Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

24. januára 2011

Rozhovor: Peter Pavlac dokáže s textom čarovať



Peter Pavlac, autor a dramaturg je talentovaný človek, ktorý dokáže s textom čarovať. Veď, len si spomeňme na Veľké šťastie Slančíkovej – Timravy v SND…



Zdieľať
Peter Pavlac Pôvodne šlo totiž o novelu a my sme mali možnosť vidieť ju ako divadelné predstavenie a to mnohí, pretože práve vtedy sa pretli paralely úspešnosti Zuzany Fialovej v Letś dance a úspech predstavenia, a všetci zhodou okolností navštevovali práve Veľké šťastie, aj tí tzv. “televízni maniaci”. Dnes už síce v SND nepracuje, ale človek ako on má vždy čo robiť. Jeho tvorba nie je zameraná na agresivitu textu, skôr naopak, na zmyselnosť, jemnosť a smerovanie k minulosti, aby aspoň tá v nás “nezamrela”.
 
Desať rokov ste boli dramaturgom SND, no pred polrokom, po menovaní najnovšieho, teda súčasného generálneho riaditeľa Ondreja Šotha sa situácia zmenila. Pociťujete to ako krivdu?
Nie, hoci mi tento postoj pri odchode doslova vnucovali (skvelé alibi vedenia k eliminovaniu akéhokoľvek odporu). Môžem len tejto situácii ďakovať. Mám ďaleko viac času na písanie, aktivitu, ktorá ma napĺňa úplne najviac. Mám rozrobené dve divadelné hry, muzikál, píšem scenáre k TV seriálom a v tichosti pracujem na filmovom scenári... Väzba k inštitúcii ako bolo SND si vyžadovala plnú angažovanosť v rôzne náročných (časovo i hodnotovo) projektoch, a samozrejme aj fyzickú prítomnosť. Teraz si môžem vyberať. Dokonca mám čas aj na vlastné iniciatívy.


Okrem toho ste však aj pedagógom na VŠMU a na UKF v Nitre. Keď si spomínam, že aj ja som sa chystala na prijímačky na divadelnú vedu, no bola tu ďalšia, nedokončená škola. Napriek tomu, mala som veľa napozerané, vážny záujem o divadlo a načítané divadelné hry. Prichádzajú aj dnešní adepti so záujmom o divadlo, alebo len s pocitom, niečo z toho bude...
Ťažko povedať, je to individuálne. V každom mladom človeku je potenciál, závisí len od toho, ako sa vie motivovať, chce motivovať alebo ako ho motivuje pedagóg. Vzťah pedagóga a študenta na VŠMU je bližší, pretože je to výberová škola a počet prijatých študentov je menší... Alebo je ten vzťah „konkrétnejší“? Pracujeme na konkrétnych veciach, na rozvíjaní osobnosti, umeleckého názoru, remesla, a pokúšame sa o to, aby inšpirácia bola vzájomná (ak mám hovoriť o sebe).
A pokiaľ ide o dostupnosť informácií, doba sa od času môjho štúdia jednoznačne zmenila. Zmenili sa podmienky, potreby, impulzy... Jedni majú o divadlo extrémny záujem, a iní, čo sa možno nevedeli rozhodnúť, impulz stále len očakávajú... Nehodnotím, iba konštatujem.

Vráťme sa k situácii v SND. Vaša kolegyňa Darina Abrahámová sa k nej vtedy, keď ste všetci dostali odvolanie, vyjadrovala... (len pozn.: nebolo to „odvolanie“, ale boli zrušené všetky miesta dramaturgov, organizačná zmena odôvodnená argumentom, že koncepčná dramaturgia je sovietsky prežitok)
Mňa sa nanešťastie (či našťastie?) nikto nepýtal. Ale je to už za mnou. Nevnímam to ako nespravodlivosť, ale ako neslušnosť, ba priam rabiátnosť, ktorá do inštitúcie s vlajkou o.i. aj snahy o formulovanie úrovne morálky v spoločnosti jednoducho nepatrí. Latka nikdy nebola natoľko vysoko, aby človek cítil plné uspokojenie, ale že môže klesnúť tam, kde je dnes, to by mi ani vo sne nenapadlo. A vidíte. Deje sa to, absolútne bez akejkoľvek pozornosti médií. Osobne nikomu neprajem nič zlé. Snáď sa týmto pánom podarí naplniť „koncepty“, ktoré si vytýčili. Pre mňa je to uzavretá kapitola. Nanešťastie je svet našej kultúry malý na to, aby sme sa časom nestretli... Obávam sa ale, že problém pozrieť sa do očí bude práve na druhej strane. Aj keď... asi nebude. Som fatálne naivný človek.

V médiách prebehla aj taká informácia, že majú pre vás ponuky polovičných úväzkov, alebo výhodnej externej spolupráce...
Seriózne mi nikto nič nenavrhol a dodnes som žiadnu konkrétnu a oficiálnu ponuku nedostal. Slovné prísľuby, potľapkania po pleci, prípadne objatia pre mňa nie sú vyjadrením vážneho záujmu o spoluprácu. Alebo sprostredkované odkazy, cez tretiu osobu... veď je to vyslovene neslušné. Výsledok? Vlastne som sa ani nemal k čomu vyjadriť. A nechcite, aby som zverejnil „list“, ktorý som dostal od súčasného riaditeľa Činohry. Neuverili by ste tomu.

Vy ste veľmi často spolupracovali s vašimi kolegami zo školy, teda spolužiakmi, dnes chalanmi z Partičky a Patrikom Lančaričom ako režisérom. Pokračuje aj dnes táto spolupráca? Veď, predstavenie Na koho to slovo padne v Astorke stŕha zo sedadiel neustále. Málokto vie, že pochádza ešte z vašich študentských čias na VŠMU...
Áno, boli sme spolužiaci, s Patrikom konškoláci. Zažili sme úžasné obdobia a v danom čase sme z našich spoločných aktivít doslova „vyžmýkali“ všetko, čoho sme boli schopní. Ale aj to je istým spôsobom uazavretá kapitola. A čo sa týka Patrika Lančariča, budem veriť, že ho oslovia moje nové texty natoľko, že sa na nich bude chcieť podieľať ako režisér. Sme stále v kontakte, po čase opäť intenzívnejšie. Niektoré nápady na zaujímavé nové projekty prišli v tomto čase práve z jeho strany, ale nechcem hovoriť konkrétne. Je to taký zvláštny nový nádych, ktorý mi absolútne vyhovuje.

Predsalen, nejaké konkrétne veci?
Napríklad, v lete som dokončil text pre divadlo Úsmev, klauniádu inšpirovanú Danteho Peklom. Ďalej, Zita Furková ma znovu oslovila po skúsenosti na Červenej princeznej v Astorke. Prišla s novým nápadom a priniesla ďalší námet, pracujem na ňom už skoro rok... Ďalej sú to veci závislé od angažovanosti hercov k svojim domovským institúciám. A pracujem na dramatizácii úžasne výpovednej a na spracovanie neskutočne náročnej knižky, názov pochopiteľne nepoviem. Chystám sa aj na dramaturgické spolupráce s niektorými slovenskými divadlami, aha, a ešte jedna rozhlasová hra, tak trochu provokatívny text... Mám jednoducho pocit, že prišiel čas, kedy sa mi už nechce o istých situáciách nehovoriť.

Okrem iného máte aj mnohopočetnú rodinu...
Mám štyri deti, jedno spoločné s manželkou a tri z jej prvého manželstva. Sme bohato štrukturovaná rodina, s rozpätím 19, 14, 12 a 4 roky. Spektrum je teda úžasné.

A, čo by ste si vo svojom osobnom a pracovnom živote v Novom roku želali?
Aby som stále mal čo robiť. Aj keď... to zatiaľ, zdá sa, nehrozí. Možno... viac osobnej samoty s manželkou, ktorej je omnoho menej popri deťoch. Dovolenku len vo dvojici...
A pre prácu, v rámci umenia...? Mám jednoducho pocit, že sa tu akosi dlhodobo budovala umelecká úroveň, ktorá mi vyhovuje stále menej a menej. Mám teraz viac času chodiť do divadla, videl som veľa predstavení v mnohých divadlách, ale dojem... dojem je zúfalý. Napriek úcte voči ľuďom, čo divadlo robia, skutočne angažovaných pokusov je žalostne málo, vidím len minimálne ambície vôbec prostredníctvom divadla čokoľvek vypovedať, teda, niečo iné, než len riešiť prvostupňovú úroveň zábavy, či banálne akože-filozofické výpovede o problémoch dnešnej doby, uf. Neinšpiruje ma to, žiaľ, alebo teda minimálne. Hovorím o činohre. Paradoxne som našiel omnoho inšpiratívnejšie zážitky v tanečnom, resp. tanečno-pohybovom divadle. A napokon mám opäť čas venovať sa viac aj literatúre. Konečne. A to všetko bez pocitu, že mi niečo uniká medzi prsty. Myslím, že tých desať rokov, ktoré som strávil v Činohre SND bolo intenzívnych, neskutočne veľa som sa naučil, dostal som veľa priestoru pre osobné ambície, ale stále viac cítim, že som veľa pozornosti venoval veciam, ktoré za to nestáli. Nie je jednoduché si to priznať, ale mám pocit, že už nemám čas klamať sám seba. A hovorím to vo všetkej úcte voči mnohým ľuďom, s ktorými som tam spolupracoval.

Autor: Jana Horváthová

   Tlač    Pošli

   

Súvisiace články:


 Rozhovor: Sólistka Linda Ballová sa učí aj cudzie jazyky s ľahkosťou (23. 2. 2011)
 Rozhovor: Študenti VŠMU sa rozhodli divadelnému divákovi povedať viac (20. 2. 2011)
 Nikita Slovák: „Uznávaný aj zatracovaný“... (19. 2. 2011)
 Rozhovor: Sisa Michalidesová je človekom, ktorého choroba nezlomila (8. 2. 2011)
 Rozhovor: Judita Hansman vo svojom tíme víta talenty (5. 2. 2011)



nasledujúci článok >>
Bruno Mars sa dostal na čelo albumového rebríčka
<< predchádzajúci článok
Recenzia: Dvere Prešporského divadla sa otvárajú vnímavým ľuďom

Rozhovor: Peter Pavlac dokáže s textom čarovať - diskusné fórum čitateľov