.
Na Slovensku sa po zmene politického systému v novembri 1989 udomácnila beztrestnosť pre zločincov z oblasti (veľko)podnikania, financií i politiky. Najprv zneužívaním holandských dražieb v malej privatizácii skúpili prakticky za babku obchodíky, reštaurácie a malé podniky. Neskôr ešte aj tých 12 miliárd, ktoré sa podarilo z malej privatizácie utŕžiť, rozkradli. Potom v rámci veľkej privatizácie nalákali ľudí do investičných fondov s prísľubom peňažných podielov na prosperujúcich podnikoch, neskôr však fondy zmenili na akciové spoločnosti, aby ich ovládli a vyrabovali. Existoval aj primitívnejší spôsob podvodov - tzv. fakturantmi, keď štátne podniky dodali na dobré slovo a občiansky preukaz tovar a materiál na faktúru za stovky miliónov korún, pravdaže nikdy nezaplatenú. Začala éra dostihov „bielych koní" a ich zakopávania. V druhej vlne privatizácie zjednodušili príliš komplikovaný prerozdeľovací systém a začali kapitálotvorne prekvitať cez vopred určeného záujemcu. Zapojili do toho i banky, ktorým ministerstvá urobili zo štátnych peňazí najprv termínované vklady a z týchto si „privatizéri" požičali úvery aspoň na prvé splátky za sprivatizovaný majetok. Samostatnou kapitolou ostávajú bankou poskytované, ale nesplácané úvery, ručené ničím alebo len minimálnou hodnotou. Keď sa zlatý vek v bankách skončil, úverové pohľadávky, mnohé z nich podvodné, previedli na „slovenskú konsolidačnú", ktorá ich mala tak skryť, aby boli nedobytné pred spravodlivosťou, ale zároveň umožniť za zlomok ceny kúpiť z nich aspoň tých pár vymožiteľných. Málo sa pritom vie o veľkých podvodoch s clearingom - zúčtovacím centrom medzi Slovenskom a Českom. Jednoduché, čisté, rýchle, skryté a skoro bezprácne.
Keď sa zdalo, že prišiel deň zúčtovania, vynašli čiernu dieru, do ktorej napchali všetko to, čo by ich mohlo kompromitovať. Boli to konkurzy. Ak sprivatizovali podnik, ktorého cenu zaplatili maximálne na 10% a pritom ho ešte zaťažili nemalými bankovými úvermi, ostalo ešte niečo - pozemky, budovy a častokrát i zaujímavé a najmä drahé výrobné zariadenia. A prečo sa takéhoto bohatstva vzdávať? Stačilo v pravú chvíľu „prehodiť" tento majetok na inú, „čistú" spoločnosť, a prázdnu krabicu hodiť za pártisícovú odmenu na podnikajúcich Rómov. Súd potom zastavil konkurz pre nedostatok majetku. Alebo iný spôsob - dosadili si cez sudcu do spoločnosti svojho konkurzného správcu a potom si za desatinu ceny kúpili všetko, čo chceli, očistené od akéhokoľvek bremena.
Netreba zabúdať na dva významné zdroje financií - výstavbu diaľnic a vodného diela. Zahraniční dodávatelia vo verejnej súťaži prehrali s nezákonne zriadenými slovenskými občianskymi združeniami, a potom už bolo len hračkou „odlievať" peniaze cez nadhodnotené fakturácie. To sú napríklad tie argumenty o predražených diaľniciach pre zložitý horský profil.
V polícii a na prokuratúre udržiavali mocní pri živote tých správnych „chlapcov", nemuseli predsa všetko vidieť „krvavými očami" a netreba sa ani pretrhnúť. No a pre prípadné „slabšie" chvíle, keď orgány predsa len na niečo prišli, dalo sa spoľahnúť na to, že to urovná povýšenie alebo iný typ korupcie. Ak sa ale predsa len našiel niekto s rovnejším chrbtom, pri permanentnom „nedostatku dôkazov" a nepreukázateľnom „úmysle páchateľov" to bola len otázka trpezlivosti a ... peňazí.
Desiatky miliónov tiekli na účty do zahraničia, kde sa spájali ešte do väčších čísiel. „Transformovali" sa na tamojší kapitálik a ten sa postupne cez ďalšie obchodné aktivity dostal nakoniec opäť domov na Slovensko - už ako zahraničné investície. Teraz ich už len utopiť v pí-pí-pí projektoch so stopercentnou garanciou štátu a tridsaťročným slušným úrokom.
Finančná polícia mala v danom období značné možnosti zistiť a zdokumentovať nelegálne presuny „kapitálotvorných miliárd", no neurobila to. Hrala sa na malé prípadíky, kde nikomu neublížila a pre seba vytvárala aspoň na povrchu zdanie aktivity, získavala štatistické čiarky. Najlepším príkladom jej nemohúcnosti bolo dvojročné šetrenie prípadu nebankového subjektu BMG a Horizont, počas ktorých veselo narastali počty poškodených klientov. No ale čo už sa dalo od nej čakať, keď ju v roku 1990 založil bývalý príslušník Štb a až do polovice roku 2001 stáli v jej čele ďalší dvaja jeho bývalí kolegovia z rovnakej firmy? A po reorganizácii polície od roku 2004 až doteraz sa stala úplne „neviditeľnou".
Zhrňme to: za takmer dve dekády sa vytvorila na Slovensku silná finančná oligarchia, ktorá miliardy z nelegálnych zdrojov už niekoľkokrát „otočila" v množstve obchodoch, čím získala „legálne" zdroje svojich príjmov a korupciou dokázala odvrátiť i prípadné hrozby trestných postihov. Štát v trestnoprávnej rovine zlyhal na celej čiare, čomu nezabránili ani niektoré dobre cielené pokusy, trvajúce však príliš krátko a príliš osamotené, ukončené odstrašujúcimi spôsobmi.
Aký faktický zmysel potom malo prijatie zákona o skúmaní pôvodu majetku a jeho prípadná aplikácia?
Po „rabovačkách" bola a možno ešte aj existuje občianska objednávka voči politikom - postihnúť tých, ktorí nelegálnymi prostriedkami z nelegálnych zdrojov získali svoje bohatstvo a umelo vytvorili kasty bohatých a chudobných. Prezentovať sa v očiach verejnosti ako ten, kto je schopný a ochotný za túto vec bojovať a niečo aj dosiahnuť, sa stalo v predchádzajúcom volebnom období agendou opozičného SMER-u. Jednoduchosť jeho riešenia predloženým a schváleným zákonom o preukazovaní pôvodu majetku však skôr dokazuje, že jeho autor nebol schopný - a v skutočnosti možno ani ochotný - tento problém vyriešiť. Schválený zákon takýmto riešením, vzhľadom na jeho značné protiústavnosti, určite nebol a nie je.
Už bolo naznačené, že voči tým, ktorí zlegalizovali najväčší kus majetkového koláča, by tento zákon nebol uplatňovaný (a nielen kvôli princípu retroaktivity). Stali sa totiž skutočnou „kapitálotvornou" vrstvou, ktorá v prípade svojho ohrozenia môže (v extrémnom pohľade) azda ohroziť i krásne sa vyvíjajúce „hádépé".
Je jasné, že tí najbohatší by týmto zákonom postihnutí neboli a rovnako by to neboli ani tí chudobní, ktorých už toľkokrát okradli. Ostáva „zlatá" stredná vrstva, alebo pár „odrodilcov" z vyššej kasty, ktorých bude treba verejne zbičovať, lebo sa - trebárs - nechceli podeliť o zisky. Na svoje by si prišli aj „udavači", veď po odsúdencoch by ostali domy, byty, pozemky, obchodné spoločnosti, drahé hnuteľné veci...
A mohol by to byť obrázok ako vystrihnutý zo stredovekého kladiva na čarodejnice. Vrchná kasta by si robila svoje obchodíky, zveľaďovala panstvá a veľmi málo by ju zaujímalo, čo sa tam „dole" deje. Ale tí neprispôsobiví zo strednej vrstvy, ktorí by sa nepripojili k myšlienke veľkého sociálneho štátu, alebo by voči nemu dokonca brojili, tí by ostrie zákona pocítili. Boli by „štátne" orabovaní, zneuctení a vyhodení na ulicu. Aj mafia by si pritom prišla na svoje, veď ani holandské dražby nerobili aristokrati v rukavičkách či bielych golieroch. Výsledkom by bolo zvýšenie počtu sociálne slabších a ponížených jedincov odkázaných na štát a posilnenie prestíže najbohatších. Profitoval by aj ten, pod ktorého politickým krídlom by sa honba uskutočnila - pozrite sa, akí sme zásadoví, ako za vás bojujeme a očisťujeme túto spoločnosť od podvodníkov, čo vás tak okrádali...
Nevychádzam z údivu, že takýto zákon s takýmito (v extrémnom pohľade) dôsledkami bola ochotná podporiť pri jeho schvaľovaní najmä „pravicová" časť politického spektra. Neviem presne, aké politické kalkulácie v roku 2005 v kuloároch prebiehali, no myslím si, že určite neboli v prospech občanov Slovenska.
Konštatovanie, že štát si dlhodobo neplnil svoju úlohu v oblasti objasňovania a vyšetrovania najmä hospodárskych deliktov, v rámci trestného konania nevyužíval právne inštitúty pre zaistenie majetku na náhradu škody či uloženia trestu prepadnutia majetku, alebo neprijal inú právnu normu za účelom jeho jednoduchšieho trestnoprávneho zaisťovania, len v plnom rozsahu potvrdzujú dôvody vo vyhlásení Ústavného súdu SR o protiústavnosti zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Štát si chcel jeho prijatím zjednodušiť svoje povinnosti: „Napadnutý zákon porušuje ústavný princíp právnej istoty, je retroaktívny vo vzťahu k nadobudnutým právam a pripúšťa nadmerné zasahovanie do práva vlastniť majetok." Súd namietal aj proti neprimeranému presunutiu dôkazného bremena na ľudí. Upozorňujem tých, ktorí ešte aj teraz verejne deklarujú záujem prijať tento zákon, dokonca ústavnou väčšinou, na to, že retroaktivitu voči už získanému vlastníckemu právu nemožno žiadnou legislatívou prekonať. S úspechom to dokázal len Slovenský štát pri arizácii židovského majetku, alebo komunisti jeho znárodňovaním.
Štát nemôže postaviť občana pred voľbu buď majetok alebo priznanie k trestnej činnosti
V ustanovení § 10 odsek 3 zákona o preukazovaní pôvodu majetku je uvedené, že postupom podľa tohto zákona nie je dotknutá zodpovednosť fyzických osôb za protiprávne konanie podľa Trestného zákona. V ustanovení § 4 ods. 3 zákona je uvedené, že „vysvetlenie" môže odmietnuť ten, kto by ním spôsobil trestné stíhanie sebe alebo osobe blízkej alebo nebezpečenstvo postihu za priestupok. V § 7 ods. 2 zákona sa však uvádza, že v prípade „osoby označenej v podnete" (podozrivej) táto na žiadosť prokurátora „je povinná" do 30 dní podať vysvetlenie. Vysvetlenie sa ďalej konkretizuje, že je to „najmä" predloženie listín a označenie iných dôkazov". Zákonodarca účelovo zmenil obsahový pojem „vysvetlenie" uvedený u iných osôb (svedkov) a u tzv. podozrivých slovíčkom „najmä" sa snaží prekonať problém, ktorý predstavuje ústavné právo každého občana t.j. v danom prípade i tzv. podozrivého, odoprieť vypovedať (podať vysvetlenie), ak by svojou výpoveďou - čo predstavuje v danom prípade i predloženie listín a označenie iných dôkazov - spôsobil sebe či osobe blízkej trestné stíhanie alebo postih za priestupok. Zákon ďalej neuvádza možnosti akéhokoľvek postihu danej osoby, ak by túto „povinnosť" v zákonom určenej lehote nesplnila, čo len dokazuje fakt, že takéto odmietnutie je len uplatnením ústavného práva občanom a jeho nesplnenie nemôže byť štátom vynucované.
Keďže každý občan má ústavné právo odmietnuť vypovedať (čl. 47 ods. 1 ústavy), či podať vysvetlenie akýmkoľvek spôsobom (výpoveď, predložiť listinné dôkazy), ak by svojou výpoveďou (vysvetlením) spôsobil sebe či osobe blízkej trestné stíhanie, potom i v prípade preukazovania pôvodu majetku má občan právo odmietnuť prokurátorskú žiadosť o podanie vysvetlenia, pričom tento postoj nemôže byť priťažujúcou okolnosťou, či dôkazom o neschopnosti preukázať legálnosť nadobudnutia majetku .
Ak by teda prokurátor nemal dôkazy o nadobudnutí majetku trestnou činnosťou (a to by nemal, inak by bol občan už trestne stíhaný), a mal k dispozícii len administratívne zistenie vykonané finančnou políciou, že existuje podozrenie z nelegálne získaného majetku občana a tento občan odmietol vo veci podať „vysvetlenie" a preukázať pôvod svojho majetku z obavy pre prípadné trestné stíhanie seba či osoby mu blízkej, potom takéto dokazovanie je v rozpore so zásadou rovnosti zbraní pred súdom v neprospech občana. Štát prostredníctvom žiadnej právnej normy nemôže nútiť občana pod hrozbou straty svojho majetku podať vysvetlenie o spôsobe jeho nadobudnutia. Štát nemôže zákonom postaviť občana pred voľbu uchovať si svoj majetok alebo sa priznať k možnej trestnej činnosti.
Okrem postupu podľa tohto zákona zodpovednosť osoby za protiprávne konanie podľa Trestného zákona nie je dotknutá. Z toho vyplýva, že každý prijatý prípad v zmysle zákona o preukazovaní pôvodu majetku musí byť súčasne i vyšetrovaný v trestnoprávnej rovine. Závažným nedostatkom tohto zákona je fakt, že nerieši zásadný problém: ak by súd rozhodol o odňatí majetku, nadobudnutého z nelegálnych zdrojov, ale vyšetrovaním tej istej veci by sa nepreukázala trestná činnosť občana,aké by mali mať tieto dva diametrálne rozdielne právne závery vzájomné právne účinky?
Aký má súčasný stav riešenie?
V prvom rade musí štát zabezpečiť aktívne, efektívne a nespolitizované vyšetrovanie, využívať už existujúce právne normy k postihu páchateľov hospodárskych deliktov a zaisťovaniu ich majetku.
Štát dlhodobo, až na malé výnimky, nevyužíva zákonné možnosti, ktoré mu dávajú platné zákony k tomu, aby v zodpovedajúcej miere a včas zaistil majetok páchateľov najmä trestných činov proti majetku (IV. hlava Trestného zákona) a hospodárskych trestných činoch (V. hlava Trestného zákona). Stačí sa spýtať kompetentných orgánov, koľko takýchto prípadov so zaisteným majetkom bolo napríklad v roku 2007, koľko ich bolo za osem mesiacov tohto roka vyšetrovaných a voči koľkým obvineným, aký bol celkový predpokladaný peňažný objem zaisteného majetku a v koľkých prípadoch skutočne aj súdy právoplatne vo veci rozhodli. Priveľmi sa nemýlim, ak budem tvrdiť, že za rok 2007 takéto prípady možno spočítať na prstoch jednej ruky a zaistený majetok predstavuje maximálne niekoľko miliónov.
Polícia a prokuratúra musia vo všetkých takýchto prípadoch skúmať splnenie podmienok k zaisteniu nároku poškodeného (§ 50 Tr. por.) a u trestných činov, za ktoré vzhľadom na povahu a svoju závažnosť a na pomery obvineného treba očakávať uloženie trestu prepadnutia majetku (§ 425 Tr. por.). Ako riaditeľ Úradu boja proti korupcii som žiadal svojim podriadeným v každom takomto prípade skúmať možnosť zaistenia majetku, či už z jedného alebo druhého dôvodu a viem, že to pre nich bol úplne nový, dovtedy skoro vôbec nevyužívaný moment. Fakt, že sa tento tlak na zaistenie majetku oplatil, dokumentujú prípady nebankových subjektov (obv. Fruni a spol.), ako aj podvody v lízingovej spoločnosti, kde boli zaistené nákladné vozidlá v hodnote asi dvesto miliónov korún.
Bolo by vhodné zvážiť legislatívnu zmenu v týchto dvoch ustanoveniach s tým, aby sa vypustila zákonná podmienka, že k zaisteniu majetku môže vyšetrovateľ pristúpiť až po zistení existencie „obavy, že uspokojenie nároku poškodeného alebo výkon trestu bude zmarený či sťažený". Súčasne by mala byť v zákone určená najnižšia hranica škody, spôsobenej majetkovým či hospodárskym trestným činom, od ktorej by bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní preskúmavať majetkové pomery obvinených a v zodpovedajúcej miere zaistiť z ich majetku časť na náhradu škody poškodeného, i prípadný trest prepadnutia majetku.
V tejto súvislosti sme do nášho právneho systému v roku 2005 zákonom zaviedli Rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii.
Ďalším riešením je prijať úplne samostatný zákon o zaisťovaní majetku pre účely trestného konania tak, ako to urobila napríklad Česká republika už takmer pred desiatimi rokmi.
Len dúfam, že nemusím zdôrazňovať úplne banálne záležitosti a to, aby štát zvýšil počty odborníkov najmä v radoch polície a to tak po línii operatívnej i vyšetrovateľskej, zvýšil ich odbornú pripravenosť, ich finančné a materiálne zabezpečenie. V neposlednom rade, skôr naopak, však musí zabezpečiť (najmä legislatívne) ich procesnú nezávislosť od politickej vôle.
Prečo potom štát na jednej strane neaplikuje už existujúce právne inštrumenty k zaisteniu majetku a na druhej sa snaží o existenciu zákona, ktorý neprimeraným spôsobom a postupom hrozí odňatím súkromného majetku?
Odpoveď je jednoduchá a naznačuje ju i prvá časť tohto článku - zločinci nechcú byť potrestaní a ešte aj prísť o „zisk zo zločinu". V rámci trestného konania je do prípadu aktívne zapojených príliš veľa subjektov (polícia, prokuratúra, súdy, poškodení, svedkovia, znalci), pričom osvedčená metóda korupcie a zastrašovania v takomto rozsahu nemusí byť vždy úspešná. Pritom samotným trestným stíhaním strácajú obvinení či obžalovaní aj spoločenský štatút a je vážne naštrbená ich vážnosť, rešpekt, vplyv... V neposlednom rade ťarcha dokazovania, čiže toho najťažšieho - dôkazného bremena - ostáva v plnom rozsahu na štátnych orgánoch.
Oveľa výhodnejšie (pre zločincov) je mať predsa zákon, ktorého realizácia sa koncentruje do veľmi úzkeho a obmedzeného subjektu - pracoviska finančnej polície, okresnej prokuratúry či súdu. V takomto prípade sa výrazne zvyšuje možnosť korupcie, ale tiež politických či skupinových zásahov pri výbere personálneho zloženia útvaru finančnej polície alebo určenia tejto agendy konkrétnym prokurátorom. Negatívne vplyvy sa môžu prejaviť i v selekcii prijatých oznámení či rozpracovaných vlastných podnetov, keď sa niektoré už na začiatku zamietnu, alebo sa realizácia niektorých uprednostní či „dočasne" odloží. A aby sme nezabudli na ešte jeden možný motív podpory návrhu zákona o preukazovaní pôvodu majetku tak z opozície, ako i koalície – možno vedeli, že je protiústavný, ale voličom to nikto nechcel povedať, každý chcel byť pred voľbami pekný a populárny. A ten najkrajší bude aj najpopulárnejší.
Lenže, ak má byť Slovensko právnym štátom, a nie eldorádom zločinu, k tomu ešte s ľavých či pravých populistov, určite takúto právnu normu, akou bol zákon o preukazovaní pôvodu majetku, nemôže mať v svojom právnom systéme.
|
Úvodná strana
Regióny
Mobilná verzia
