Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Gala

21. marca 2020

Rozhovor: Aj takéto životné peripetie a prípadné turbulencie a krízy možno prekonať vierou



Alena Čermáková, speváčka, filmára, autorka, a podľa Antona Srholca mystička, prekonala v živote ťažké skúšky. Mala podľahnúť chorobe, no Boh rozhodol inak.



Zdieľať
Rozhovor: Aj takéto životné peripetie a prípadné turbulencie a krízy možno prekonať vierou

Nevzal matku neplnoletým synom, ba čo viac, stala sa z nej hlásateľka evanjelia. No, ak ju osobne spoznáte, v prvom rade obyčajný človek.

Umelkyňa prekonala krízy prostredníctvom viery k Pánu Ježišovi a dnes má preto svoj život postavený na pevných základoch. Ježiš Kristus nás učí, aby sme sa stali lepšími. Ale, prečo nebyť práve ako on. V živote človeka sú chvíle, kedy uvažuje o svojej ceste. Možno sa niektorí uspokojíme s Cestou Brandon Bays, alebo anjelskými terapiami, čo tiež nie je márne, no na konci tohto smerovania je len samota. Alena Čermáková však našla tú svoju cestu… A, možno by to mohla byť aj tá naša, ale najmä spôsob, ako toto predveľkonočné a v mnohom pre každého náročné obdobie zvládnuť.

Cez Boží plán na tejto zemi.

 

Kedy sa začal váš život s Bohom?

Myslím, teda aspoň ja som si to tak definovala, že môj život bol akoby disponovaný na prehru. Zo svojej rodinnej anamnézy, zo všetkého okolo mňa som mala pocit akéhosi kruhu, ktorý ma obklopuje, ide so mnou a s nami generačne a nedá sa preťať.... Narodila som sa veľmi mladučkým rodičom. Mama mala iba deň 17 rokov a môj 18 ročný otec bol vo väzení. Mama mi vravela,  že tehotenstvo dlho tajili pred maminým otcom, aby sa nemohlo stať, že sa nenarodím…

 

Bol práve toto prvý predpoklad vášho hľadania?

Ťažko povedať.  Vlastne, už v mojom genetickom základe akoby bol boj o život, o svetlo na tomto svete... Keď som sa narodila v pôrodnici na Zochovej ulici v Bratislave, prišla za mamou sociálna sestra, aby sa jej spýtala, či ma nedá na adopciu. Chvála Bohu, poviem, ma nedala. A tiež bezdetná susedka si ma chcela kúpiť za pár korún. Moja mama a hlavne babička sa postarali o to, aby som neskončila v domove alebo niekde u cudzích ľudí. Za dramatických okolností sa začal môj život, a napriek tomu tam už svietilo svetlo do môjho  života.

Mám pocit, akoby som  Boha hľadala od detstva. Viem, že keď som bola malé dievčatko, strýko, babičkin brat ma brával do kostola, do Svätej trojice... A pamätám si, že keď som do toho kostola prišla, sedávala som na malej drevenej stoličke, ktorú dávali deťom. Pozerala som sa okolo seba na sochy v kostole a pamätám si, že mi to naháňalo hrôzu. Bála som sa ich, bála som sa toho zvláštneho zvuku v kostole, nerozumela som tomu, akým spôsobom sa prihovárali kňazi, z kostola som odchádzala so strachom a veľmi nerada som sa doňho vracala...

 

Čo pubertálne obdobie?

V puberte som mala veľa nezodpovedaných otázok,  potrebovala som hovoriť s Bohom... Znova som vchádzala do kostola, ale keď som tam videla ľudí, ktorí si podávali ruky na znak bratskej lásky, vnímala som akési pokrytectvo vpísané do ich tvárí, z kostola som vyšla s plačom a vedela som, že to nie je miesto, kde sa s Bohom stretnem.  Rozhodla som sa hľadať všemožne a neskôr sa to moje hľadanie stalo vejárom ciest, ktoré k Bohu neviedli. Vždy na konci niektorej  cesty bolo niečo iné. Bolo tam osamotenie, pokrytectvo, egocentrizmus, ezoterika...  a všetko možné zlo, ale Boh tam určite nebol.

V roku 2001 som ochorela a podľa vyjadrení lekárov to vyzeralo, že to je smrteľné. Vedela som o tom, povedala mi to lekárka, bolo to napísané aj  v správe.  Našťastie som si to neprečítala.  Hovorím, našťastie, lebo keby to tak bolo, mohla by som sa s chorobou a jej verdiktom stotožniť a nenašla by som nádej na uzdravenie a prežitie.

 

Čo sa stalo?

V tej nemocničnej izbe som mala veľmi zvláštny nadprirodzený zážitok. Keď mi lekárka povedala verdikt, že som smrteľne chorá a že nemám pred sebou zrejme dlhý čas, manžel, ktorý to počul tiež, mi naznačoval, že to určite nebude také zlé. Keď som ostala so svojím smútkom a naznačeným koncom života sama v nemocničnej izbe,   zjavil sa mi Boh. Stál predo mnou, veľký, majestátny.   Mal podobu človeka, z tváre mu vyžarovalo svetlo, mal biele svietivé vlasy, oblečený odev podobný kňazskému rúchu, so šálom okolo krku. Tá svietiaca tvár,  sa na mňa usmievala, s láskou ma prijímala, videla som ruky, ktoré sa ku mne naťahujú. Začala som sa s Ním rozprávať o tom, že mi je ľúto, že som nešla po ceste, ktorú mal pre mňa pripravenú, že som nenaplnila jeho plán pre môj život.  Ešte som Mu  povedala, že mu nevyčítam, že zomieram, ale ho prosím, aby sa postaral o mojich vtedy malých synov a manžela. A zároveň som mu povedala, že nie som pripravená odísť... Vtedy som nevedela, že sa zmierujem s Bohom,  že oľutovávam, že som išla po svojich cestách bez neho. Prosila som ho o odpustenie. Vedela, som, že mi bezhranične odpúšťa. Že ma bezhranične miluje. Bolo to cítiť všade v tej nemocničnej izbe. O tejto skúsenosti som sa potrebovala s niekým rozumejúcim podeliť. Pán Srholec sa  asi dva roky po tejto udalosti o tom so mnou rozprával.

Bol dojatý. Vravel, že som sa zrejme ocitla medzi životom a smrťou. Na hrane. Asi tak, ako keď sa ocitne napríklad cédečko na okraji stola. Boh sa rozhodol vrátiť cédečko do stredu stola. dal Dal mi ďalšiu šancu na život.

V tom krátkom  okamihu som prenikla za oponu. Do dimenzie, ktorú bežne nevidíme, ale je tu. Odvtedy nemôžem už nikdy povedať, že Boh neexistuje.

Bola to najsilnejšia skúsenosť v mojom živote. Vysvetľujem si to tak, že  Boh túto ťažkú situáciu využil na stretnutie so mnou. Bola som natoľko slabá a citlivá, že som ho bola schopná konečne  počuť, dokonca i vidieť. Bola som zázračne uzdravená, doktori to definovali ako zázrak, pretože z medicínskeho hľadiska na 99 percent nebola šanca prežiť.

Keď hovorím túto skúsenosť ako svedectvo, niektorí ľudia hovoria, že opití tiež vidia myšičky a trpaslíkov v záhrade, a keď si šľahnú drogu, majú podobné skúsenosti...

Áno, môžu sa vysmievať, môžu si hovoriť čo chcú,  to je mi úplne jedno, lebo ja viem, stretla som sa nadprirodzeným spôsobom s Bohom. Bodka. Po mnohých rokoch som  v Písme v Zjavení Jána našla, ako Ján opísal Boha, Ježiša... tak ako som ho videla ja v tom čase, v nemocničnej izbe.

Zj 1:12-15

Nato som sa obrátil, aby som pozoroval hlas, ktorý hovoril so mnou. A keď som sa obrátil, uzrel som sedem zlatých svietnikov a uprostred nich niekoho podobného Synovi človeka, oblečeného do plášťa a opásaného zlatým pásom na prsiach. Hlavu a vlasy mal biele ako biela vlna, ako sneh, oči ako ohnivý plameň, nohy podobné lesklému kovu rozžeravenému v peci a hlas ako hučanie mnohých vôd.“

 

Ako ste potom k tejto skúsenosti pristupovali?

Toto bolo v roku 2001 a neskôr som kvôli vete, ktorú som si prečítala v ezoterickej knihe: „Zázraky väčšie ako ja budete činiť.. (Ježiš), “ zablúdila do ezoteriky. Ďalšie tri stratené roky. Keby mi vtedy niekto povedal, že všetko pravé je v Biblii, nestalo by sa to. Nuž... Keď človek nemá pravý základ, takto to vyzerá. Samozrejme, z tej ezoteriky som musela vystúpiť. Nielen musela, ale hlavne chcela. Bol to proces, kde som jasne vnímala silu temnoty, zjednodušene povedané, ktorá si právom robila nároky na môj život, zdravie. Ale Ježiš vyhral. Pritiahol ma láskou a skutočným záujmom o mňa. Po tejto skúsenosti som pochopila, že už netreba hľadať novú cestu. Jedinou skutočnou cestou, pravdou a životom sa mi stal Ježiš sám. Za všetko zlé, pokazené v mojom živote som sa mu ospravedlnila a on mi odpustil. Staré cesty som opustila, lebo som vedela, že nikam nevedú, alebo že vedú na miesto, ktoré nemá riešenie.

Pre ľudí, ktorí v Boha neveria je to ako Sci-fi, ako UFO, alebo čokoľvek iné...To nie je dôležité. Dôležité je to, že to stretnutie bolo tak mocné, tak veľké, že viem,  že život bez Boha je život smutný, prázdny a dramatický a žiaľ vedie do záhuby.  Život s Bohom je dramatický, niekedy môže byť aj smutný, ale privádza človeka do pravdy a hlavne do života. S Bohom sa  človek inak pozerá na veci, je to cesta pokánia, a odpúšťania. Cesta, kde opúšťame starý spôsob života, myslenia, cítenia, učíme sa novému mysleniu, cíteniu, rozhodovaniu. Je to proces na celý život. Predstavujem si to tak, že kedysi bol človek s Bohom spojený akoby pupočnou šnúrou. Všetko, čo potreboval, mal priamo od neho. Od lásky, komunikácie, potrieb, až po tvorivosť. Človek oddelený od Boha, je ako keby bola odstrihnutá pupočná šnúra medzi človekom a Bohom. V duchu človeka nastane tma, človek chodí po svojich cestách, Bohu sa vyhýba, lebo sa hanbí a je oddelený  od všetkého dobrého. Ale keďže Boh do nás vložil  túžbu ísť za dobrom, láskou, tá je v nás, v našom DNA, človek keď sa unaví z toho tanca, ktorý tancuje vo svete bez Boha, začína hľadať cestu späť. Ako spojiť pupočnú šnúru. Aby ten stav pred vzburou bol opäť tým stavom plným lásky a prijatia.

 

Vaša cesta za Bohom je cez vlastnú hmatateľnú skúsenosť, čo sa málokomu podarí...

Nemyslím si. Čo človek, to samostatný veľký príbeh s hmatateľnou skúsenosťou... Moja cesta za Bohom bola od detstva, ako som už povedala. 

Nevedela som, že prejdem vejár ciest, ktoré k Bohu nevedú. Až som pri hľadaní Boha zistila, že na konci cesty Boh nie je, pochopila som, že som sa nechala oklamať.  Tiež som pochopila že Bohom mi nemôže byť moja mama, otec, ja sama, dobrý priateľ, obľúbený spevák, peniaze, cesta za slávou, za úspechom, poznaním, múdrosťou, moje ego...

Všetko sa zmenilo  vo chvíli, keď som namiesto všetkého možného a nemožného,  do srdca pozvala Ježiša, záchrancu mňa samej a každého človeka, ktorý o to stojí.

Ježiš zaplatil svojim životom na kríži za každého človeka, zomrel a bol vzkriesený, ako predobraz možnej premeny človeka z tmy do svetla.  Vtedy, tak si to predstavujem, sa obnoví pupočná šnúra medzi človekom a Bohom,  ktorý už nie je nejaký cudzí Boh, ale cez Ježiša sa stáva Otcom. Milujúcim Otcom, ktorý svojmu dieťaťu neodoprie nič, čo je pre neho dobré. Obnoví sa  duch v človeku, tma sa premieňa na svetlo a tam začíname rozoznávať.... Je to proces, ktorý nikdy nekončí.    Na konci takejto cesty nie je smrť, ale naopak, život. Nie oddelenie od lásky, ale absolútne prijatie.

 

Už pred ochorením bola vo vašich šansónoch krása, príbeh a bolesť... Čo sa zmenilo po roku 2001?

Spievala som, mala som koncerty, aj mám...

Práve tá moja tvorba akoby v mnohých ohľadoch v niečom zastala. Pre mňa písali texty autori Scarlet Čanakyová, Stanislav Belan a Peter Uličný, a potom som si začala písať texty aj ja sama, a začala sa v nich práve odrážať tá nová skúsenosť a stretnutie s Bohom. Muziku pre mňa písal vždy môj manžel Ivan Čermák a to nie je zanedbateľná hodnota, pretože on musel svojim spôsobom v sebe niesť niečo podobné ako ja a prešiel podobným vývojom. Možno nie takým dramatickým, ale tiež našiel cestu k Bohu a oboch nás to začalo meniť a začali sme chápať, že keby sme spievali ľuďom piesne, vy hovoríte, že krása, ale ja som skôr v nich videla veľa bolesti, trápenia, smútku ....bez východiska. Začala som vtedy pociťovať, že nedokážem už ľuďom servírovať iba bolesť bez východiska. Áno, v Písme je aj napísané, plačte s plačúcimi, radujte sa  s radujúcimi. Je to tak, že človek by nemal byť umŕtvený ako budhistický mních alebo  jogín. My máme žiť. V tom je radosť aj smútok, bolesť...v plnosti. Nežijeme život odlúčený od ostatných ľudí a čo prežívajú iní, sa nás tiež dotýka a keď chceme byť súcitní, môžeme o tom aj spievať... Pochopila som, že ten smútok, to nie je všetko. Treba aj radosť... Nie lascívnosť, perverzitu, sexualitu... Teraz, ako keby sa mi zúžil priestor, o čom spievať, ako spievať, komu spievať... Pripravila som šansónový program s názvom Keď máš kam ísť, kde prelínam šansóny so Žalmami  kráľa Davida, prebásnené Milanom Rúfusom. Podľa reakcií publika vnímam, že je to program nadčasový, a zmysluplný. Je to cesta hľadania človeka...

 

Dostali ste možno práve preto od Boha jeden z najvzácnejších darov v umení..Aby ste mali takéto možnosti odovzdávať práve skúsenosť.

Ja myslím, že áno. Všetko je to v procese, a myslím si, že ani by ma  nebavilo predstupovať pred ľudí s niečím, s čím neviem byť stotožnená. Vždy som bola stotožnená s tým, čo som spievala, aj keď to otextovali iní.  Ale bolo to obdobie, kedy som sa vyrovnávala práve s ťažobou môjho života, života mojich predkov. Verila som tomu, že som podobne ako Piafka, autentická. A aj som bola. Vnímala som sa tak trochu  ako taký bratislavský „štricák“.  Asi som sa podvedome chcela podobať na môjho otca, ktorý sa mimochodom podobal na Alaina Delona. Robievala som  ramená, robila som sa silnejšou a možno som tomu aj verila.

Keď človek prichádza k Bohu,  čerpá z iného zdroja.  Prichádza k pravde a musí ísť ďalej. Pochopí, že ramená robiť nemusí...Nad tým, akým bol, sa v lepšom prípade pousmeje... Alebo ľutuje, koľko času jalovo premárnil. Áno, za všetko sa platí. Som vďačná, že Boh dal odpustenie. Že človek sám sebe môže odpustiť, čo zbabral. Odvráti sa od starých ciest a nasleduje len tú jednu jedinú. Pred ním kráča Ježiš a on ide za ním. Tam sa nestratí. Čiže, ak tá pravda pôjde so mnou ďalej, tak to budú iné piesne. A možno aj iné publikum.

 

Možno práve preto je to ticho pre nás dôležité, aby človek tú pravdu a tým seba, a to najmä teraz, našiel...

V tichu načerpávam silu, psychickú aj fyzickú a  múdrosť. Viem, že je to múdrosť, ktorá prichádza z iného zdroja, dáva mi porozumieť veciam, ktorým som trebárs nerozumela. To ticho mi pomáha naštartovať sa a ísť znova v nejakom inom porozumení.. Pre mňa je ticho aj životom modlitby a čítania Biblie.

Rozhovor: Aj takéto životné peripetie a prípadné turbulencie a krízy možno prekonať vierou

Čo pre vás znamenal Anton Srholec?

Bol jedným z kľúčových ľudí, ktorých som stretla. Bol to človek, ktorý mal široké srdce, do ktorého sa zmestilo veľa ľudí, a on ich aj tak volal, že „mám veľa synov a veľa dcér.“ Myslím, že to bolo v tom,  že on mal schopnosť vidieť dobro v človeku a vedel na to dobro zasvietiť. Človek, ktorý sa mohol cítiť neprijatý, nehodný a odmietnutý, vďaka tomu svetlu, sa mal možnosť meniť sa na milovaného, prijatého. Takýmto spôsobom Antonio zasieval niečo dobré,  naštartoval v človeku procesy uzdravenia nielen duše...  Naštartoval to, čo Boh robí pre človeka, že ho volá naspäť, keď mu hovorí, vráť sa milované dieťa, chcem sa s tebou rozprávať, záleží mi na tebe, poznám tvoje bolesti, hovor mi o tvojej bolesti, ja ťa uzdravím, napravím, privediem do radosti...Pán  Srholec  to robil, mal to v sebe od „materského mlieka“.  Nastúpil cestu misionára, chcel sa starať  o chlapcov niekde v Južnej Amerike, ktorých rodičia od svitu do mrku pracovali, a nemal sa  kto o nich postarať. Kvôli komunistom sa do Ameriky nedostal, ale dostal sa do väzenia, do Jáchymovských uránových baní, kde  slúžil aj vrahom a zlodejom, s ktorými býval na izbe a napokon jeho „misia“ vyvrcholila v resocializačnom zariadení Resoty,  kde sa staral o ľudí na okraji spoločnosti, o tých, ktorým ľudia nechcú dať ani päť korún... Učil sa spoznávať Boha v procese života, v ľuďoch opustených a zranených, vytláčaných zo spoločnosti.  Robil to do hĺbky, on to nemusel hrať. Pán Srholec bol pre mňa človekom, ktorý reprezentoval Boha na zemi, ako láskavého otca.  Bol kňazom v pravom zmysle slova, nepotreboval mať oblečenie, handričky, ako to volal...  Bol človekom, kde slová a činy boli v jednote. On hovoril, že kňazom je ten, čo najviac  slúži. Pán Ježiš svojim učeníkom umýval pred svojím ukrižovaním nohy. V tom je podobenstvo kňazskej služby. Pán Srholec bol tiež iba pútnikom na ceste ku Kristovi. Povedal, že každý z nás, keď je oddelený od Boha, žije v tme, ale keď s Bohom nadviažeme kontakt, akoby sme začali precitať z tmy do svetla. To ešte ani nemusíme nič vidieť, ale až sa zoznámime s Kristom, ktorý nás ťahá z jamy levovej, zo smrti prenáša do života, uzdravuje nás,  robí to aj cez stretnutia s ľuďmi, cez rozhovory, umenie...Boh k nám prihovára aj týmto spôsobom, tak ku mne hovoril cez toho Srholca, ktorý bol pútnik na ceste a ktorého som videla nie ako modlu, ale ako nesmierne citlivého, poctivého človeka idúceho na ceste za Ježišom, a možno práve tam som videla rozdiel medzi náboženstvom a skutočnou cestou človeka k Bohu.

Autor: Jana Jurkovičová

   Tlač    Pošli

   

Súvisiace články:


 Rozhovor: Hudba renesancie.Nádhera, ktorá naplní adventné chvíle, hoci aj pocitmi Da Vinciho Poslednej večere… (7. 12. 2019)
 Rozhovor: Zuzana Uličianska o svojej hre:“ Je potrebné veriť v nutnosť boja“... (26. 3. 2019)
 Rozhovor: Kniha Juraja Šebestu Hevíz 2090 je nielen o láske (25. 2. 2019)
 ROZHOVOR: EMIL HORVÁTH o divadle, živote, aj protestoch na námestiach (20. 1. 2019)
 Rozhovor: „Najdôležitejšie je ale vytrvať!“, hovorí zakladateľka cirkusovej školy na Slovensku Helena Škovierová (1. 9. 2018)
 Rozhovor: Adriena Bartošová koncertuje doma aj v zahraničí, jún stihla prežiť vo festivalovom kolotoči (3. 7. 2018)
 Rozhovor: Stanislav ŠTEPKA - Nikdy nepodceňujeme diváka. Usilujeme sa, aby naše divadelné predstavenia boli pre divákov (22. 5. 2018)
 Rozhovor: „Bavilo ma hrať človeka, ktorý posunul hranice...“, hovorí Matej Landl. (23. 4. 2018)
 Rozhovor: Betlehemy z dreva, umenie, ktoré otvára srdce Boha (29. 11. 2017)
 Rozhovor: "Snažíme sa hľadať ten správny komunikačný kľúč s divákmi...", tvrdí Peter Weinciller (13. 9. 2017)



nasledujúci článok >>
Koronavírus zmenil aj trh so smartfónmi, stratu zisku očakávajú Apple aj Samsung
<< predchádzajúci článok
Polícia spolu s ochranármi dravcov kontrolovala hniezda chráneného vtáctva, pátrali po jedoch

Rozhovor: Aj takéto životné peripetie a prípadné turbulencie a krízy možno prekonať vierou - diskusné fórum čitateľov