Recenzia: Malé ženy v SND tryskom čistej vody prehlušujú zvuk padajúcich striel dneška
Malé ženy od Louisy May Alcottovej v divadelnej adaptácii a dramatizácii Mariána Amslera pod dramaturgickým vedením Dariny Abrahámovej, strhli takpovediac lavínu. Činohra SND nimi ponúkla divákovi konečne pocit. A, majú vypredané...
Hoci v texte v úvode bulletinu sama dramaturgička vyjadrila prvotné pochybnosti, pretože ako hovorí, že „keď vo veku svojich pätnástich rokov, nadchýnali jej spolužiačky titulmi ako Malé ženy, Anna zo Zeleného domu, Malé vajce, ona sama sa prehrýzala Kafkom, Dostojevským a fínskym národným eposom Kalevala…“ Je až úsmevné, ale asi ozaj nutné v dnešnej dobe, že človek sa akosi chce utíšiť, nájsť oázu, kam sa dá v duši skryť. A, je to asi skôr či neskôr pre každého z nás nevyhnutné. Jej pochybnosti typu, že by mohlo ísť „ o ucelený breviár lifestylových návodov, poučiek a príkladov, i keď inšpiratívnych podnetov, by som rada poupravila svojím pozorovaním predstavenia Malé ženy z pozície diváka.
Viete si predstaviť po návšteve divadelného predstavenia pocit, keď poviete, že dýcha a bije v ňom srdce? Ja, po dlhom čase už áno. Riadna dávka rebélie jednej zo sestier, Jo (Barbora Andrešičová), jej odvaha, no najmä srdce a veľká pokora voči Bohu a rodine.
Amy (Jana Kovalčiková), strhne diváka životom a dieťaťom " na dosah". Vznešenosť , uzavretosť, ale i krása ducha, tela, túžba po jeho naplnení, jednoducho, žena...to je zasa Meg ( Petra Vajdová). A, napokon posledná a najtajomnejšia zo štyroch sestier, hudobníčka a klavírna virtuózka, túžiaca po smrti takej, aby navždy zostala ľuďom v srdci – Beth ( Annamária Janeková a.h.). To sú sestry rodiny Marchových, kde už matka (Jana Oľhová), vedie svoje dcéry, ako ich s manželom a otcom (Jánom Gallovičom) volajú, „malé ženy“, k láske ku každému človeku. Zaujímavá je rebélia, možno až skôr akýsi sklon k homosexualite jednej zo sestier príbehu, samozrejme by sa dalo poukazovať aj na extrémnu prudérnosť z pohľadu dneška, ba dokonca až vyčítať linajky, ktoré predstavenie navodzuje. No, opak je pravdou.
Je to, ako uchopiť rozvitý kvet ruže a nerozbiť ho v dlaniach dnešného, nášho, nás, človeka, ktorý má milión trápení a sklamaní. Povie si, pch, banalita, rozprávka. Napísať preto dnešku slová na harmóniu, zdramatizovať, oživiť a priniesť na svetlo takýto odkaz doby, nie je jednoduché. Vďačný je človek dnes už málokedy a za máločo. Vari, možno len za to, čo buráca, triešti, reve a...krváca. Málokedy za takýto tichulinký hlások poézie. Určite sa dnes skôr očakáva kráčanie medzi " ostrými" po mínovom poli viac, ako postoj Marušky z rozprávky Soľ nad zlato, keď v záhrade oživovala dychom soľnú ružu, a prosila osud slovami: " zjav sa mi, Soľný princ, zjav sa, môj milovaný..." No, nesmieme zabudnúť, že krátko na to ju práve otec kráľ vyhnal z kráľovstva zo slovami, že si soľ medzi prstami presýpa a uprednostňuje skôr zlato...
Čiže, na to, aby sa človek vyjadril, mi veľmi pomohli slová z bulletinu, ktorý som zo dva týždne prenášala v taške, kedy som ho konečne začala čítať s pocitom, " neboj sa konečne krásy", kedy v úvode bulletinu už samotná dramaturgička predstavenia doslova zvýrazňuje môj pocit, že....

Písať o kráse je priam pejoratívum. Ľudia ju ale potrebujú, možno tak nevyhnutne, ako soľ. V malom množstve, inak je škodlivá, pôsobí negatívne na tlak a srdce. Dá sa na ňu umrieť. Áno, pri nepokore voči Pánu Bohu sa umrieť dá. Práve z pýchy. Vedel to kedysi každý dobrý slovenský umelec. Nemôžeme ale za to očakávať zázraky. V jednom rozhovore s Karolom Machatom som si kedysi prečítala, že základ jeho Umu, je neustála vďaka Bohu zaň. Ale aj to, že v žiaden zázrak a nejaký kladný záver života či akési jeho ohodnotenie posypané girlandami v závere, vôbec neveril.
Skúsme z posledného dychu potrieť ružu zo soli, a možno práve vďaka Malým ženám, sa nám aj do dychu onen duch viery vráti či aspoň nezastaví alebo to všetko napokon vytvorí most k nášmu životu.
Áno, bola výzva písať o kráse, viere, súdržnosti, nehe... Nechceme ju dnes. Vysmievanie sa z nej. Už naše deti. Netušia v slovách „strieborné okvetie na duši“ našu starobu? Ducha? Nechcú ho? Počítač a umelá inteligencia si osvojuje naše slovo, no nesmieme dovoliť, aby si osvojila nášho ducha a našu slobodu, ktorú máme v rukách.
O hudbe, kostýmoch, výprave, o všetkom by sa v tomto predstavení dalo tiež rozplývať, no dôležitý je význam voľby a sily, ktorá tryskom vody prehlušila hluk padajúcich striel.
Viac info: https://snd.sk/inscenacia/3984/male-zeny
Autor: Jana Jurkovičová, Foto: Ľuboš Kotlár
Súvisiace články
Recenzia: Po Akcii B v SND určite mlčať nezostaneme, ba čo viac, nájdeme poéziu
Slovenské národné divadlo uviedlo na javisku Modrého salóna v marci premiéru inscenácie Akcia B- rozprávanie o mlčaní.
Recenzia - komentár: Nedajme Jánošíkovi v nás zahynúť
Jááánošííík po tristo rokoch Radošinského naivného divadla prináša omilostenie. A to od sveta zverstiev, ktoré sme si schopní sami sebe spôsobovať. Môžeme teda tisíc ráz denne ďakovať takým ľuďom ako je Stanislav Štepka a jeho tím.
RECENZIA: Aj egomaniak je len človek, presviedčajú v SND
Prinášame vám recenziu na inscenáciu Pohreb alebo svadba - čo skôr? zo Slovenského národného divadla.
Recenzia: Inscenácia Štvorec prerazí mýty a vráti všetko na začiatok
Po trauenmarši na javisku SND v Projekte 1918, a napriek nemu, Múza SND neopustila, a verím tomu, že ani žiadna duša zosnulého umelca, ktorej láska javisko prvej činohernej scény svojho času obohacovala svojou prítomnosťou, neodišla z neho so sklamaním. A zostáva minimálne pamiatka na ňu v každom divákovi.
Recenzia: Vysoká škola diváckeho umenia v SND ponúka interaktívne divadlo
Činohra SND uviedla na scéne svojho Štúdia nedávno premiéru divadelnej hry Istvána Tásnádiho Vysoká škola diváckeho umenia.
Po nedávnej premiére muzikálu Matúš Čák Trenčiansky z dielne Divadla Cassia uvedeného na scéne Teatra Wüstenrot v Bratislavskom Istropolise sa ťažko hľadajú slová, pretože inscenácia sa divákovi priam zareže do srdca.
Recenzia: Antigona a jej uvedenie na scéne SND
Aprílová premiéra Sofoklovej Antigony na činohernej scéne SND odkryla skryté rezervy súboru a ukázala, že sa do nich oplatí siahnuť.
Recenzia: Divadlo Astorka sa pokúsi zmeniť „Nášho človeka“..
Zamýšľať sa nad korupciou v súčasnosti je skôr klišé, ktoré sa skĺzne po koži väčšiny populácie, pretože je už takmer nerozoznateľnou súčasťou našich životov.
Video: Divadlo na Slovensku začalo po dlhšom období útlmu konečne dýchať
Slovenské národné divadlo prináša divákovi úplne nový pohľad na zmysel života vo víre, v ktorom sa jedinec v dnešnej spoločnosti ocitá. Predstavenie Nevina, ktoré malo premiéru v roku 2016 v réžii Eduarda Kudláča a v dramaturgickom prevedení Dariny Abrahámovej v spolupráci s Lenkou Garajovou, je dielom nemeckej autorky Dey Loher.
Recenzia: Spievajúci dom S. Daubnerovej napísaný priamo pre Činohru SND núti diváka uvažovať
Pôvodná tvorba a spisba v Slovenskom národnom divadle je v poslednom čase veľmi obľúbená. Prítomná bola aj v sezónach predtým, no často šlo o hry autorov, ktoré zvíťazili na celoslovenských, alebo dokonca medzinárodných súťažiach.