Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra    Knižné novinky

04. októbra 2019

Silný príbeh o prežití Dievča v zelenom svetri



Kniha Dievča v zelenom svetri sú dojímavé spomienky poľskej rodiny, ktorej sa podarilo uniknúť nacistickej likvidácii.



Zdieľať
Silný príbeh o prežití Dievča v zelenom svetri

Bol to zúfalý útek a nasledoval nepredstaviteľne ťažký život...celých 14 mesiacov v podzemných kanáloch.
No zároveň je to príbeh o schopnosti a túžbe prežiť, o priateľstve a vykúpení.

V roku 1943 bolo z poľského Ľvova vyhnaných, zavraždených alebo uväznených v getách viac ako 150 000 židov. Jedna skupinka poľských židov odvážne zariskovala a hľadala útočisko v kanalizáciách pod mestom. Posledným členom, ktorý prežil, bola Krystyna Chigerová.
Spolu so svojou rodinou sa musela štrnásť mesiacov plaziť a skrývať v podzemných kanalizáciách Ľvova. Ľudom, ktorí sa ukrývali v podzemí, veľmi odvážne pomáhal poľský katolík a bývalý zlodej Leopold Socha. V tomto príbehu sa nakoniec stal nenahraditeľnou súčasťou boja proti holokaustu. Socha riskoval svoj život, aby zachránil rodinu Chigerových, keď im pravidelne nosil jedlo a lieky.
V knihe opisuje svoj jedinečný, zdrvujúci, ale nakoniec víťazný príbeh o úteku pred hrozivým holokaustom.

Podľa knihy nakrútili v roku 2011 film In Darkness, režírovala ho Agnieszka Holland a film nominovali na najlepší cudzojazyčný film 84.ročníka ceny akadémie Oscar.

Začítajte sa do novinky Dievča v zelenom svetri:

ÁNO, PAMÄTÁM SA

Pamäť je zvláštna vec. Šikovný trik, ktorým sa pokúšame udržať puto s tým, kto sme boli, čo sme si mysleli, ako sme žili. Je útržkovitá ako sen, ktorý sa nám vynára po kúskoch. Je odpoveďou na zabúdanie.
Pamätám sa na krátke úryvky aj ucelené príbehy. Otec vravieval, že mám pamäť ako slon. „Kžyša to bude vedieť,“ hovoril.
„Kžyša si pamätá.“ Volal ma Kžyša, zatiaľ čo všetci ostatní Kryša.
Rozdiel v jedinom písmenku bol pre mňa všetkým. Áno, pamätám sa. Čokoľvek, čo som videla, počula alebo zažila, som si zapísala do pamäti, aby som sa k tomu mohla neskôr vrátiť. Každú životnú udalosť som schovala do najskrytejšej zásuvky vo svojej mysli. Vďaka tomu si dodnes vybavujem dávno zosnulých známych tak jasne, akoby ani nikdy neboli odišli. Akoby sa všetky tie udalosti odohrali len včera. Spomienky sa mi vynárajú v poľštine. Premýšľam po poľsky, snívam po poľsky, spomínam po poľsky. Potom sa mi v hlave prenášajú do hebrejčiny a nejakým zázrakom mi z úst vychádzajú po anglicky. Sama neviem, ako je to možné, ale tak to skrátka je. Občas si musím pomôcť nemčinou či jazykom jidiš, aby som dokázala dôkladne vyrozprávať či vysvetliť všetky myšlienky, udalosti, obrazy, zvuky a pachy – drobné útržky, ktoré bojujú o moju pozornosť a neúnavne ma prosia, aby som ich spojila do jednoliateho obrazu a dodala im zmysel. Moje spomienky na utrpenie našej rodiny v čase druhej svetovej vojny sú spomienky dieťaťa spevnené desaťročiami života. Spočiatku som mala len vlastné spomienky, no časom ich doplnili spomienky otca, mamy a dokonca aj mladšieho brata. K nim som pridala reflexie iných ľudí, ktorí museli znášať rovnaký osud, a nespočetné historické pramene. Možno som vtedy bola ešte iba dieťa, ibaže to, čo som videla, počula a zažila, som preskúmala z rozličných uhlov už mnoho, naozaj mnoho ráz. Vlastne by sa dalo povedať, že dnes vo mne pretrváva jednotná koláž pozliepaná zo spomienok rôznych ľudí.
Áno, pamätám sa na časy, keď som bola malé dievčatko v Ľvove, rušnom veľkomeste so šesťstotisíc obyvateľmi. Nazývalo sa aj „malá Viedeň“. Tvorili ho dláždené ulice, ktoré viedli k majestátnym kostolom a rozľahlým nádvoriam s pestrofarebnými kvetmi a nádhernými fontánami. Žili v ňom prevažne Poliaci, ale aj veľa židov – pred vojnou približne stopäťdesiattisíc – a Ukrajincov. Tu som vyrastala a užívala si detstvo plné dobrodružstiev a nádejí, o ktoré ma však pripravili obmedzenosť a netolerancia. Tu sa naše životy zo dňa na deň zmenili: najskôr pod sovietskou okupáciou, ktorá ohrozovala našu slobodu, a potom pod nemeckou okupáciou, ktorá ohrozovala naše životy. Tu naše šťastie a radosť ako šibnutím čarovného prútika vystriedali zúfalstvo a temnota.
Pamätám sa na nášho francúzskeho pinčlíka. Volal sa Pušek a srsť mal bielu a hebkú ako sneh. Meno sme mu vybrali podľa toho, že bol mäkký a ľahučký ako husie páperie. Otec ho priniesol domov v deň, keď sa narodil môj mladší brat Pawel. Urobil mi obrovskú radosť. Mali sme ho dva roky, počas celej sovietskej okupácie, no keď mesto obsadili Nemci, museli sme sa ho vzdať. Nemohli sme riskovať, že nás vyzradí jeho štekot. Mama ho odniesla jednej známej, ktorá bývala hneď za mestom, bez toho, aby mi o tom povedala. Vedela, že by som sa rozplakala. Len čo som sa to dozvedela, naozaj som spustila srdcervúci plač. Bola to prvá strata, ktorú som vo vojne utrpela. Už o dva dni sme však počuli škrabanie na dvere. Pušek sa vrátil! Musel prejsť viac ako osem kilometrov, aby sa z okrajovej časti mesta dostal až k nám! Lenže snažil sa úplne zbytočne, lebo sme ho museli opäť odniesť novej majiteľke. Znovu som celé hodiny preplakala.
Pamätám sa na náš klavír značky August Förster a na nemeckého dôstojníka, ktorý si ho privlastnil. Volal sa Wepke a prišiel do nášho bytu, aby si vzal niečo, čo mu z našich posledných pekných vecí padne do oka. To sa bežne stávalo nielen v Ľvove, ale v celej Európe. Nemeckí dôstojníci, esesáci a gestapáci považovali židovské príbytky za blšie trhy. Vybavenie domácnosti nám zhabali ešte skôr, ako sme sa stihli vysťahovať. Dôstojník Wepke si sadol za náš klavír, prstami prebehol po klávesoch, dlaňami pohladil hladký drevený rám a vyhlásil, že kvalitnejší hudobný nástroj jakživ nevidel. Neprekvapovalo ma to. Bol skutočne vzácny a Wepke na ňom hral prekrásne ako virtuóz.
Pamätám sa, ako sme sa schovávali v úzkom priestore pod okenným parapetom. Niekedy nás prišli hľadať Nemci, inokedy Ukrajinci, ktorí sa k nám často správali oveľa krutejšie. Otec bol zručný tesár a staval zložité skrýše za falošnými stenami alebo v skriniach, kam sme s bratom liezli vždy, keď bol v práci a mama šila uniformy pre nemeckú armádu v pracovnom tábore Janowska na kopci nad mestom. Jednu stenu otec postavil aj pod okenným parapetom a s bratom nás v nej ukrýval. Sedeli sme na nočníkoch, takmer vôbec sme sa nemohli hýbať a ťažko sa nám dýchalo. Zakaždým sme tam strávili celý deň. Ustavične som sa bála, čo by sa stalo, keby sa otec nevrátil domov, lebo by ho odchytili na ulici ako iných židov. Alebo čo by sa stalo, keby mamu zastrelili na ceste domov z tábora. Kto by nás vyslobodil zo špeciálnej skrýše? Komu by vôbec napadlo, že tam sme?
Pamätám sa, ako sme sa s príbuznými a vtedy ešte cudzími ľuďmi chúlili v pivnici jedného baraka v gete, keď sa v ňom náhle zjavil Leopold Socha, poľský údržbár kanálov s okrúhlou tvárou, a prikývol, že nám nájde vhodný úkryt v tuneloch a potrubiach pod Ľvovom, bude nám pravidelne nosiť jedlo a iné zásoby a postará sa o nás. Poldžu, ako ho volal otec, bol bývalý zlodej a praktizujúci katolík, ktorý veril, že keď nás ochráni pred nacistami, pôjde do neba. Bol veľmi milý a štedrý a mal široký úsmev, ktorý pochmúrny barak ihneď rozžiaril. Našu záchranu pokladal za svoju záchranu, no zároveň ju vnímal aj ako príležitosť finančne si prilepšiť.

Milan Buno, literárny publicista

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Záujem o kondolenčnú knihu na počesť Karla Gotta je veľký
<< predchádzajúci článok
Na kapustnom dni ponúkali tradičné jedlá zo sladkej i kyslej kapusty

Silný príbeh o prežití Dievča v zelenom svetri - diskusné fórum čitateľov