Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Gala

25. októbra 2020

Hevier: Dnešné deti potrebujú úplne iné zručnosti alebo schopnosti, ako ich učíme



Spisovateľ a dlhoročný učiteľ Daniel Hevier založil virtuálnu Radostnú školu, v ktorej učí deti vychádzať zo seba.



Zdieľať
Hevier: Dnešné deti potrebujú úplne iné zručnosti alebo schopnosti, ako ich učíme

 

Spisovateľ a dlhoročný učiteľ Daniel Hevier založil virtuálnu Radostnú školu, v ktorej učí deti vychádzať zo seba.

Dieťa podľa neho potrebuje počúvať v prvom rade svoj vnútorný hlas a dospelý by mu mal dať na to priestor, vnímať ho, motivovať a rozvíjať s ním to, čo má rado a čo mu ide. „Nepáči sa mi tá ambícia školstva prichytiť deti pri chybe alebo im dokázať, že niečo nevedia,“ hovorí v rozhovore pre Webnoviny.sk.

Ako by ste charakterizovali koncept Radostnej školy? Hovoríte, že by ste chceli, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia.

Vyvinul som svoju pedagogiku, didaktiku a metodiku opierajúcu sa o súčasné potreby dnešného sveta, ktorý je veľmi premenlivý a neistý. Vždy pritom vychádzam zo situácie konkrétneho dieťaťa. To znamená, že učiteľ by mal najprv spoznať, čo v tom dieťati je, aké má schopnosti a predpoklady, aké sú jeho najlepšie vlastnosti, a tie by mu mal pomáhať rozvíjať. A potom mám niekoľko zásad, napríklad, že treba všetko aktualizovať, počnúc dnešnou situáciou, dnešným ránom. Treba vždy začať tým, čo je teraz vôkol nás, aká je situácia v triede či v rodine, a potom sa môžeme zaoberať vzdialenejšími javmi, napríklad antickou drámou alebo rozdelením zámen.

Informácií je dnes kvantum a mnohé z nich je neproduktívne v sebe uchovávať. Dnešné deti potrebujú úplne iné zručnosti alebo schopnosti, ako ich „učíme“. Teraz je najdôležitejšie kritické myslenie, práca v tíme, kreativita, schopnosť rozmotať uzly problémov, štrukturovať chaos, uchovať si vlastnú integritu, ekonomické a finančné myslenie, vnímanie času a priestoru, ekológia prostredia, využitie príležitostí, asimilácia a aklimatizácia na meniace sa podmienky… Samozrejme, treba mať aj nejaký všeobecný prehľad, no nepáči sa mi tá ambícia školstva prichytiť deti pri chybe alebo im dokázať, že niečo nevedia.

Čo vás podnietilo k tomu, že ste založili O2 Radostnú školu s Danielom Hevierom? Má na tom podiel aj pandémia alebo ste nad týmto projektom premýšľali už skôr?

Učil som už dávno predtým, ako vznikla Radostná škola. Pedagogickej činnosti na rôznych druhoch škôl sa venujem asi 40 rokov, učil som Rómov na vojne, mimoriadne nadané deti, deti s Aspergerovým syndrómom, učil som na základných, stredných aj vysokých školách, venujem sa tomu celý život a postupne sa to štrukturovalo, až som si založil tento projekt, kde okrem toho, že vzdelávam deti, vzdelávam aj učiteľov, aby mohli môj štýl výuky šíriť zas ďalej vo svojom okolí.

Teraz mám okolo seba asi 80 učiteľov stredných aj základných škôl, s ktorými sa kontaktujeme, spolupracuje, robím pre nich prednášky, webináre, posielam im materiály, a tento rok to vyústilo do Radostnej školy. Keď sa začala prvá vlna pandémie, tak som každý deň virtuálne vyučoval v inej slovenskej triede, niekedy som stihol aj dve školy denne. Teraz pokračujem výukou stredoškolákov, keďže tí zostali teraz doma.

Chcú sa deti prirodzene učiť?

Áno, deti sú od prírody zvedavé, chcú sa dozvedať a my to v nich postupne zabijeme, stáva sa to okolo tretej triedy. Keď sa detí v telocvični opýtam, kto sa dnes tešil do školy, presne viem, kde začínajú tretiaci – tí sa už nehlásia… Asi je v tom našom systéme niekde chyba. Našťastie sa to s novými ľuďmi na ministerstve mení. Už sú počuť aj názory, ktoré dúfajme povedú k hĺbkovým zmenám.

Aké predmety vlastne vyučujete? Zameriavate sa hlavne na jazyk a literatúru?

To je taká konvencia, že učivo je rozdelené na jednotlivé predmety, lenže trendy sú podľa mňa v tom, že predmety sa budú preskupovať, možno niektoré splývať. Možno sa nebude vyučovať slovenský jazyk a cudzie jazyky, ale bude všeobecná jazykoveda, možno budú splývať aj prírodné vedy. Veľmi dobre spájam aj dejepis so zemepisom, pretože súvisia, je to priestor a čas… Dokonca sa dajú nájsť paralely medzi matematikou a slovenčinou, také slovné príklady, veď tam je viac slovenčiny a deti si ich často nevedia ani poriadne prečítať. Nerozumejú, čo čítajú, a potom to nevedia vypočítať. Charakteristikou Radostnej školy teda je, že predmety spájame. Viem si predstaviť, že sa na jednej hodine učivo môže dotknúť aj troch alebo štyroch predmetov.

Ako na to reagujú učitelia, ktorých ste oslovili?

Je to naozaj taká spoločná synergia a stretávam sa s naozaj veľmi vizionárskymi a inovatívnymi učiteľmi. Ja im niečo predvediem alebo ponúknem a oni to často nielen príjmu, ale ešte to aj obohatia. Sami sú aktívni, nedostávajú odo mňa iba nejaké pokyny, ktoré potom realizujú, ale moju metodiku ďalej rozvíjajú. A sú v tom so mnou nielen Bratislavčania, ale učitelia z celého Slovenska. Dokonca aj z malých obcí aj malých dediniek, aj tam sú progresívni a nadšení pedagógovia.

Vy ste ako malý chlapec chodili do školy rád?

Áno a ešte som to mal spestrené tým, že moja mama bola učiteľka, čiže som to mal aj doma. Chodil som do školy rád, ale nie kvôli tej samotnej škole. Ja si vlastne ani nepamätám, čo som v tých laviciach robil, všetko išlo mimo mňa okrem toho, čo ma zaujímalo. To boli najmä rôzne umelecké výchovy a slovenčina, sloh a literatúra, ale naozaj si nepamätám, že by som sa niečo učil naozaj s láskou a rád.

Do školy som veľmi rád chodil kvôli vzťahom, spolužiakom, neskôr spolužiačkam, kvôli bandám, ktoré sme mali, kvôli ceste do školy a z nej. Stávalo sa, že sme sa aj tri hodiny vracali zo školy domov, každého spolužiaka sme odprevadili… Samozrejme, bola to úplne iná doba, ale myslím si, že toto zostalo aj v našich deťoch. Chýba im škola, ale ani nie to vyučovanie, najmä ak majú nejakého nešťastného učiteľa alebo učiteľku, ktorá ich nevie učiť a iba ich driluje, ale kvôli tým vzťahom a kamarátstvam.

Veď napokon, keď dieťa niečo baví, naučí sa to aj samo…

Áno, a ďalšia vec je, že nikto ani reálne nemôže všetko od humanitných vied cez prírodovedné, šport a rôzne zručnosti zvládať na samé jednotky. To nie je v ľudských silách a to by učitelia aj rodičia mali prijať. Každý z nás je dimenzovaný na nejakú oblasť, ktorú keď bude rozvíjať, bude v nej dobrý a úspešný a tie ostatné veci treba brať naozaj len ako taký základ.

Čo dnešným školám podľa vás chýba?

To je taká komplexná, ťažká otázka… Dnes sa začínajú zavádzať miesto jedného ročníka s predpísanou látkou trojročné bloky, kde má ten žiak možnosť individuálne postupovať. To je výborná vec. Druhá vec je, že musíme úplne otočiť testovanie, známkovanie a hodnotenie a musíme deti motivovať, to deťom chýba asi zo všetkého najviac. Deti často nevedia, a nik im to ani neukazuje, prečo by sa niečo mali naučiť a načo im to v živote bude. Niekedy musíme aj sami uznať, že im to bude pravdepodobne nanič.

Inokedy ich zas tie predmety učia nejakú schopnosť, ktorú môžu neskôr využiť, napríklad schopnosť štrukturovaného myslenia, dekódovania nejakých informácií a podobne. To sa dá naučiť aj na takom vetnom rozbore. Ten je tak exkluzívny, málokto ho v živote bude profesionálne potrebovať, ale keď sa naučíte určovať vetné členy alebo orientovať v Mendelejevovej tabuľke prvkov, chemických či fyzikálnych vzorcoch, poskytne vám to algoritmy na to, aby ste sa mohli ďalej vo svojej oblasti orientovať a mať v nej nejaký systém. Škola by nás v prvom rade mala naučiť učiť sa celý život sám pre seba a jednoducho tak, že uspokojujete svoju zvedavosť.

Ako by mal vyzerať moderný učiteľ?

Každý je iný, žiaci sú iní, aj učitelia sú rôzni. Učiteľ dneška by mal byť v prvom rade ľudský a mal by byť sám osobnosťou. Učiteľ, ktorý chce vychovať osobnosť, nemôže byť nejaký utiahnutý alebo pasívny. Nemal by to byť človiečik, ktorého vystraší riaditeľ, zriaďovateľ alebo inšpektor alebo si nedokáže obhájiť svoje argumenty pred rodičmi – tí tiež vedia byť sabotérmi všetkých možných zmien. Dobrý učiteľ by mal prejavovať o žiaka záujem v prvom rade ako o človeka, až potom v ňom vidieť objekt vzdelávania. A mal by mať túžbu vystrojiť to dieťa do života, aby sa po tej deviatej triede nestratilo a aby žilo čestným, tvorivým, úspešným životom. Až potom by mala nasledovať jeho odbornosť spätá s predmetom, ktorý vyučuje.

Deti si často na vyučovaní nevedia udržať pozornosť. Čím to podľa vás je a čo sa s tým dá robiť?

Zaujímam sa aj o tieto neurologické, poruchové záležitosti. Veľa detí má poruchy učenia a vnímania. Môj základný pocit, keď vidím, že dieťa je nesústredené, je, že ja ako učiteľ robím niečo zle, pretože som dieťa nedokázal zaujať. A nedokážete to, keď idete mimo záujmov tých detí. Samozrejme, nedá sa ich učiť len to, čo ich baví, ale aj to, čo ich nebaví, sa im dá predostrieť príťažlivým spôsobom.

A ďalšia dôležitá vec, na ktorú sme zabudli, je, že máme také dve krajnosti – sme na deti buď veľmi prísni a veľa od nich vyžadujeme alebo im všetko dovolíme. Pozor! Dieťa potrebuje a chce mať hranice. Ono bytostne túži po tom, aby mu niekto ukázal to ihrisko a povedal, tuto môžeš a tu už nie, lebo by si si ublížil. A potom sa dá netrpezlivosť a neposednosť aj rôznymi hravými formami trénovať. Dieťa má pocit, že sa hrá hru, ale v podstate plní vôľové vlastnosti alebo si niečo skúša. A vieme, že keď dieťa vidí zmysel v tom, čo robí, dokáže sa aj zaprieť a dokáže niečo vydržať. Naozaj to potom závisí len od majstrovstva toho dospelého.

Ako v dieťati rozvinúť kreativitu? Je to niečo, k čomu dieťa musí mať sklony alebo ju má v sebe každé a záleží len na tom, ako s ňou pracuje?

Každé dieťa je tvorivé. Keby deti neboli tvorivé, neprežili by, neprešli by ani cez prechod. Tvorivosť môže byť rôznorodá – umelecká, matematická, konštruktérska, organizátorská – to už musí ten vypozorovať učiteľ alebo rodič a potom tomu dieťaťu dávať na ten jeho typ kreativity tréningy a cvičenia. Mali by sme v dieťati rozvíjať a kultivovať to, čo už má v sebe a mali by sme ho v prvom rade počúvať. My to, žiaľ, často robíme úplne opačne.

Je podľa vás dobre, keď je učiteľ so žiakom zároveň kamarát alebo si pri deťoch treba zachovať určitú dospelácku autoritu?

Nenazval by som to kamarát. Učiteľ by mal mať so žiakom priateľský vzťah, ale celkom kamarát byť nemôže, to je falošné kamarátstvo a dieťa to cíti. Dokonca by som povedal, že je to dieťaťu niekedy až protivné, keby sa dospelý tak štylizoval a chcel by byť príliš familiárny. Veď deti chcú mať svoj svet, aj si ho pred dospelými strážia a neodhaľujú im všetko, majú svoje záujmy. Myslím si, že by takého príliš kamarátskeho dospelého odmietli, ja ako dieťa by som to urobil.

Môžu sa dospelí učiť od detí?

Francúzsky sociológ Michel Serres nedávno prišiel s tvrdením, vraj nastáva prvýkrát v histórii ľudstva taká situácia, keď sa dospelí učia od detí. Nikdy to tak v ľudskej civilizácii nebolo a teraz sú údajne náznaky, že by to tak mohlo začať fungovať. A je to fakt, ja sa tiež učím od detí. Každý deň sa od nich niečo učím a veľa učiteľov tiež. Máme sa teda na čo tešiť.

Čo hovoríte na čítanie v detskom veku? Čítajú podľa vás deti dnes v dostatočnej miere?

Ja by som to postavil inak – čítali deti kedykoľvek dostatočne? Často sa hovorí, ako sa za mojich detských čias v 60. rokoch čítalo, to vôbec nie je pravda. Boli sme v triede traja, ktorí sme čítali a ostatní mali presne také isté záujmy, ako majú dnešné deti – behali po vonku, hrali futbal a mali iné záľuby. A musím povedať, že poznám aj deti, ktoré veľa čítajú, viem napríklad o jednom chlapcovi, ktorý číta slovníky, normálne si otvorí slovník na prvej strane a číta ho až do konca ako taký román. Poznám tiež chlapca, ktorý v deviatich rokoch číta zákony, lebo chce byť právnik. Ale poznám aj deti, ktoré za celý život neprečítali jednu knižku. A nielen deti, poznám aj takých dospelých, dokonca vysokoškolsky vzdelaných. Je to veľmi individuálne, ale určite to nie je tak, že kedysi sa čítalo a teraz nie.

A je čítanie podľa vás potrebné, aby sa človek v živote lepšie uplatnil?

Ja si z mojej vlastnej skúsenosti myslím, že áno. To, že čítam, mi podľa mňa prinieslo veľa schopností, analytických alebo aj intuitívnych, ale poznám napríklad matematikov, ktorí nečítajú a sú geniálni, majú rozvinuté iné myslenie. Poznám kuchárov a remeselníkov, ktorým čítanie tiež vôbec nechýba. Všeobecne si však myslím, že čítanie je prospešné. Aktivujú sa pri ňom také oblasti v mozgu, ktoré sa iným spôsobom aktivovať nedokážu.

A ako podnietiť deti, aby čítali a aby mali čítanie dokonca radi?

Treba im dávať dobré knižky, zaujímavé, také, ktoré otvoria a už ich nepustia. Nikto nechce čítať zlú, nudnú, mravokárnu, nezaujímavú a povrchnú knižku vyrátanú na nejaký efekt, každý chce čítať príbeh, ktorý ho strhne a dá mu niečo do života. Asi čítame knihy nie preto, aby sme zo života a sveta unikli, ale aby sme v ňom dokázali fungovať ešte lepšie ako predtým, ako sme tú knihu čítali. Je to výzva, lebo keď my spisovatelia nebudeme takéto knižky písať, tak deti nebudú čítať.

Teraz niečo píšete?

Píšem, ja vždy píšem aj päť alebo desať kníh naraz. Pripravujem teraz niekoľko kníh, dokonca aj také špeciálne knižky, ktoré som ešte nikdy nerobil – zošit slovných úloh z matematiky. Tie slovné úlohy, s ktorými sa v školách stretávam, sú totiž naozaj veľmi hlúpe a nudné. „Dedko mal sedem jabĺk, prišla vnučka, zobrala mu päť. Koľko jabĺk mu zostalo?‘ Toto keď dieťa vidí, tak musí apriori povedať, že to robiť nechce. Takže tvorím také slovné príklady iného druhu. A popri tom píšem ešte dve fantasy, komiks a horor pre dospelých.

Čo podľa vás potrebuje dieťa a mladý človek na to, aby zostal po celý život motivovaný a chcel sa ďalej sám vzdelávať?

Podľa mňa každý človek má v sebe taký pud, že chce byť v živote šťastný a chce si to šťastie a úspech v živote aj zaslúžiť, nechce ho dostať ako nejaké dedičstvo alebo ho niekomu ukradnúť, väčšinou ho chceme získať nejakým svojím úsilím. Toto je podľa mňa hlavná motivácia každého z nás. A keď ideme intuitívne tam, kam nás to ťahá, vtedy nás prirodzene baví sa v tej oblasti aj priebežne vzdelávať. Na to, aby človek zostal motivovaný a chcel sa celý život vzdelávať, treba, aby počúval ten svoj vnútorný hlas a robil to, po čom túži a čo má rád – chcem byť kuchár, chcem byť horár, chcem byť kozmonaut, riaditeľ banky alebo športovec…

Možností je veľmi veľa. Niektoré deti vedia už odmalička, že chcú byť lekári alebo architekti, niekto to nevie ani v tridsiatke, no nakoniec aj tak každý za niečím kráča. A úžasné je, keď dospelý vycíti, kam to dieťa smeruje a pomáha mu to dosiahnuť. Veľa detí sa, naopak, muselo k svojmu povolaniu alebo k životnej ceste dopracovať vlastne napriek dospelému, cez prekážky. Buď mu to zakazoval robiť rodič alebo ho od toho odrádzala škola… Keby mu v tom hľadaní, naopak, pomohli, mohli mu ho výrazne skrátiť.

Foto: Kecy k veci

© SITA Slovenská tlačová agentúra, prevádzkovateľ spravodajského portálu webnoviny.sk. Všetky práva vyhradené.


   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Zubná pasta nielen na čistenie zubov: 10 ďalších spôsobov, ako ju možno použiť!
<< predchádzajúci článok
Pre pandémiu sa predĺžia opatrenia týkajúce sa verejných kultúrnych podujatí

Hevier: Dnešné deti potrebujú úplne iné zručnosti alebo schopnosti, ako ich učíme - diskusné fórum čitateľov