Otec prešiel štyrmi koncentračnými tábormi, mama prežila v úkryte, spomína na holokaust Pavel Greguš – FOTO

Tagy: Druhá svetová vojna Holokaust Osvienčim Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia

9.9.2025 (SITA.sk) - Slovensko si v utorok pripomína Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Pre svoj pôvod bolo takto zo Slovenska deportovaných a zavraždených takmer 70-tisíc Židov. Medzi nimi boli aj mnohí členovia rodiny Pavla Greguša z Prešova, ktorý sa narodil až po druhej svetovej vojne.


Ako vyrozprával pre agentúru SITA, to, do akej rodiny sa narodil, si začal uvedomovať ako dvanásťročný. Dotvoriť celý príbeh mu pomohli až neskôr výpovede jeho otca a mamy, ktoré nahrali pre nadáciu režiséra Stevena Spielberga.

Rodiny si menili židovské mená na obyčajnejšie

Mama Pavla Greguša nechcela počas života hovoriť o udalostiach z druhej svetovej vojny, rovnako ani jej manžel. "Keď sa s mojim otcom zobrali, mali sa pôvodne volať Groszmannoví, zmenili si však priezvisko. V tom čase bolo obvyklé, že rodiny si menili typicky židovské mená na obyčajnejšie," vysvetlil.

Pocit z nevraživosti zo strany ľudí ostal v jeho mame aj po vojne. "Dokonca v našom dvore v Prešove, tam, kde sme bývali, bola jedna rodina, matka s dvoma deťmi. Mama spomínala, že keď mala štrnásť rokov a musela chodiť po meste so žltou hviezdou, tá matka ju vtedy opľula. Po vojne sa žena veľmi k mame nepriznávala a chodila okolo nej, akoby ani neexistovala," opísal.

Gregušova mama, Judita Weinbergerová, sa narodila 28. septembra 1928 do židovskej rodiny. "Starý otec Samuel pochádzal zo Starého, stará mama Miriam, rodená Schwarzová, z Bystrého. V Prešove mali obchod s textilom. Mama absolvovala päť tried ortodoxnej židovskej základnej školy, no potom vstúpil do platnosti židovský kódex a so vzdelávaním skončila. Bola doma a veľa čítala. Nemohla počúvať ani rádio, pretože ho museli odovzdať, Židia totiž nesmeli mať doma rádiá," približuje jej syn Pavel.

Starý otec dostal hospodársku výnimku

Obchod jeho starého otca arizovali, no on dostal hospodársku výnimku. "Vybavila mu ju arizátorka, keďže o obchodovaní nevedela nič. Celá rodina tak mohla ďalej existovať, ale museli uvoľniť dom na Hlavnej ulici, kde bývali, a presťahovať sa do podnájmu, kde nemali ani kúpeľňu. Cez záhradu sa v noci chodili kúpať do susedstva, do domu maminho starého otca Samuela Schwarza," opísal nové podmienky rodiny Greguš.

Približne v roku 1943 však podľa neho arizátorka požiadala o zrušenie výnimky. "Tým pádom už neboli chránení. V Prešove však žil, a starý otec ho až do svojej smrti stále spomínal, istý pán Števonka. Bol to vysoký policajný funkcionár, slušný človek. Starému otcovi vybavil falošné papiere na meno Vydra, aj celej rodine. Zároveň ho upozornil, že sa chystajú zaistiť celú rodinu. Neskôr ho za jeho činnosť a pomoc zatkli, a transportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen, kde neprežil koniec vojny. Podobný bol aj osud policajného inšpektora Ondreja Maradíka, ktorého rodina bývala v dome Samuela Schwarza, a ktorý tiež aktívne pomáhal Židom. Podobne bol zatknutý, prevezený do koncentračného tábora a domov sa už nikdy nevrátil," uviedol. Pamätník Jad Vašem udelil v roku 1992 posmrtne Maradíkovi s rodinou ocenenie Spravodlivý medzi národmi.

Museli sa odsťahovať

Gregušov starý otec po spomínanom varovaní zbalil celú rodinu a spoločne odišli do Liptovského Mikuláša. Zamestnal sa u svojho známeho, obchodníka s metrovým textilom. Aj tam sa však nad nimi začalo zmrákať. Odsťahovali sa preto do Jalovca na úpätí Žiarskej doliny.

"Tam ich prichýlili a schovávali dedinčania. No tým, že mali papiere na cudzie meno a bývali v Liptovskom Mikuláši, kde nebolo ich trvalé bydlisko, museli sa v istých intervaloch chodiť hlásiť. Pri jednej takejto príležitosti starého otca niekto spoznal, a zobrali ho. Odišiel transportom do koncentračného tábora Sachsenhausen," uviedol Pavel Greguš.

Situácia začala byť zložitá po vypuknutí SNP

Stará mama s jeho mamou a strýkom ostali v Jalovci, rovnako aj strýko s manželkou Margitou. "Situácia začala byť aj tam veľmi zložitá, keďže medzitým vypuklo Slovenské národné povstanie. Nemci už hľadali aj po dedinách. Dedinčania im preto upravili nad Jalovcom bunker vedľa jednej studničky, kde boli celú zimu. Nosili im jedlo," opísal.

Odišli z neho až po zastavení frontu pred Liptovským Mikulášom vo februári 1945. Vtedy ich tam objavila prieskumná jednotka Červenej armády a československého armádneho zboru a dopravili ich do bezpečia. V marci sa dostali do Prešova.

"Čakali, či sa starý otec vráti z koncentračného tábora. Keď si už mysleli, že sa tak nestane, presne 15. júla sa objavil. Podvyživený, pretože chytil ku koncu týfus a nepustili ho, kým nebol v poriadku," pripomenul udalosti po vojne Greguš.

Často spomína aj na to, ako sa jeho mama stala svedkom vôbec prvého transportu židovských žien a dievčat v marci 1942. "Keď išiel prvý transport dievčat z Prešova do Popradu, vybehla na železničnú stanicu, mala vtedy štrnásť rokov. Do transportu totiž zobrali jej sesternicu Gabiku a ona sa s ňou išla na stanicu rozlúčiť," povedal. Gabika sa však už domov nevrátila.

Príbeh Gregušovho otca bol tragickejší

Príbeh Gregušovho otca bol, ako sám hovorí, dobrodružnejší, no i tragickejší. "Narodil sa 31. januára 1919 v Košiciach. Jeho otec Július Groszmann pochádzal z Užhorodu, prišiel pracovať do Košíc ako obchodný zástupca jednej firmy, ktorá vyrábala mydlá a saponáty. Jeho mamička, moja stará mama, bola učiteľka. Rodina bola skôr neologická, teda rigorózne nedodržiavala židovské zvyky. Rodina mojej starej mamy prišla do Košíc z Moldavy a otvorila si tam krčmu na Letnej v Košiciach, ktorá funguje dodnes, aj keď už nie na pôvodnom mieste," opisuje.

Jeho otec navštevoval gymnázium v Košiciach, bol podľa jeho slov veľmi šikovný, telesne a športovo zdatný. "Bol aktívnym členom Košického atletického klubu, športovo plával, hral vodné pólo a v zime lyžoval, bol jedným z priekopníkov lyžovania v Košiciach," dodal.

Keď však v roku 1937 zmaturoval, začali sa prejavovať obmedzenia pre mladých ľudí židovského pôvodu. Keďže preto nemohol ísť študovať na vysokú školu, zapísal sa na učenie za písmomaliara a rytca. Absolvoval dva roky.

"Ako dvadsaťročného ho odviedli do pracovného tábora v Maďarsku, kde v oblasti Balatonu staval poľné letisko. V tom čase ešte v Maďarsku za Miklóša Horthyho neboli také prísne zákony ako na Slovensku. Keď sa však vrátil do Košíc, musel sa s rodinou hlásiť v tehelni na prvé transporty. V roku 1944 ich transportom odviezli do Osvienčimu," uviedol jeho syn.

Prešiel štyrmi koncentračnými tábormi, nikto z jeho rodiny sa však odtiaľ živý nevrátil. "Bol mladý, športovec, mal výdrž a dobrú kondíciu, a tak sa mu všetko podarilo prežiť," skonštatoval Greguš.

Rozhovory s preživšími

O tom, čo Ondrej Greguš, vtedy ešte Groszmann, zažil, porozprával v 90. rokoch 20. storočia pre nadáciu spomínaného režiséra Spielberga v rámci rozhovorov s preživšími. Všetky video záznamy sú podľa jeho syna uchované v Múzeu holokaustu v Spojených štátoch amerických. "Každý však dostal kópiu nahrávky. Je to jediný zdroj, z ktorého som zistil, čo vtedy vlastne rodičia prežili," hovorí Pavel Greguš.

Jeho otec v ňom napríklad opisuje príchod do Osvienčimu, keď jeho mama, teda Pavlova stará mama, spadla zo schodíka vlaku na perón. "Okamžite sa k nej vrhli nacisti a odvliekli ju. Bolo to naposledy, čo ju môj otec videl," priblížil.

Pavlov otec sa nevyhol Mengeleho pokusom

Pavlov otec potom spomínal, ako na peróne za písacím stolom sedel doktor Mengele v bielom plášti. "Jedna strana znamenala život, druhá viedla na smrť," dodal. Jeho otec sa síce dostal na stranu života, no nevyhol sa už pokusom.

"V rámci Osvienčimu bola zriadená pobočka chemického podniku IG Farben-Auschwitz, v ktorom na väzňoch páchali lekárske pokusy, overovali rôzne lieky a postupy. Konkrétne na otcovi robili pokusy ožarovaním. Po vojne preto musel podstúpiť operáciu. To, že na ňom boli tieto pokusy skutočne páchané, potvrdil na základe lekárskych dokumentov aj Medzinárodný Červený kríž," opísal Greguš.

Po Osvienčime putoval do zberného tábora Wolfsberg

Po Osvienčime jeho otca transportovali do zberného tábora Wolfsberg, ktorý bol v roku 1944 založený na severovýchodnom svahu vrchu Wolfsberg v dedine Walim, na hraniciach Nemecka, Poľska a Československa, na poľskej strane Krkonoš.

Tam budovali drevené baráky pre ďalší koncentračný tábor, v ktorom mali vzniknúť podzemné fabriky. Odtiaľ ho po dokončení stavby zobrali do ďalšieho tábora, kam musel putovať pešo v zime 40 kilometrov, následne do koncentračného tábora Ebensee, ktorý bol súčasťou Mauthausenu, kde sa dočkal konca vojny.

"9. mája bol tábor oslobodený americkou armádou. Americké nákladné auto zobralo otca do Linza, so slovenskou loďou sa dostal do Bratislavy, no keďže mosty na Slovensku boli nepriechodné, do Košíc musel cez Budapešť. Tam však nenašiel nikoho z rodiny, iba v Prešove mal vzdialeného príbuzného, ktorý vlastnil tlačiareň a obchod s papiernictvom. U neho sa zamestnal, a tam aj spoznal budúcu manželku, moju mamičku," ukončil rozprávanie Greguš.

„Kamene zmiznutých“

Práve na pamiatku jeho otca, ako preživšieho, a ostatných členov rodiny zavraždených v koncentračnom tábore Osvienčim boli na rohu ulíc Letnej a Komenského v Košiciach 4. septembra umiestnené dva kamene Stolpersteine.

Ide o takzvané "kamene zmiznutých", ktoré majú byť pamätníkom na obete nacizmu a dokazovať rozsah nacistických vojnových zločinov. "Stalo sa tak na 97. výročie narodenín mojej mamy, Judity Gregušovej, rodenej Weinbergerovej, žijúcej a preživšej holokaust," dodal Pavel Greguš.


Zdroj: SITA.sk - Otec prešiel štyrmi koncentračnými tábormi, mama prežila v úkryte, spomína na holokaust Pavel Greguš – FOTO © SITA Všetky práva vyhradené.

Tagy: Druhá svetová vojna Holokaust Osvienčim Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia