 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Sobota 27.4.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Jaroslav
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
| Denník - Správy |
 |
 |
|
Regióny| Prílohy |
 |
|
|
|
| Pridajte sa |
 |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
 Mobilná verzia
|
|
|
ESTA USA |
21. augusta 2013
Výstava v Bratislave pripomína vysielanie rozhlasu v čase okupácie
Na snímke reprodukcia fotografie z výstavy od autora Karola Demutha, zľava redaktori Milan Jurčo, Štefan Turňa a technik Jaroslav Faksa v improvizovanom pracovisku v budove Krajskej správy spojov.
Zdieľať
Na snímke reprodukcia fotografie z výstavy od autora Karola Demutha, zľava redaktori Milan Jurčo, Štefan Turňa a technik Jaroslav Faksa v improvizovanom pracovisku v budove Krajskej správy spojov. Foto: TASR/Pavel NeubauerJe venovaná 45. výročiu okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy a dnes ju sprístupnili vo vstupných priestoroch Slovenského rozhlasu v Bratislave. Na panelovej výstave, ktorá potrvá do konca septembra, sú autentické fotografie zaznamenané a desaťročia opatrované rozhlasovým technikom Karolom Demuthom. Sú spestrené ukážkami z dobovej tlače i s vtipnými karikatúrami.
"21. august 1968 významne zmenil dejiny Československa. Rozhlas bol kľúčovým médiom v úvodných hodinách pri informovaní. Naši kolegovia robili česť svojej profesii a vzdávame im hold a úctu," na vernisáži povedal generálny riaditeľ RTVS Václav Mika.
Bola to doba, ktorá zasiahla každú rodinu. Po nádejnej zmene v spoločnosti pod názvom Pražská jar mala táto občianska sloboda krátku trvanlivosť. Pásy tankov piatich krajín Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz, Poľsko, Nemecká demokratická republika, Maďarsko a Bulharsko) udusili 21. augusta 1968 klíčiacu nádej na obrodu spoločnosti. Úlohou okupantov bolo aj obsadenie desiatich štúdií Československého rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio na okraji mesta nedokázali sovietski vojaci hneď objaviť. Redaktori štúdia celý deň prinášali pravdivé aktuálne informácie o dramatických udalostiach. K nim prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska aj o prvých obetiach a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií.
Banskobystrické štúdio sa stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné na Slovensku bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Sovietski vojaci prišli do neho až tesne pred polnocou, 24 hodín po vstupe vojsk. Redaktori sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť sovietski vojaci. V druhý deň okupácie vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ banskobystrického vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Potom postupne vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených v Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov.
Návštevník výstavy sa dozvie, že pri príležitosti osláv výročia vzniku Československa (28.10.1968) odmenil Národný front za augustové vysielanie pamätnými plaketami technikov Štefana Ivančíka a Karola Demutha. Vzápätí po nástupe normalizácie nasledovali previerky, vypočúvanie agentmi Štátnej bezpečnosti a prepúšťanie z práce. Československý rozhlas museli opustiť Ján Baláž, Ondrej Bartoš, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Mikuláš Kováč, Viliam Mráz, Zdeno Oravec, Ota Plávková a Štefan Turňa. Spomínaní technici boli odvolaní z riadiacich funkcií. Všetci boli po roku 1989 rehabilitovaní, no vek a zdravotné problémy už niektorým nedovolili, aby sa vrátili na pôvodné pozície.
M. TVAROŽEK: V auguste 1968 sa vysielalo z utajených miest a na základe hesiel
Sovietska kontrarozviedka sa v auguste 1968 snažila presadiť do vysielania Československého rozhlasu svoju propagandu. Mnohí redaktori preto opustili sídlo rozhlasu v Bratislave a začali vysielať z utajených miest. Pri práci sa chránili heslami, ktoré každý deň menili. Takto spomína na august 1968 rozhlasová legenda Michal Tvarožek, ktorý sa dnes v Bratislave zúčastnil na spomienke predstaviteľov Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) a Slovenského syndikátu novinárov (SSN) pri príležitosti 45. výročia okupácie.
"Sovieti vytrhali drôty, boli sme odkázaní na improvizáciu. Teda zobrať techniku, odísť a hľadať miesta, odkiaľ sa vysielať dalo. To znamená retranslačné stanice, zosilňovačky a ďalšie utajené miesta," vysvetľuje Tvarožek. Dodáva, že on bol vtedy ešte novinársky elév a sám nepoznal lokality, z ktorých vysielali aj jeho príspevky. "Po rokoch sa ukázalo, odkiaľ sa vysielalo. Že to bolo dokonca priamo oproti rozhlasu v kláštore, na Ahoji, vysielalo sa z Vajnôr. A aby sa rozoznalo, o koho ide, používali sa zvučky."
"A aby sa tam nevotreli tí, ktorí tam nemali čo robiť, boli heslá. Každý deň sa vymyslelo heslo, ktorým sa identifikoval človek, napríklad ja. Musel som ho poznať a na základe tohto hesla som mohol odovzdať materiál, ktorý som mal nahratý," spomína Tvarožek. "Nás to prekvapilo na služobnej ceste v Žiline. Najprv sme mapovali situáciu tam, potom sme sa presunuli pomôcť v Bratislave. Bol som takým pešiakom, ktorý zabezpečoval vysielanie, takých pešiakov bolo veľa. Behal som po uliciach s magnetofónom a zháňal názory ľudí, potom som ich odovzdával spojke, ktorá ich dávala do vysielania. Aj drobná úloha bola vtedy dôležitá," konštatuje Tvarožek.
Podľa jeho ďalších slov Sovieti nezničili retranslačné stanice preto, aby mohla rozhlas využívať na propagandu chystaná vláda "robotníkov a roľníkov". "Chvalabohu, tento scenár sa neuskutočnil," povedal. Tvarožek zdôraznil, že informácií bolo vtedy málo a takmer jediným zdrojom objektívnych informácií bol rozhlas. Pokračoval, že po previerkach v období normalizácie muselo z rozhlasu odísť okolo 80 redaktorov a ďalšie štyri desiatky na to nečakali a ešte predtým emigrovali do zahraničia.
Podobné spomienky má aj Zuzana Krútka zo Slovenského syndikátu novinárov. "Do rozhlasu na Zochovej ulici prišiel dôstojník a povedal, že končia. Vypli im vysielače. Oni si zohnali náhradné vysielanie, dokázali si organizovať spravodajskú sieť, zabezpečiť nielen vysielanie v slovenčine, ale aj maďarčine. V tom čase začali vysielať aj vojská, ktoré sem prišli. Preto sme hľadali hlasy redaktorov, ktoré sme poznali," vysvetľuje.
"Snažili sa upokojovať situáciu. Hovorili ľuďom pravdu, čo sa deje, ale upozorňovali ich na to, že sa nedá bojovať voči tankom holými rukami," hovorí na margo práce rozhlasových redaktorov v roku 1968.
Predstavitelia Slovenského syndikátu novinárov a Rozhlasu a televízie Slovenska dnes pri príležitosti 45. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 položili kvety k pamätnej tabuli v Bratislave. "Pripomíname si odvahu a statočnosť kolegov z rozhlasu, ktorí v roku 1968 nezaváhali a pokračovali vo svojej práci informovať občanov. Mnohí na to neskôr doplatili," pripomenula Krútka.
Sovietska kontrarozviedka sa v auguste 1968 snažila presadiť do vysielania Československého rozhlasu svoju propagandu. Mnohí redaktori preto opustili sídlo rozhlasu v Bratislave a začali vysielať z utajených miest. Pri práci sa chránili heslami, ktoré každý deň menili. Takto spomína na august 1968 rozhlasová legenda Michal Tvarožek, ktorý sa dnes v Bratislave zúčastnil na spomienke predstaviteľov Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) a Slovenského syndikátu novinárov (SSN) pri príležitosti 45. výročia okupácie.
"Sovieti vytrhali drôty, boli sme odkázaní na improvizáciu. Teda zobrať techniku, odísť a hľadať miesta, odkiaľ sa vysielať dalo. To znamená retranslačné stanice, zosilňovačky a ďalšie utajené miesta," vysvetľuje Tvarožek. Dodáva, že on bol vtedy ešte novinársky elév a sám nepoznal lokality, z ktorých vysielali aj jeho príspevky. "Po rokoch sa ukázalo, odkiaľ sa vysielalo. Že to bolo dokonca priamo oproti rozhlasu v kláštore, na Ahoji, vysielalo sa z Vajnôr. A aby sa rozoznalo, o koho ide, používali sa zvučky."
"A aby sa tam nevotreli tí, ktorí tam nemali čo robiť, boli heslá. Každý deň sa vymyslelo heslo, ktorým sa identifikoval človek, napríklad ja. Musel som ho poznať a na základe tohto hesla som mohol odovzdať materiál, ktorý som mal nahratý," spomína Tvarožek. "Nás to prekvapilo na služobnej ceste v Žiline. Najprv sme mapovali situáciu tam, potom sme sa presunuli pomôcť v Bratislave. Bol som takým pešiakom, ktorý zabezpečoval vysielanie, takých pešiakov bolo veľa. Behal som po uliciach s magnetofónom a zháňal názory ľudí, potom som ich odovzdával spojke, ktorá ich dávala do vysielania. Aj drobná úloha bola vtedy dôležitá," konštatuje Tvarožek.
Podľa jeho ďalších slov Sovieti nezničili retranslačné stanice preto, aby mohla rozhlas využívať na propagandu chystaná vláda "robotníkov a roľníkov". "Chvalabohu, tento scenár sa neuskutočnil," povedal. Tvarožek zdôraznil, že informácií bolo vtedy málo a takmer jediným zdrojom objektívnych informácií bol rozhlas. Pokračoval, že po previerkach v období normalizácie muselo z rozhlasu odísť okolo 80 redaktorov a ďalšie štyri desiatky na to nečakali a ešte predtým emigrovali do zahraničia.
Podobné spomienky má aj Zuzana Krútka zo Slovenského syndikátu novinárov. "Do rozhlasu na Zochovej ulici prišiel dôstojník a povedal, že končia. Vypli im vysielače. Oni si zohnali náhradné vysielanie, dokázali si organizovať spravodajskú sieť, zabezpečiť nielen vysielanie v slovenčine, ale aj maďarčine. V tom čase začali vysielať aj vojská, ktoré sem prišli. Preto sme hľadali hlasy redaktorov, ktoré sme poznali," vysvetľuje.
"Snažili sa upokojovať situáciu. Hovorili ľuďom pravdu, čo sa deje, ale upozorňovali ich na to, že sa nedá bojovať voči tankom holými rukami," hovorí na margo práce rozhlasových redaktorov v roku 1968.
Predstavitelia Slovenského syndikátu novinárov a Rozhlasu a televízie Slovenska dnes pri príležitosti 45. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 položili kvety k pamätnej tabuli v Bratislave. "Pripomíname si odvahu a statočnosť kolegov z rozhlasu, ktorí v roku 1968 nezaváhali a pokračovali vo svojej práci informovať občanov. Mnohí na to neskôr doplatili," pripomenula Krútka.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
