Recenzia: Vysoká škola diváckeho umenia v SND ponúka interaktívne divadlo

Je však skutočne šokujúce, že práve v tomto období vopred pripravený dramaturgický plán kamenného divadla, preberá témy, na ktorých, akoby sa v divadle práve “včera dohovorili”, pretože sú výsostne aktuálne. Nedá mi ale nespomenúť v kontexte s Vysokou školou diváckeho umenia aj Jamu deravú v Astorke pod režijným vedením súčasného riaditeľa Činohry SND Michala Vajdičku, ktorý svojho času spoločne improvizačným spôsobom, držiac sa akejsi kostry, pripravili paródiu na diváka. Kým oná Jama deravá paroduje, inscenácia Vysoká škola diváckeho umenia vychováva. Áno, presne tak, divácku obec. Zbytočne príde divák do divadla vyzbrojený titulkami z novín, herci ho presvedčia o opaku. Tak, ako je napísané v Desiatich zlatých pravidlách pre návštevníka divadla, herci v prvom rade vidia, počujú a cítia, či ich diváci vidia, počujú a cítia. Alexander Bártha aj komediálnym spôsobom naznačuje hľadanie energie a nebezpečenstvo tzv. Obrazovkového efektu, pretože ak divák očakáva, že sa to doňho dostane bez otvorenosti a dodania vlastnej emócie pri spracovávaní informácie podávanej hercom na javisku, je na omyle, a rovnako, ak bude mať na mysli spomínané titulky z novín, že ten či tá sa liečil na Prednej Hore, môže rovno odísť.

V predstavení Vysoká škola diváckeho umenia vás práve herec prevzdelá. Aj on má právo na očakávania. Naučí vás, že do divadla treba prísť ako “Rúfusova nádoba”, a čakať, nie čo do nej naleje nebo, ale herec na javisku...Je to nádhera, že jedna hra má účinok tisíciek kníh. Róbert Roth, Alexander Bártha a Daniel Fischer v inscenácii v preklade Renaty Deákovej spracovanej a upravenej dramaturgami Miklósom Forgácsom a Mirom Dachom v réžii Józsefa Czajlíka oživí v divákovi emóciu, pripomenie vzťah k nej, dodá pocit, že je na tom správnom mieste a naučí ho, čo dávno vie, len cez tie nespočítateľné titulky v novinách o pádoch a útrapách ľudí – hercov, akoby to ani nevidel. István Tasnádi sa o slovenskom spracovaní svojej hry, ktorá je uspôsobená aj reáliami na slovenské pomery, vyjadril, že mu nevadí, ak sa s textom zaobchádza neľútostne. Z môjho pohľadu nejde o ľútosť či neľútosť, ale takéto fakty treba vyniesť na povrch. Aj keď bolia, pretože ak si v sebe necháme cez mašinériu médií a matérie zabiť umenie, bude možno ozaj nevyhnutné takýto post profesionálneho diváka založiť. Divadlo dokáže vzdelávať, učí myslieť a núti cítiť, ak ale prepadneme onej “zombikultúre”ku ktorej sú vedené naše deti hračkami, stupídnymi detskými filmami a oblečením, v jedno ráno sa tak aj prebudíme a zistíme, že z nás zostala už len prázdna schránka.

Za veľmi odvážne a významné považujem aj to, že Robo Roth a Alexander Bártha vyšli “na povrch” najmä sami so sebou. Je to ale memento pre diváka, ktorý ak chodí do divadla vnímať hercovu energiu, krv, ktorú dáva večer čo večer na javisku, a napokon skutočne podlieha mnohým chorobám ako človek, aby sa spamätal. Aj herci sú len ľudia. O nič viac, o nič menej. Cítia, vidia a počujú...a hlavne, žijú a musia sa nejako uživiť.

Autor: Jana Jurkovičová, Foto: Ctibor Bachratý