili, ako sa postarať sami o seba v reálnom živote.

Prečo si myslíte, že sa to stalo?

Vy pochádzate zo Slovenska, ja som z Guatemaly. V oboch našich krajinách sirotince existujú. Prečo Rwanda urobila takéto rozhodnutie, keď je jednou z najchudobnejších krajín na svete? Podľa môjho názoru, ktorý však môže byť mylný, chceli nadchnúť svetové spoločenstvo. Ukázať mu - pozrite, len 21 rokov po skončení najprepracovanejšej a najefektívnejšej genocídy v histórii sme už natoľko rozvinutí, že nepotrebujeme sirotince. Nuž, to je obdivuhodné, ale kto za to zaplatí? Deti. Podľa medzinárodných pravidiel má každé dieťa právo žiť v rodinných podmienkach. Každého to formuje a preto sme takí, akí sme v dospelosti. Isteže, Rwanda môže presadiť rodinnú politiku bez sirotincov, no dnes na to ešte nie je vôbec pripravená.

Predstavte si, že ste hladná, ja vám ponúknem jedlo, ale vy ho odmietnete a ďalej odmietate. Ako si to môže dovoliť krajina, ako je Rwanda? Je to pre mňa nepochopiteľné. Myslím si, že to musí byť kombinácia arogancie a ignorancie. Ak vládnete, musíte sa predsa starať o svojich občanov, o to, aby sa im žilo lepšie. V Rwande sa to však nedeje.

Ako toto rozhodnutie vnímali vaše deti?

Bola to pre nich tragédia. Žiadne z nich nechcelo ísť nikde inde, toto bol ich domov. Ako by ste reagovali vy ako dieťa, keby vám prikázali, že musíte odísť k nejakým svojim príbuzným, kde vlastne ani nie ste vítaní? Tieto deti trpia a nikdy na to nezabudnú. Mali domov, dobré miesto na život a naraz ich rozhodnutie zhora vrátilo do chudoby. Skôr či neskôr sa budú zamýšľať, prečo sa to stalo a čo s tým urobiť.

Ľudia voči tomuto rozhodnutiu neprotestovali?

Nie. Sú na smrť vystrašení. Všetci s týmto rozhodnutím nesúhlasili, no nikto sa proti nemu neozval. Pokiaľ totiž máte opačný názor, môžete skončiť vo väzení alebo nedajbože zmiznúť. Cudzinec dostane zase 24 hodín na opustenie krajiny. Aj ja som si už podpísal svoj ortieľ a moja úloha v Rwande sa tým skončila. Povedal som, že zatvorením sirotincov škodia ľuďom, a to len preto, že sa chcú zapáčiť v zahraničí. Z dlhodobého hľadiska im to však nebude fungovať. Toto nie je cesta ako riadiť krajinu. Môžete poškodiť jej ekonomiku, no nemôžete predsa priamo škodiť ľuďom, ktorí v nej žijú. Nedá sa riadiť bez ohľadu na názor ľudí.

No oni to robia a nielen pri sirotincoch. Zriadili sme potom napríklad i centrum ochrany žien. Žili tam mladé ženy, mladšie ako 18 rokov, ktoré boli obeťou sexuálneho obťažovania, znásilnené. Zriadili sme preto miesto, kde môžu voľne dýchať, bez obáv, kde môžu byť so svojím dieťaťom, kde môžu získať novú šancu, pretože rodina ich odvrhla a nikto im nepodal pomocnú ruku. Starali sme sa o ne, ale o niekoľko mesiacov zasiahla úradná moc a nariadila, aby sa ženy vrátili k svojim príbuzným. Prečo? Možno sa opäť mýlim, no myslím si, že ak rwandská vláda niečo nevie vyriešiť, tak sa problém snaží zakryť. To je ich prístup. A znásilnenia sú veľkým problémom krajiny, stovky žien sú ich obeťou. Ak sa však chcete navonok prezentovať ako vyspelá krajina, tak takéto niečo existovať nemôže. Sú potom len dve cesty – buď to vyriešiť alebo to skryť. A oni sa vybrali tou druhou.

Zo sirotinca už odnášate posledný nábytok, spaľujete posledné hračky, zabezpečujete posledné úradné veci. O pár mesiacov už ostane sirotinec aj bez svojho riaditeľa. Ako sa cítite?

Bolí ma to. Keď prežijete desať rokov života uprostred ničoho, so smiešne nízkym platom, za ťažkých podmienok, tak nečakáte, že sa to skončí tak smutne. Snažil som sa spraviť maximum v prospech mojich detí, pracovníkov, komunity, no neumožnili mi to dokončiť.

Prišiel som z iného kúta sveta, pomáhal som deťom a zrazu sa dozviem, že nie som už viac chcený. Na to môžem povedať len - ďakujem za čas, ktorý som mohol v Rwande prežiť, no teraz musím ísť ďalej. Želal by som si, aby to tak nebolo, ale tu na mojich želaniach nezáleží.

V zahraničí žijem už 30 rokov. Počas tohto dlhého obdobia som zanedbával svoju rodinu. Pred 12 rokmi som stratil otca, no nemohol som mu ísť na pohreb. Moja matka má 90 rokov a je tiež chorá. Aj preto sa vraciam domov. Roky som sa staral o množstvo ľudí z rôznych častí sveta, no teraz prišiel čas, aby som sa postaral o moju vlastnú rodinu. Pripúšťam však, že ak by sirotince nezrušili, v Rwande by som ostal.

Po desiatich rokoch života v tejto krajine - čo by podľa vás Rwande pomohlo?

Nikdy som nebol prezidentom nejakej krajiny, takže je možné, že sa hlavy štátov zaoberajú mnohými dôležitejšími témami. No v krajine, ako je Rwanda, je potrebné viac komunikovať a zaujímať sa o ľudí. Je to malá krajina, mala len 33 sirotincov. Pre politika nemohlo byť problémom niektoré navštíviť a sám si overiť, aká je situácia. Nie je možné, že úrady rozhodujú bez toho, aby sa spýtali na názor zdola alebo odborníkov. Aby sa napríklad opýtali na názor organizácií, ktoré majú v náplni práce pomoc ľuďom. Nie, lebo také organizácie tu vlastne ani nechcú.

Podobne sa však vláda zachovala k pouličným deťom bez domova. Opäť zrejme preto, aby nadchla medzinárodné spoločenstvo...

Ak sa budete prechádzať po Kigali, na uliciach neuvidíte žiadneho detského bezdomovca. V okolitých krajinách však sú, má ich Uganda i Keňa, Rwanda však nie. To nepochybne nadchne medzinárodné spoločenstvo. Je však na mieste otázka - kde sú? Presťahovali ich, alebo skryli? Nuž, počul som, že uprostred jazera Kivu je ostrov, kde časť z nich vyviezli, lebo odtiaľ už nedokážu doplávať späť...

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR