Rozhovor: Akrobatka a herečka Helena Škovierová - Keď sa tvar tela mení osem metrov nad zemou a dáva človeku krídla..

V súčasnosti ju možno okrem cirkusovej školy zhliadnuť na javisku Teatra Colorato ako spomínanú akrobatku v scéne „kvetinového tanca“, ale i ako zmorenú garderobiérku v zákulisí v predstavení Luskáčik.

Cirkusové umenie je nielen úsmev prinášajúca aktivita, ale i tvárnosť, obrazovosť, má rôznorodé využitie na divadelných či filmových scénach, hoci na Slovensku je toho zatiaľ pomenej.

No, sloboda, rozlet a krása dávajú i samotnému umelcovi zmysel pre túto formu umeleckého prejavu žiť.

 

Cirkus prináša radosť, úsmev. Jeho cieľom je práve túto emóciu zakomponovať aj do pohybu, jeho ladnosti a úprimnosti.

Vyčariť úsmev na tvári, či už žiakovi, ktorému sa práve podaril cirkusový trik, alebo divákovi, ktorý je očarený krásou cirkusového umenia, je nepochybne veľký prínos, ale zďaleka nie jediný. Cirkus bol mojím detským snom, rovnako ako divadlo. Boli to fascinujúce magické svety, ktoré ma priťahovali. Keď som počas štúdia bábkoherectva objavovala rôzne divadelné formy, našla som aj Nový cirkus, ktorý oba tieto svety spájal, a hneď som vedela, že toto je niečo pre mňa. Postupne som sa dostala nie len k tomu, že som sa stávala performerkou, ale aj cirkusovou pedagogičkou. A skrz obe moje pozície sa snažím dávať ľuďom nie len radosť ale aj hodnoty.

Radosť z tejto činnosti vyplýva z mnohých faktorov. A, napokon, prechádza cez éter na diváka, ale cíti ju aj každý sval na našom tele, myseľ a duša...

Áno, je to pravda. Radosť je dôležitá na oboch stranách. Či už nás, tých čo túto prácu robíme, a samozrejme ju chceme odovzdávať nielen divákom na našich predstaveniach, ale aj deťom a dospelým, ktorí sú členmi kurzov . Samozrejme, je to veľmi dôležité, ale je to len zlomok z toho, čo môže cirkus človeku do života priniesť.

Zo strany človeka, teda pre toho, ktorý sa „cirkusu učí“, je najväčším benefitom asi pohyb, hýbe sa veľmi zdravým spôsobom, pracuje s vlastnou váhou, zapája ale i časti tela, ako i nervovej sústavy, ktoré bežne nepoužíva takýmto spôsobom. Rozvíja si teda nie len telo, ale i mnohé schopnosti…

Keď tak nad vašimi slovami uvažujem, ide o veľmi dobrý tréning reakčných schopností, ako i oboch hemisfér. Veľmi často sa tento spôsob v dnešnej dobe používa pasívnym spôsobom, teda ako forma akejsi nevyhnutnej práce na sebe po mnohých traumách, ale i ako cesta k sebe samému, a dokonca ako prevencia Alzheimerovej choroby, ako i iných typov demencií…

Práve tento účinok  je najmä pri žonglovaní, ide o spomínanú prácu oboch hemisfér, rozvíjajú sa schopnosti mozgu vôbec a tento typ aktivity nepozná ani vekovú hranicu. Sú dokonca štúdie aj na to, že sa ním dajú liečiť rôzne formy dyslexie. Úžasný je aj balans, nielenže pri ňom zapájame stred tela, trénujeme aj pozornosť, pri párovej akrobacii zasa pracujeme s partnerom, trénujeme komunikáciu, pozornosť, starostlivosť jeden o druhého, neverbálnu komunikáciu .

Dnes často práve zabúdame na to, ako sme komunikovali, keď sme boli deti. Dávali sme veľa vecí najavo pohybom, dotykom, a práve toto, myslím si , nielen telo, ale aj naša duša veľmi potrebuje.

Čiže, mäkké zručnosti, dôvera, zodpovednosť, schopnosť vnímať toho druhého na strane jednej, na strane druhej je umenie, krása, zmysly, ladnosť, cítenie…

 

Áno, a tu by som sa rada aj zastavila. Vnímať krásno v živote, okolo seba, to sa práve mladý človek musí  naučiť nie iba so sklonenou hlavou nad displej spôsobom ponúkaným inými, ale na základe vlastného rozhodnutia, povedzme kritického myslenia, hoci umenie je vnemom emócií, ale ako ste hovorili, práve ono dokáže informáciu prenášať najhlbšie. Pohyb, či už je to balet, nesmieme pri ňom zostávať len na pôvabe tela, ale vnímajme tvár. Práve cirkusové umenie upozorňuje, a veľakrát aj v hyperbolách umožní divákovi emócie pomenovať.

Ako by ste poradili či už mladému človeku, ktorý badá na sebe, povedzme už vyprahnutosť, alebo dospelému, nie iba rodičovi pre dieťa, ale i pre seba vyberať z tejto širokej škály?

Asi by som volila na úvod všeobecný cirkus, pri ktorom si človek môže zvoliť aj smer, ktorým sa neskôr poberie. Je to možnosť vyskúšať všetko a zistiť, čo nám sedí. Vyskúša si žonglovanie, akrobaciu pozemnú, párovú , balans…

Nie je to ohraničené ani vekovo a ani schopnosťami. Vždy sa človek môže rozhodnúť, netreba sa vzdávať ak to hneď nejde. V prípade predstavenia nechávame deťom dosť dlhý čas na výber aktivity.

V prípade mladých máme dosť veľa skúseností a usilujeme sa budovať komunitu. V rámci kurzov pre dospelých, ktoré sú od pätnástich rokov a viac, čiže tínedžer môže zostať vo svojej komunite, ale môže navštevovať aj hodiny pre dospelých, kde už sú aj disciplíny rozdelené. Môže navštevovať samostatne vzdušnú akrobaciu, balansu, žonglovania, prácu s ohňom ...Môže sa viac venovať jednotlivým disciplínam...

Náš momentálne najstarší žiak má 76 rokov. Venuje sa žonglovaniu.

Neuvažujete o práci so seniormi vo väčšej miere ?

Možností takýchto projektov je veľmi veľa, asi by sme potrebovali spoluprácu s viacerými organizáciami, tak ako sme pracovali v rámci Seniori v pohybe, kde sme mali kurz pre seniorov. Zo zahraničia je známy Seniorcirkus pre starších ľudí, ktorý chodí do domovov dôchodcov, rovnako by sme mohli pracovať aj s telesne či akokoľvek znevýhodnenými ľuďmi.

Kolegyňa je zapojená do projektu, ktorá pracuje na princípe akúkoľvek cirkusovú disciplínu dostať do jednoduchej roviny a postupne sa ju človek učí od úplnej nuly.

 

Aká je na Slovensku možnosť prežitia takéhoto cirkusového školstva?

Stále sme občianskym združením. Nie sme súčasťou inštitúcie, ani štátom podporovaná organizácia.

 

Čo v prípade, ak sa človek rozhodne  navštevovať cirkusovú školu z dôvodu prípravy na umeleckú dráhu? Alebo vyslovene s cieľom, že chce vystupovať?

Samozrejme, robíme aj predstavenia, kde sa snažíme, aby to malo aj spomínanú divadelnú formu. Chceme dať deťom základ, no mnohé deti navštevujú aj dramatické krúžky. Dokonca sme mali teraz vystúpenie počas svetového dňa cirkusu, kedy i deti zvyknú vystupovať, ako aj iné vianočné vystúpenia.

 

Pôsobíte v priestore Tržnice na trnavskom mýte.

Doteraz sme nemali priestor, kde by sme mohli byť od rána do večera. Priestory sme si vždy museli na hodinu prenajať, ale teraz sme dostali stály priestor, kde môžeme byť od rána do večera. Môžeme skúšať na vystúpenia, predstavenia, máme zázemie, sklad, hoci tam nemáme uskladnené všetko. Tam by sme sa nepomestili, nemusíme veci nosiť hore dole, je to úžasne vzdušný vysoký priestor, máme 8 metrov do výšky.

 

Kedy sa človek do takej výšky dostane!

Tak, do ôsmich metrov môže ísť len človek, ktorý má dobré základy, ale to neznamená, že ten, ktorý je na prvej hodine sa nedostane do toho vzduchu vôbec. Máme aj nižšie náradie, vždy všetko prispôsobujeme.

 

Kto má z vášho pohľadu predpoklad?

Pre mňa je najdôležitejšie, že to ten človek robiť chce a vytrvá, bude mať disciplínu, nenechá sa odradiť počiatočným neúspechom, nebude sa porovnávať  s niekým, kto chodil predtým desať rokov na gymnastiku…

 

Ak hovoríte o disciplíne, je potrebný aj tréning pomimo, ako je posilňovňa, beh...

Pravidelný tréning. Veľa detí sa mňa pýta, či chodím do posilky. Ja som asi nebola nikdy, minimálne nie na prístrojoch, čiže nie je to nevyhnutné chodiť extra. Je ale potrebné trénovať, venovať sa, vytrvať. Istotne je to dobré, no vytrvalosť v rámci tréningov je jediná podmienka.

Pri vzdušnej akrobacii je možnosť chodiť na otvorené tréningy, pretože je jasné, že bežne nemáme ako do požadovanej výšky doma zavesiť kruhy…

Dá sa nakombinovať, potom si môže doma človek posilňovať svalstvo prostredníctvom rozcvičky, ak sa ju naučí, vie sa posúvať…

Čo je dôležité, nemôže sa vopred nechať odradiť, treba chcieť. Je niekedy ozaj klamlivé sa zhodnocovať. Človek sa musí začať hýbať, nejdeme na body, ale prežívanie, umeleckosť, „dokonalosť“ v rámci možností jednotlivca.

Prekvapenie zo seba samého môže byť tiež radosťou a prekvapením, a ak mu to zo začiatku nepôjde, neznamená že to po troch mesiacov nedáme. Základom je motivácia, úprimnosť k sebe samému, chcieť niečo od seba….

Autor: Jana Jurkovičová