Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Z domova

23. februára 2018

Beneš nechcel podpísať novú ústavu pre jej nedemokratický charakter



Na archívnej snímke Edvard Beneš.



Zdieľať
Na archívnej snímke Edvard Beneš. Foto: TASR/ČTK
Bratislava 23. februára (TASR) – Český politik a štátnik Edvard Beneš bol druhým prezidentom Československej republiky (ČSR). Vo februári 1948, v čase politickej krízy vyvolanej komunistami, ponúkli 12 ministri demokratických strán Benešovi demisiu, ktorú po nátlaku komunistov 25. februára 1948 prijal. Zostavením novej vlády poveril predsedu Komunistickej strany Československa (KSČ) Klementa Gottwalda.


Edvard Beneš spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom sa najviac zaslúžil o vznik prvej Československej republiky v roku 1918.

Edvard Beneš sa narodil 28. mája 1884 v Kožlanoch na Rakovnícku v Česku. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na parížskej Sorbonne vo Francúzsku. Vysokoškolské štúdium ukončil najprv doktorátom práv vo francúzskom Dijone, o rok neskôr zložil rigorózne skúšky v Prahe. Tri roky učil na pražskej obchodnej akadémii a potom súkromne prednášal sociológiu na pražskej univerzite.

Počas prvej svetovej vojny sa zapojil do organizovania vnútorného odboja proti habsburskej monarchii. Zabezpečoval spojenie medzi Prahou a Tomášom Garriguom Masarykom vo Švajčiarsku.

V roku 1915 odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s  Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom. V Paríži organizoval a riadil jednotlivé zložky zahraničnej emigrácie, propagoval československý politický program.

Na parížskej Sorbonne vo Francúzsku zorganizoval cyklus prednášok o slovanstve, písal články do francúzskych a českých zahraničných novín. Podieľal sa na ustanovení Československej národnej rady (1916), kde pôsobil ako generálny tajomník.

Spolu so Štefánikom rokovali s predstaviteľmi dohodových mocností o zriadení samostatných československých vojenských jednotiek, na základe čoho sa postupne vytvorili čs. légie vo Francúzsku (1917), Rusku (1918) a Taliansku (1918).

Aj vďaka Benešovej diplomacii uznali Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko v roku 1918 Československú národnú radu ako predstaviteľa nového československého štátu.

Po vyhlásení zvrchovanosti ČSR 28. októbra 1918 vymenovali Beneša za prvého ministra zahraničných vecí nového štátu vo vláde Karla Kramářa. Domov sa vrátil až v septembri 1919. Predtým od novembra 1918 v Paríži zabezpečoval rokovania o dovtedy neexistujúcich južných hraniciach Slovenska.

Od vzniku štátu bol ministrom zahraničných vecí a v rokoch 1919 až 1926 a 1929 až 1935 poslancom Národného zhromaždenia (NZ) ČSR, v rokoch 1921 až 1922 bol predsedom československej vlády.

Po abdikácii T. G. Masaryka zvolili 18. decembra 1935 Beneša za prezidenta Československej republiky. Ako podpredseda Československej strany národno-socialistickej výrazne ovplyvňoval jej politiku.

Pomáhal zakladať Spoločnosť národov (predchodca OSN), bol jej podpredsedom a presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. V politike sa orientoval najmä na povojnové Francúzsko, s ktorým v roku 1924 uzavrel spojeneckú zmluvu, a na balkánske krajiny, s ktorými zmluvne vytvoril obranný systém, tzv. Malú dohodu. V roku 1935 uzavrelo Československo spojeneckú zmluvu aj so Zväzom sovietskych socialistických republík (ZSSR).

Po prijatí Mníchovského diktátu Edvard Beneš 5. októbra 1938 abdikoval a odišiel najprv do Británie, neskôr do USA, kde prednášal na univerzite v Chicagu.

V roku 1940 sa vrátil do Londýna, kde vytvoril tzv. exilovú štátnu reprezentáciu a prevzal funkciu československého prezidenta. Po okupácii Československa a vyhlásení tzv. Slovenského štátu v marci 1939 vyhlásil Mníchovský diktát za neplatný a poslal protest proti okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA.

V decembri 1943 uzavrel novú spojeneckú zmluvu so ZSSR. Po vojne prišiel 16. mája 1945 do Prahy, kde ho 28. októbra 1945 potvrdili vo funkcii prezidenta republiky a 19. júna 1946 znovu zvolili za československú hlavu štátu.

V čase okupácie a neexistencie parlamentu vydala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Edvard Beneš ako najvyšší činiteľ podpisoval, takisto ako aj v prvých povojnových mesiacoch v ČSR. Tie sa často nepresne nazývajú Benešove dekréty. Tieto dokumenty boli výrazom mimoriadnych vojnových a povojnových pomerov a riešili predovšetkým otázku prevzatia moci na oslobodených územiach, obnovy predvojnových a zriadenie nových orgánov a inštitúcií štátnej správy, postavenie nemeckého a maďarského obyvateľstva na československom území, potrestanie spolupráce s nepriateľom v čase vojny.

Vo februári 1948, v čase politickej krízy vyvolanej komunistami, ponúkli 12 ministri demokratických strán prezidentovi ČSR Benešovi demisiu, ktorú po nátlaku komunistov 25. februára 1948 prijal. Zostavením novej vlády poveril predsedu Komunistickej strany Československa (KSČ) Klementa Gottwalda.

V máji 1948 sa komunistom pokúsil vzoprieť, keď nechcel podpísať novú československú ústavu pre jej nedemokratický charakter. V júni toho roku rezignoval na úrad prezidenta a o krátky čas, 3. septembra 1948 zomrel v obci Sezimovo Ústí v Česku. Dožil sa 64 rokov.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Tohtoročná paralympiáda má vlastnú známku
<< predchádzajúci článok
Presun ambasády USA do Jeruzalema by mohol financovať magnát Adelson