Totalita sa nevrátila. Zostala. Iba zmenila svoju podobu, farbu a totalitné metódy na ovládanie, zastrašovanie, politického a ekonomického teroru. Vtedy za režime síce ľudia mali životné istoty, ale platy stačili len na prežitie do ďalšej výplaty.
Po dvadsiatich rokoch (1948-1968) tvrdých perzekúcií a politických kriminálu sa ľudia začínali prebúdzať. Objavila sa mená ako Dubček, Svoboda, Cisár, Smrkovský, Kriegla a ďalšie. A rovnako tak ako tieň vedľa nich Kolder, Biľak, Švestka, Obzina, Husák a ďalší stalinisti. Ľudia začali volať po rehabilitáciách, súdne procesy so všetkými tými Utrhnutými, Vašimi, Poobedými a ďalšími zločincami boli na spadnutie. Určite by prišli na rad kandelábre. Brežnev si veľmi dobre uvedomoval, že by sa opakovalo Maďarsko (1956) a preto na žiadosť (zatiaľ stopercentne nepreukázanou) aparátnika poslal tanky. Tanky posilnili pozície starých nomeklatúr a začalo obdobie tuhé normalizácie. Biľak napísal svoju Bibliu "Poučenie z krízového vývoja". Komunista však čoskoro spoznal, že tanky jeho pozície skôr oslabili, ako posilnili. Síce posilnili jeho moc, ale totálne oslabili vzťah obyvateľstva k vedeniu štátu a politike KSČ. Objavila sa heslá ako "Kto nekradne aspoň hodinu, okráda svoju rodinu", alebo "Drž hubu, poctivo pracuj a pomaličky si prikrádaj." Ľudia živelne stavali rodinné domy, chaty, rekonštruovali chalupy a väčšinu materiálu nakradli. Pracovali len do výšky svojho platu. Mäsiari skupovávali načierno ošípané a iný dobytok, načierno z nich vyrábali produkty a načierno predávali. Pekári, namiesto toho, aby upiekli napr. 1200 chlebov (denná norma) ich napiekli 1800 a rozdiel sa samozrejme opäť predal načierno. A to fungovalo v každom odvetví. Doslova v každom. Komunista si toto uvedomoval a zistil, že aj cez všetku svoju moc je úplne bezmocný. Systém takéhoto rozkrádanie bol natoľko prepracovaný, že bol úplne nepostihnuteľný, pretože ho zaviedli, rozvinuli a aktívne sa zúčastňovali sami komunisti na úrovni riaditeľov podnikov, vedúcich predajní, okresných a krajských tajomníkov a eštebáci iba kontrolovali a inkasovali. Sám veľký a mocný komunista sa dostával do izolácie. Začal premýšľať, ako z toho von. V jeho zornom poli sa objavil Václav Havel. Neobyčajne naivný prosťáčik so svojou pravdou a láskou. Komunista analyzoval rok 1968 a napísal nový scenár. Založenie Charty 77, tajné školenie kádrov v prognózovania ústavu, mediálnu kampaň, inscenované úniky informácií z disentu a ľudia sa opäť začínali prebúdzať. Keď prišiel rok 1989, to už mal komunista dávno ušité nové kabáty rôznych farieb, natlačené nové stranícke legitimácie a plagáty "Havel na Hrad". Ľuďom sa dal pocit slobody, nádeje, že budú môcť slobodne cestovať, mať konečne banány a toaletný papier. Málokto si vtedy uvedomoval, že na týchto produktoch jeho život nestojí. Dvere prognostického ústavu sa otvorili dokorán a vychŕlili desiatky žralokov, dvere kriminálu vychŕlili desiatky tisíc zločincov medzi nič netušiaci ľud. A začalo obrodenie totality. Totalita sa nevrátila. Len sa zmenila a bola nazvaná demokraciou. Túto demokraciu však nemožno nazvať inak, než politickým, psychologickým a ekonomickým terorizmom. Aparátnika nemožno nazvať inak, než kriminálnymi živlami. Sú plne zodpovední za tisíce zničených rodín, devastácii ekonomiky, ľudskej morálky a dlhu generácií, ktoré sa ešte len narodí. Je čas, aby sa ľudia opäť začali prebúdzať. Sú však natoľko duševne a ekonomicky zdevastovanej, že nie sú schopní v sebe nájsť dostatok síl. Sú radi, rovnako ako v päťdesiatych rokoch, že prežijú od výplaty k výplate. Komunista ich má tam, kde ich chcel mať. A k tomu mu stačil jeden naivný opilec a jeho ideály. On ten opilec zrejme netušil, že v histórii ľudstva ideály prinášali iba problémy a vojny. Avšak komunista to vedel presne. Poslúžil mu dobre. Opilec.
|
Úvodná strana
Regióny
Mobilná verzia
