Recenzia: Po Akcii B v SND určite mlčať nezostaneme, ba čo viac, nájdeme poéziu

Hra Petra Pavlaca je adaptáciou knihy Marianny Oravcovej s názvom Akcia B, ktorá sa stala pre autora zdrojom dokumentov a cesty, ktorou sa talentovaný autor a dramaturg napokon pobral.

Peter Pavlac je kúzelníkom „mieru“ a miery. Hľadá a nachádza cesty aj pre nás. Veľa ráz sa ocitáme v sporných situáciách, nedokážeme nájsť odpustenie a zmier za „dopustenie“ – na nás.

V tomto prípade, hoci viem, že ono vyjadrenie vyzneje trochu zľahčujúco, ukázal samotný autor medzi paralelami hrôzy a hrôzy svetlo. Vedľa seba sa ocitla hnijúca a už temer zapáchajúca nekrotická a nikdy nepreliečená rana zverstiev minulosti, ktorá vykročila na cestu „von z nory“ spoločne s ranami na zápästí nevypočutej generácie dneška. Ranami na predlaktí. Áno, pretože, kým človek – rodič, starý rodič vo svojej  ulite hľadá neustále obžalobu, narobí pri svojej malosti pre zášť aj to najväčšie zlo, no  páchané najmä na Bohu, mladosť popri tom v už práchnivej duši matky, otca Boha nenachádza, zostáva jej len skelet. Slova. Aj v hre je spomenuté, „Na počiatku…“…

Ale, čo je na hre prínosné, nezostáva mlčať. Dokonca ponúka návod nám všetkým. Polemík by bolo možno mnoho. Vraždy, odsúdení, uránové bane, utýraní, šialení. Áno, ale dnes aspoň pomenujeme toho a toho vraha. Problém, ktorý je spomenutý, je neúprosné a týrajúce mlčanie otca, v 50tych rokoch odohrávania sa tzv, Akcie B, v tom čase ešte chlapca, Jozefa L. ( Martin Huba ).  Ale stále, podotýkam, je a existuje v ich rodine, na čo aj autor poukazuje, súdržnosť, viera, láskavosť. Boh. Nádej a um. Keď odznieva báseň, dokáže ponoriť aj zločin a zlo pod hladinu, tam, kde ho moment premení na neexistujúce.

Rodina dnes – hovoríme? Áno, do mobilných telefónov, píšeme statusy, deti necháme uzatvárať sa s klamlivým, samozrejme, niekým iným podsúvaným virtuálnym svetom. Vzali sme pred pár rokmi deťom vzťahy, my sami sme sa im partnermi ale nestali. Hovoríme, áno. Hovoria naše deti? Čo? Počuli sme ich dnes, včera? A, v nedeľu...len prázdno. Prázdna truhlica lásky, na stole spráchnivený chlieb… Je to naopak? Máme toho dostatok? Ja neviem či by skôr nebolo dostatkom, ak by sme mali s láskou pripravený krajec chleba s maslom, pohár mlieka a ráno jedno vrúcne objatie pre syna, dcéru. Nevieme, čo je chudoba, hovoríte?  A, nie sme chudobní a hladní? Je to len jedlo, čo nás nasýti? Nechýba nám práve To? Prechádzka a celý deň len pre naše deti ako rodina. A nie pocit sklamaní a zlomov z celého týždňa bez viery, do nedele – bez Pokoja. Možno si práve To naše dieťa želá.

A, čo ešte chýba, presne to, na čo som narážala pri prežívaní utrpenia rodiny malého Jozefa L. - um, báseň. To Slovo, z ktorého sme vzišli. Možno začať i Proglasom prebásneným Viliamom Turčánym, ktorého výročie úmrtia sme si 9. mája mohli pripomenúť. Je to práve krása slova s dôrazom na cit sformulovaného tak, aby liečilo rany.  O toto boli členovia rodiny na čele s otcom Albertom L. ( rovnako M. Huba)  spolu s matkou Annou ( Zuzana Kocúriková ) bohatší.

Za predstavenie a pohľad autora, ktorý už presvedčil mnohokrát aj ako dramaturg, som vďačná. Rovnako dramaturgia ( Miriam Kičiňová ) umožnila slovám doznieť. Režisérka Mariana Luteránová nechala obrazom dostatok času, aby v divákovej duši dozreli. Napriek tomu, predstavenie môže práve pozobúdzať tie krvácavé prejavy našich rán. Našich, vašich, závisí od veku, no zobudí čaro slova. Dokáže, ale ozaj, ak človek chce, vidieť to dobré. Opäť sa ospravedlňujem, ak vznikne polemika a hnev, no aj mladosť by sa, a to už aj dnes, mala právo sťažovať. V tejto rodine, kde vďaka pravde a existujúcemu duchu umenia, postupne plniacich sa snov,  hoci nie ešte v generácii starého otca, vznikne aj fotografia znázorňujúca začiatok rozpravy.

Zničené sny Jozefa L. dozrejú v Samovi, vo vnukovi( Daniel Žulčák) a vnučka Ester ( Michaela Trokanová – poslucháčka VŠMU) nájde svoju niť na napísanie hry. Nie je nič viac ako podané ruky, „malý kúsok večnosti“ a možnosť pokračovať. Starý otec, Jozef L. nájde odpustenie  voči svojmu  otcovi pre jeho nekonečné: „ Musíme čakať. Ešte chvíľočku počkáme.“

Vďaka hľadaniam, snahe o konsenzus, schopnosť tvorivosti inscenačného tímu, sa možno našla cesta a spôsob, ako vzájomnú komunikáciu uchopiť. Načúvaním.

Slovom tejto inscenácie prejdeme paralelami, zlom, svojimi zlomami, no k mieru a zmieru.

Réžia: Mariana Luteránová

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová-Rácová

Hudba Daniel Žulčák

Obsadenie

Účinkujú: Zuzana Kocúriková Martin Huba Daniel Žulčák Michaela Trokanová (poslucháč VŠMU)

Autor recenzie: Jana Jurkovičová

Foto: Robert Tappert