Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

27. augusta 2013

Veronika Šikulová vydáva knihu Diera do svetra



Veronika Šikulová-Diera do svetra



Zdieľať
Veronika Šikulová-Diera do svetra Foto: TASR/www.book.review.sk
Bratislava 27. augusta (SNP) - No po prečítaní tejto sympatickej publikácie je zrejmé, že mladším čitateľom určená vlastne nie je.


Známa slovenská prozaička Veronika Šikulová (1967), ktorá sa jednoznačne vyčleňuje z už v podstate neprehľadného radu množstva ženských autoriek v súčasnej próze, vydala ďalšiu knižku, v poradí už siedmu, nazvanú, ako inak, ako šikulovsky – Diera do svetra.

Kniha, ktorú autorka možno po upratovaní vo svojom počítači predvídavo rozdelila do šiestich častí, obsahuje krátke či ešte kratšie texty, v ktorých dominuje hravosť, irónia, humor, sebairónia, jazykové schválnosti – najmä kalambúry - a tiež značná miera sebaskúmania a svetaskúmania (alebo naopak).

Modra, jej mikrokozmos

Pravda, Šikulovej svet, to nie sú ďaleké kraje či cudzie mestá, hoci v nich tiež pobývala, ale je to predovšetkým jej Modra, jej mikrokozmos. K tomu treba ešte priradiť jej nezabudnuteľného otca Vinca, ktorý ju sprevádza nielen v spomienkach, ale i snoch. Ďalej tiež jej milovaného/mailovaného životného partnera a deti... Často tiež spomína Boha, ale tak trocha akoby ledabolo či familiárne, nie bázlivo. O hĺbke či úprimnosti jej postoja k Všemohúcemu svedčí však aj len akoby mimochodom utrúsená zmienka o jej každonedeľnom dotyku kropeničky so svätenou vodou v modranskom kostole.

Šikulová sa dôkladne vyzná aj v prírodnom svete, či rastlinnom alebo zvieracom, čo bolo ešte nie tak dávno úplnou a prirodzenou výbavou a svedkom životnej múdrosti našich predkov. O rastlinách, prírode a súžití s ňou, ktoré bolo kedysi pre našich predkov niečím samozrejmým, píše najmä v druhej časti svojej knižky, nazvanej príznačne – Za slávičím humnom. Najkratšou časťou je časť štvrtá, obsahujúca dve modlitby – podľa autorky „strelné“.

Využíva aj iných autorov

Vo väčšine textov prejavila alebo nábeh k básnickému jazyku, alebo sa oň pokúsila v úplnosti. V niektorých textoch sa dopracovala až k gnómickosti vypovedaného – napr. v častiach nazvaných Zubaté je chladné slnce či Kto som? Bohato využíva aj alúzie na iných autorov, iné texty, vyznievajú niektoré ako zámerné, chcené, u iných pôsobia skôr ako čaro nechceného, jej zjavné sympatie patria takým spisovateľom (okrem tatka Vinca) ako J. Litvák, L. Novomeský, Š. Strážay, M. Proust, ale určite aj R. Sloboda a W. Thoreau. Provokačne pôsobí rytmizovaný textík Spisovateľ má mať hovno so skeptickou pointou – „Aj tak to nik nečíta.“ Snáď aj preto si zvolila názov knižky tak obyčajne či priskromne – Diera do svetra, čiže nie do sveta... Ale Veronika Šikulová nemusí mať z nečítania obavy, jej knižky sa určite čítajú a nie hocijakými čitateľmi.

Výsledkom jej triedenia textov je skutočne pôvabná knižka, napísaná vtipnou a inteligentnou autorkou, ktorá tentoraz nevyužila svoju ďalšiu silnú stránku – sprostredkovať čitateľovi príbeh, či príbehy o osudoch ľudí okolo nás, ktorým dokáže dať neopakovateľnú a zrejme aj nenapodobiteľnú šikulovskú príchuť.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Najlepšie zarábajúcou celebritou je speváčka Madonna
<< predchádzajúci článok
Pekelný výlet