Rozhovor: Operný režisér a pedagóg Roman Bajzík je aj úspešný sólový hráč na poli kumštu

 Holduje mu v plnej miere a celým svojím bytím. Vo svojom živote je nielen pomocou pri vzniku nových talentov ako učiteľ a priateľ týchto začínajúcich umelcov, ale aj sólový hráč. Píše, tvorí na poli opery, miluje prírodu a v neposlednom rade sa púšťa do napínavých, nie len tém, ale najmä druhov kumštu.

Pootvorme dvere tam, kde je Roman Bajzík doma.

 

Okrem toho, že ste pedagógom, máte rozpísaných aj niekoľko tém na knihy. Skúste čitateľa oboznámiť o tom, čo také, možno i v čase prázdnin, umeleckého pedagóga a režiséra zamestnáva.  

Zhrnul by som to do niekoľkých celkov. Po prvé, začal som sa zaujímať o našu rodinnú históriu, ktorá moju myseľ upútava asi najviac. Vychádzal som z toho, že naša rodina sa veľmi družila a máme od nepamäti dobré a pekné vzťahy. Stretávali sa vždy. Dokonca mám spomienku, ktorú som si vypočul, že jedna prapraprababka, ktorá žila na jednom kopci, zavolala na tú druhú, že rodí, ona nechala všetko tak, dobehla z druhej strany (mohlo to byť aj dva kilometre, v tichých  horách sa vtedy hlas niesol) a pomohla rodičke aj dieťaťu na svet. Moja babka stále rozprávala o svojom živote, živote ich rodiny a my so sestrami sme celé detstvo bývali  u nej, tak som príbehmi takpovediac nasiakol a začala ma zaujímať naša rodinná história, nie len ako umelca, ale aj ako človeka, čo je súčasťou širšieho kultúrno-spoločenského pozadia..

Rozprávala príhody z vojny, zo svojho detstva, o svojich láskach?

 

História našej rodiny sa viaže aj na vládu kráľa Leopolda I., od ktorého naša rodina dostala v roku 1701 erb. Máme teda aj šľachtickú - zemiansku líniu, z maminej strany to bola rodina Markovičová. Ale viaže sa zemianstvo aj na prababku Čulákovú. S tým sa mi spája príbeh sochy sv. Jozefa, o ktorej sa hovorilo, že sa k nám dostala, keď dedko zaspal napitý pod stromom, niekto si vraj chcel z neho spraviť srandu a položil ju vedľa neho. On, keď sa prebral, prihovoril sa mu údajne, že: " Keď si už vedľa mňa spal, tak poď aj so mnou domov."

Dokonca vieme zo zápiskov, že máme v rodine kňazské povolania. Ide o veľmi zaujímavé rozprávania celých príbehov, autentických slov, faktov, ale i dokladov z archívnych záznamov, kníh. Lákajú ma tieto, doslova pavúčie rodinné siete. Pokrvné vetvy. Zistil som dokonca, že (prababka bola za slobodna Lindtnerová) máme spoločných predkov s hokejistom, právnikom, ako i bývalým pán primár na Pôrodníckom oddelení v Trenčíne. Nachádzam takýmto spôsobom rodinu po celom Slovensku. A, nielen. O tom snáď raz už v knihe a vo väčšej miere...

Kedy pracujete na jej príprave?

 

Písanie knihy sa zdá jednoduchá vec, ale keď  začnete, zistíte, že ešte stále nemáte dosť potrebných informácií, že ešte stále vám čosi chýba. Alebo dostanete nejaký nový podnet, inšpiráciu a tá vás posunie trochu iným smerom. Ono to však hlavne chce mať čas. A veľa času. Lebo sa treba dobre sústrediť, aby ste nerobili zbytočné chyby a nezabúdali na dôležité detaily. Pri rodinných  informáciách si neustále overujem správnosti dátumov a snažím sa to dokladať zápismi zo starých matrík. No, a to je všetko iba začiatok. Keďže normálne pracujem, tak počas dňa na písanie veľa času nie je. Teda kradnem si čas v noci. Vtedy je ticho a môžem v hlave prehodiť výhybku z pracovných povinností.

   Otcova strana rodiny boli mlynári. Teda druhá knižka je o mlyne. O tom, kto tam žil, kto sa tam narodil, kto zomrel. Ako ten mlyn fungoval. Chcem v knihe n zachytiť okrem rodinných spomienok aj to, ako sa obilie spracovávalo, aký bol bežný život. Akými premenami mlyn ako budova prešla. Počas kovidu sa mi podarilo urobiť  model celého nášho dvora. Čiže, náhľad, "nákuk" do čias pred prestavbou, pred rokom 1940, čiže pred vojnou. Otec ešte pred smrťou spravil model súčasného mlyna, ktorému sa dá odobrať strecha a neskoršie prístavby.
Píšem aj o existencii ďalšieho mlyna, ktorý bol smerom k prameňu, a predtým mleli Bajzíkovci v ňom, ale ten už ale neexistuje. Tiež sa snažím mapovať mlyny a mlynárov v okolí. Tým, že o sebe vedeli, vzájomne si chodili na tovarišské učenia, tak si tam nachádzali budúce manželky, a tak zostali rodinne spätí.  A o mlyne v Závade nepíšem iba knihu, ale postupne tento spomínaný- existujúci aj  opravujem,  pretože je tam roboty ako sa hovorí "jak na kostole", alebo ako na mlyne. Dnes v ňom sídlia moje voskové figuríny- obsadili všetky obývateľné izby. Teda spať sa tam nedá a ja teda neviem či tam straší. LOL

 

 

Spomínali sme témy troch kníh…

 

Presne, treťou je téma folklór, presnejšie problematika krojov. Začalo to tým, že som objavil staré fotky s ľuďmi v kroji. Zároveň som zistil, že Bajzíkovci boli v podstate Slovania, no po presnom pôvode ešte pátram. Však prípona IK má mať slovanský pôvod a má značiť niečo ako patriaci ku Bajzovi alebo mladší Bajza. Keď mala obec Závada 750 výročie, zrazu sa začali zháňať staré kroje. A tak sa mi pár dostalo do rúk a boli nádherné. Teda tie ženské. Chlapských bolo málo, skoro nič, a ešte aj to veľmi jednoduché. A nešlo mi do hlavy, prečo by chlapi nemohli mať niečo krajšie ako široké gate z režného plátna.  Tak som začal hľadať a znovu medzi starými fotkami som našiel fotky amatérskych divadelných predstavení z 30. rokov 19 stor. ( hrala tam aj naša rodina), kde chlapi mali na sebe vyšívané haleny, kabanice...  tak som hľadal ďalej.  To ma priviedlo do múzea v Topoľčanoch kde sa takéto odevy nachádzajú. Ja som človek ktorý chce skúsiť všeličo, dokázať si že aj to viem. Spravil som si aj repliku, aj kabanice, aj haleny, aká sa nosila u nás. Len sa to zapáčilo ďalším, preto dávam dokopy knihu, alebo „návodník“, ako sa to dá spraviť, aké vzory použiť, aby sme zostali verní nášmu prostrediu. Teda, znovu zbieram čím viac podkladov, prekresľujem vzory a popri tom prichádzam aj na súvislosti. Jeden z mojich obľúbených motívov je malý vtáčik. Je to jednoduchá výšivka iba v líniách kolmo na seba. Myslím, že ten vzor by mohol siahať až k starým Slovanom. Rovnako ako vzory, čo naše ženy nosili na riasení či už rukávcov alebo na spodnici.

Zaujímala ma však aj parta, ako svadobná súčasť odevu nevesty. Pri skúmaní som zistil, že je rozdiel medzi čepcom a partou, že patria ku sebe, ale nie je to to isté. Že partu nosili dievčatá normálne pri veľkých slávnostiach ako ozdobu hlavy, ale ten zelený veniec sa k nej na svadbu vlastne dopĺňal.

 

Čiže, rozrobené máte tieto tri témy. Kedy sa k nim dostávate, chce to aj veľa času.

 

Presne. Vždy čakám na taký „sviatok“, kedy „ma to chytí“, vtedy  idem a robím, robím, robím…Ale nevadí, som nadšený, keď sa objaví inšpirácia. Píšem a dávam veci dokopy, prehadzujem zľava doprava, aby to dávalo zmysel. Kreslím rodostromy, zalamujem, vkladám fotografie, animujem…

 

Teraz by som sa chcela venovať figurínam. Je leto. Dá sa ísť na ne pozrieť? Tiež ich sám vyrábate? Čo mlyn, nie je možné prenocovať, povedzme, medzi nimi?

 

To, je otázka. Mlyn je ozaj plný figurín. Momentálne tam ich mám 30.

Jeden leží, niektorí stoja a niekto zasa sedí. Musím  to mať tak vymyslené, aby sa mi všetci pomestili. K tomu, plus prípadní turisti, návštevníci...Čiže, presne akurát.

Samozrejme, návštevy sú vítané. Len sa treba vopred ohlásiť, lebo máme aj veľa inej práce, ktorú treba postíhať.

Ako ste k tomu vlastne prišli, k tejto aktivite?

 

Nazdávam sa, že to bola prehliadka zborov niekde v Poľsku, mám pocit, že Krakov. Bývali sme ako zbor Konzervatória v nejakom seminári a videl som tam na chodbe výstavu, kde okrem iných vecí, bol vo vitríne voskový svätý otec Ján Pavol II., ktorý si podáva ruku so sv. Matkou Terezou.

Tak som si aj ja povedal, že čo som horší? A prišla idea: skúsim „vyrobiť z vosku pradedka“. A, keď oni majú svojho svätého otca, prečo by som ho nemohol mať aj ja. No, a tak sa medzitým „pozoznamovalo tridsať obyvateľov mlyna“.

Nechýba ani Drakula, lebo to je pre mňa fascinujúci príbeh spätý s Oravským hradom, lebo tam sa natáčal v roku 1922.

A, teraz, kde nás nájdu. Nachádzame sa v blízkosti Topoľčian. Ja tvrdím, že sme taká rarita, jediné múzeum voskových figurín u nás. Bajzíkov mlyn – Závada. Informácie ponúkajú aj internetové stránky. Najlepšie je vopred zatelefonovať a keďže hovoríme o obmedzenej kapacite, tá je maximálne naraz 15 ľudí.

Ale myslím, že kto chce, nás nájde. Už sa to podarilo aj Nemcom či Belgičanom . LOL

Autor: Jana Jurkovičová