Foto: Resoty v Bratislave otvoria Pamätnú izbu Antona Srholca, ktorý do našich príbytkov prinášal vždy pokoj a lásku

Podľa slov pokračovateľky jeho odkazu a neteri pani Marty Bariak Košíkovej je to „kompaktne zachovaný priestor, v ktorom otec António žil a pracoval“. Pamätá i na jeho ťažké okamihy, kam sa vracal po režimom vynútených pauzách.

  Na stole Skalický rubín, ale v dlaniach vždy srdce človeka, ktoré ponúkal. Aj napriek okolnostiam, keďže mu neraz nepriali.  Ale Človeka s veľkým písmenom v očiach Boha a nás, obyčajných ľudí. To bol otec António, pán Anton Srholec, ktorého nedožité narodeniny si pripomíname práve 12. júna. Boli by presne 95 -te, ak by žil s nami na tomto svete. Žije ale v našich dušiach a spomienkach na naše neľahké chvíle, na ktoré vďaka kňazovi Antóniovi spomíname ako na „vďakabohu“ a tomuto človeku, ktorý Ho dokázal najmä v rodine pevne ukotviť, na také, pri ktorých možno potichu stále vždy a znovu ďakovať za Slovo Božie.

Narodil sa 12. 6. 1929 v Skalici, zomrel 7.1. 2019 v Bratislave, a hoc sa jeho život dnes presťahoval, presnejšie bol organizáciou, ktorú založil a vďaka jeho neteri, pani Marte Bariak Košíkovej, obrazne povedané , presmerovaný do malej neobývanej izbietky v Resotách, jeho pôsobenie je dodnes široké - ďaleké. Práve jeho dobro, ktoré nám tu nechal, nám pripomína, poľudšťuje a dodnes sprístupňuje Dobro Ježiša Krista.

Otec António neohuroval, no potichúčky vnáral pevnú vieru do poslucháča. Nad svojou posteľou mal zavesený obraz, ktorý dostal na začiatku svojho pastoračného pôsobenia v roku 1971 od svojej známej umelkyne Evy Melkovičovej, ktorý stvárňuje sv. Antona, ako káže rybám. Legenda o sv. Antonovi hovorí, že keď ho nechceli ľudia počúvať, odišiel na breh mora a kázal rybám. Stal sa zázrak, ony vystrčili hlavy a počúvali. Potom sa ľudia spamätali a načúvali mu. A, pani umelkyňa mu povedala: António, to pre teba ale nie je cesta, ty nechceš aby sa ryby podusili a vystrkovali hlavy z vody von, ty musíš nájsť cestu, ako sa prihovoriť poslucháčovi na mieste, ktorom žije. Tam ťa musí počúvať. A, práve toto sa stalo pre neho postojom a prístupom k poslaniu a povedal si, že on nemá rád veľa vecí, ale pokiaľ to bude možné, tak ten obraz ho bude sprevádzať po celý jeho život. A, tak aj bolo. Mal ho nad posteľou a aj vo farách, kde pôsobil, ako i na konci života vo svojej izbe. Na obraze je teda sv. Anton nie na brehu mora, ale ponorený do mora a ryby plávajú všade okolo neho. Bol to teda aj jeho štýl ponorenia sa do priestoru ľudí, v ktorom žili a on ich ním sprevádzal.“

            Život, v každom prípade, bol pre mnohých vďaka Antonovi Srholcovi znesiteľnejší. Spomienka na tohto svätého človeka i pri krátkom opätovnom kontakte s priestorom, pre toho, v kto ho kedysi doma stretol, až zamrazí a prinesie vieru, že sa čosi môže ešte vrátiť medzi ľudí. Prenesená a verne zariadená pamätná izba v Resotách je nahliadnutím k Dobru. Knihy, obrázky, fotografie jeho mamičky, otca, ktoré poznáme zo spomienkových kníh o otcovi Antóniovi, ale i z klipu Aleny Čermákovej Pieseň o slobode, ktorú on zložil. V srdci izby nám utkveje v mysli veľká vďaka za tohoto muža. Na stole s pohárom a vínom sa obnaží jeho úsilie nás smrteľníkov upozorňovať na Krv, ktorá v nás tečie. Skalický rubín.…

„Mal veľmi silný vzťah  k rodnému kraju, aj v starobe mal  veľmi silné puto k svojím rodičom a víno preňho bolo v určitom zmysle i medicína a čím bol starší, tým viac si ho vážil, užíval ho ako analgetikum, ako zdroj liečivých látok. Prezradil mi po dvoch infarktoch: „Bol som u pani doktorky a povedala mi, máte krv ako mladý človek…“, hovorí Marta Bariak Košíková.

„Vďaka striedmosti, a predpokladám aj látkam, ktoré vo víne sú, bol, pred posledným ochorením, zdravý človek“, dodáva.

Za sklom vitríny na fotografii sochármi zhotovené dary tvaru srdca a za nimi posledný odkaz otca Antónia z času choroby, a akoby nám v ňom chcel povedať, aby sme " nezaspali", hoci on si to " už môže dovoliť".

Pamätná izba Antona Srholca umiestnená v zariadení resocializačného centra Resoty, bude sprístupnená po dohovore v konkrétnych termínoch.

Autor: Jana Jurkovičová